Otázky čitateľov

Kedy sa skončí povolávanie kresťanov s nebeskou nádejou?

Biblia nedáva na túto otázku presnú odpoveď. Vieme však, že pomazávanie Ježišových učeníkov s vyhliadkou na dedičstvo v nebesiach sa začalo v roku 33 n. l. (Skutky 2:1–4) Vieme tiež, že po smrti apoštolov praví pomazaní kresťania, „pšenica“, „rástli“ spolu s falošnými kresťanmi, „burinou“. (Matúš 13:24–30) Potom, koncom 19. storočia, začali byť pomazaní kresťania opäť výrazne aktívni. V roku 1919 sa začala žatva ‚úrody zeme‘, ku ktorej patrilo zhromažďovanie posledných pomazaných. — Zjavenie 14:15, 16.

Od konca 19. storočia do roku 1931 sa hlavný dôraz v kázaní kládol na zhromažďovanie zostávajúcich členov Kristovho tela. V roku 1931 prijali Bádatelia Biblie biblické meno Jehovovi svedkovia a v Strážnej veži z 15. novembra 1933 bola vyjadrená myšlienka, že toto jedinečné meno je „denárom“, o ktorom sa hovorí v Ježišovom podobenstve zapísanom v Matúšovi 20:1–16. Myslelo sa, že 12 hodín spomínaných v podobenstve zodpovedá 12 rokom od roku 1919 do roku 1931. Od uverejnenia týchto myšlienok mnoho rokov prevládal názor, že povolávanie dedičov nebeského Kráľovstva sa skončilo v roku 1931 a že tí, ktorí boli povolaní za Kristových spoludedičov v rokoch 1930 a 1931, boli ‚poslední‘. (Matúš 20:6–8) Ale v roku 1966 bolo predložené upravené porozumenie tohto podobenstva a jasne sa ukázalo, že toto podobenstvo vôbec nesúvisí s tým, kedy sa skončí povolávanie pomazaných.

V roku 1935 prišlo porozumenie, že „veľký zástup“ zo Zjavenia 7:9–15 pozostáva z „iných oviec“, teda kresťanov s pozemskou nádejou, ktorí mali byť zhromaždení v „posledných dňoch“ a ktorí majú ako skupina prežiť Armagedon. (Ján 10:16; 2. Timotejovi 3:1; Zjavenie 21:3, 4) Od tohto roku sa hlavný dôraz v diele robenia učeníkov začal klásť na zhromažďovanie veľkého zástupu. A tak zvlášť od roku 1966 prevládal názor, že povolávanie dedičov nebeského Kráľovstva sa  skončilo v roku 1935. Zdalo sa, že tento záver potvrdzuje skutočnosť, že takmer všetci, ktorí boli pokrstení po roku 1935, cítili, že majú pozemskú nádej. Odvtedy boli všetci, ktorí boli povolaní k nebeskej nádeji, považovaní za náhradníkov pomazaných kresťanov, ktorí nezostali verní.

Niet pochýb o tom, že ak niektorý pomazaný odpadne od pravdy a nekajá sa, Jehova namiesto neho povolá niekoho iného. (Rimanom 11:17–22) Ale počet pravých pomazaných, ktorí sa stali nevernými, pravdepodobne nie je veľký. Na druhej strane aj niektorí kresťania pokrstení po roku 1935 dostali svedectvo svätého ducha, že majú nebeskú nádej. (Rimanom 8:16, 17) Preto sa zdá, že nemôžeme presne povedať, kedy sa povolávanie kresťanov s nebeskou nádejou skončí.

Ako by sme sa mali pozerať na niekoho, kto vo svojom srdci dospel k záveru, že je pomazaný, a začal na Pamätnej slávnosti prijímať symboly? Nemali by sme ho súdiť. Je to medzi ním a Jehovom. (Rimanom 14:12) No praví pomazaní kresťania sa nedožadujú zvláštnej pozornosti. Nemyslia si, že keď sú pomazaní, majú zvláštne, väčšie porozumenie než niektorí skúsení členovia veľkého zástupu. Nemyslia si, že majú viac svätého ducha ako ich spoločníci spomedzi iných oviec. Neočakávajú zvláštne zaobchádzanie a ani netvrdia, že prijímanie symbolov ich nadraďuje nad vymenovaných zborových starších. Pokorne si uvedomujú, že niektorí pomazaní muži v prvom storočí nespĺňali požiadavky, aby mohli slúžiť ako starší či služobní pomocníci. (1. Timotejovi 3:1–10, 12, 13; Títovi 1:5–9; Jakub 3:1) Niektorí pomazaní kresťania boli dokonca duchovne slabí. (1. Tesaloničanom 5:14) A sestry, hoci boli pomazané, nevyučovali v zbore. — 1. Timotejovi 2:11, 12.

Teda pomazaní kresťania sa tak ako ich spoločníci spomedzi iných oviec snažia zostať duchovne silní, pestovať si ovocie ducha a podporovať pokoj v zbore. Všetci kresťania, bez ohľadu na to, či sú pomazaní, alebo z iných oviec, usilovne zvestujú dobré posolstvo a robia učeníkov pod vedením vedúceho zboru. To pomazaných kresťanov plne uspokojuje a robia to, kým bude Božou vôľou, aby mu slúžili tu na zemi.