Prejsť na článok

Prejsť na obsah

Jefta plní svoj slávnostný sľub Jehovovi

Jefta plní svoj slávnostný sľub Jehovovi

Jefta plní svoj slávnostný sľub Jehovovi

BOJOVNÍK sa vracia domov po víťaznom ťažení, ktorým oslobodil svoj ľud z područia utláčateľov. V ústrety mu beží dcéra. Radostne tancuje a hrá na tamburíne. No keď ju bojovník zbadá, namiesto toho, aby sa radoval, trhá si odev. Prečo? Neteší sa azda zo svojho bezpečného návratu tak ako ona? Kto je tým bojovníkom a akú bitku to vyhral?

Tým mužom je Jefta, jeden zo sudcov starovekého Izraela. Ale aby sme našli odpovede na ostatné otázky a zistili, aký význam má táto správa pre nás, musíme sa zamyslieť nad pozadím tohto nezvyčajného stretnutia.

Náročná situácia v Izraeli

Jefta žije v čase, keď sa Izrael nachádza v náročnej situácii. Väčšina Izraelitov opustila čisté uctievanie a slúži bohom Sidonu, Moábu, Ammónu a Filištie. Jehova preto necháva svoj ľud napospas Ammónčanom a Filištíncom, ktorí ich 18 rokov utláčajú. Najviac trpia obyvatelia Gileádu, ktorý leží na východ od rieky Jordán. * Napokon sa Izraeliti spamätávajú, kajúcne hľadajú pomoc Jehovu, začínajú mu slúžiť a odstraňovať zo svojho stredu cudzích bohov. — Sudcovia 10:6–16.

Ammónčania si v Gileáde stavajú tábor a Izraeliti sa zhromažďujú, aby sa s nimi stretli v boji. Ale Izraelitom chýba veliteľ. (Sudcovia 10:17, 18) Medzitým má Jefta svoje vlastné problémy. Jeho chamtiví nevlastní bratia ho vyhnali z domu, aby ho pripravili o dedičstvo. Preto sa Jefta sťahuje do Tobu, oblasti na východ od Gileádu, ktorá je nechránená pred nepriateľmi Izraela. K Jeftovi sa zhromažďujú „záhaľčiví muži“, pravdepodobne tí, ktorých utláčatelia pripravili o prácu alebo ktorí im odmietli otrocky slúžiť a vzbúrili sa proti nim. Títo muži „vychádzali s ním“, čo pravdepodobne znamená, že ho sprevádzali pri útokoch na nepriateľských susedov. Biblia nazýva Jeftu „mocným, udatným mužom“, čo naznačuje, že bol zručný v boji. (Sudcovia 11:1–3) Kto teda povedie Izrael proti Ammónčanom?

„Poď a slúž ako náš veliteľ“

Gileádski starší muži naliehajú na Jeftu: „Poď a slúž ako náš veliteľ.“ Ak čakajú, že Jefta sa okamžite chopí príležitosti vrátiť sa do svojej krajiny, tak sú na veľkom omyle. „Či ste to neboli vy, ktorí ste ma nenávideli tak, že ste ma vyhnali z domu môjho otca?“ pýta sa ich. „Prečo prichádzate práve teraz, keď ste v tiesni?“ Aké nespravodlivé, že títo starší muži najprv Jeftu vyhnali a potom ho prišli žiadať o pomoc! — Sudcovia 11:4–7.

Jefta je ochotný ujať sa vedenia v Gileáde, ale pod jednou podmienkou. ‚Ak mi Jehova zanechá Ammónčanov,‘ hovorí, ‚ja sa stanem vašou hlavou!‘ Víťazstvo by bolo dôkazom Božej podpory, ale Jefta má tiež v úmysle zaistiť, aby ľud neopustil Jehovu, keď sa dostane z ťažkostí. — Sudcovia 11:8–11.

Vyjednávanie s Ammónčanmi

Jefta sa pokúša s Ammónčanmi vyjednávať. K ich kráľovi vysiela poslov, aby zistil dôvod ich agresie. Odpovedajú obvinením: Keď Izraeliti vyšli z Egypta, obsadili územie Ammónčanov, a preto by ho mali vrátiť späť. — Sudcovia 11:12, 13.

Jefta dôkladne pozná históriu Izraela a obratne vyvracia tvrdenia Ammónčanov. Hovorí, že keď Izraeliti opustili Egypt, neobťažovali Ammóna, Moába ani Edom. A Ammónčanom v tom čase ani nepatrilo sporné územie. Vlastnili ho Amorejčania, ale Jehova Boh vydal ich kráľa Sichona do Izraelovej ruky. Okrem toho, Izraeliti toto územie obývajú už 300 rokov. Prečo si naň Ammónčania robia nárok až teraz? — Sudcovia 11:14–22, 26.

Jefta sa pri vyjednávaní zameriava aj na otázku, ktorá je hlavnou príčinou trápenia Izraela: Kto je pravý Boh? Jehova alebo bohovia krajiny, ktorú Izrael obsadil? Ak by Kemoš mal vôbec nejakú moc, nepoužil by ju, aby udržal krajinu pre svoj ľud? To je spor medzi falošným náboženstvom podporovaným Ammónčanmi a pravým uctievaním. Preto Jefta prichádza k logickému záveru: „Nech Jehova, Sudca, súdi dnes medzi synmi Izraela a synmi Ammóna.“ — Sudcovia 11:23–27.

Kráľ Ammóna nepočúva Jeftovo nekompromisné posolstvo. „Teraz [prichádza] na Jeftu Jehovov duch, a on [prechádza] Gileádom a Manašem“ a pravdepodobne povoláva do boja zdatných mužov. — Sudcovia 11:28, 29.

Jeftov slávnostný sľub

Jefta horlivo túži po Božom vedení, a preto dáva Bohu slávnostný sľub: „Ak určite dáš synov Ammónových do mojej ruky, stane sa tiež, že ten vychádzajúci, ktorý mi vyjde v ústrety zo dverí môjho domu, keď sa vrátim v pokoji od synov Ammóna, sa tiež stane Jehovovým, a toho obetujem ako zápalnú obeť.“ Boh odpovedá na jeho prosbu a pomáha mu, vďaka čomu Jefta udiera na 20 ammónskych miest „veľkým zabíjaním“, a tak si podmaňuje nepriateľov Izraela. — Sudcovia 11:30–33.

Keď sa Jefta vracia z boja, v ústrety mu nevychádza nikto iný ako jeho milovaná dcéra, jeho jediné dieťa! „Keď ju uvidel,“ píše sa v správe, „stalo sa, že si začal trhať odevy a hovoriť: ‚Beda, dcéra moja! Skutočne si spôsobila, aby som sa sklonil, a ty sama si sa stala tým, koho som verejne odsúdil. A ja, ja som otvoril svoje ústa k Jehovovi, a nemôžem ustúpiť.‘“ — Sudcovia 11:34, 35.

Naozaj chce Jefta obetovať svoju dcéru? To svojím sľubom určite nemyslel. Jehovovi sa hnusia doslovné ľudské obete, ktoré patrili k skazeným praktikám Kanaančanov. (3. Mojžišova 18:21; 5. Mojžišova 12:31) Keď Jefta dával tento slávnostný sľub, pôsobil naňho Boží duch a Jehova požehnal jeho úsilie. Písma hovoria o Jeftovi dobre pre jeho vieru a pre úlohu, ktorú zohral v súvislosti s Božím predsavzatím. (1. Samuelova 12:11; Hebrejom 11:32–34) A tak ľudská obeť — vražda — absolútne neprichádza do úvahy. Čo tým teda Jefta myslel, keď slávnostne sľúbil, že obetuje človeka Jehovovi?

Jefta mal zjavne na mysli to, že osobu, ktorú stretne, zasvätí pre výlučnú službu Bohu. Mojžišovský Zákon umožňoval zasvätiť slávnostným sľubom duše Jehovovi. Napríklad ženy slúžili vo svätostánku, zrejme čerpali vodu. (2. Mojžišova 38:8; 1. Samuelova 2:22) O takejto službe vieme málo, dokonca ani nevieme, či sa obvykle vykonávala nastálo. Keď Jefta dával slávnostný sľub, mal zjavne na mysli takéto zvláštne zasvätenie a zdá sa, že jeho sľub sa týkal služby natrvalo.

Jeftova dcéra a neskôr i malý Samuel ochotne spolupracovali, aby mohli byť naplnené slávnostné sľuby ich zbožných rodičov. (1. Samuelova 1:11) Jeftova dcéra bola vernou ctiteľkou Jehovu, a preto bola rovnako ako jej otec presvedčená, že jeho slávnostný sľub treba splniť. Bola to veľká obeť, pretože to znamenalo, že sa nikdy nevydá. Oplakala svoje panenstvo, pretože každá Izraelitka túžila mať deti, aby bolo zachované meno rodiny i dedičstvo. Pre Jeftu splnenie slávnostného sľubu znamenalo, že príde o spoločnosť svojho milovaného a jediného dieťaťa. — Sudcovia 11:36–39.

Život tohto verného dievčaťa nebol premárnený. Služba celým časom v Jehovovom dome bola vynikajúcim, uspokojujúcim a chvályhodným spôsobom, ako ctiť Boha. A tak „rok čo rok chodievali dcéry Izraela vzdávať chválu dcére Gileádčana Jeftu“. (Sudcovia 11:40) A Jefta sa určite tešil, že jeho dcéra takto slúži Jehovovi.

Mnohí v Božom ľude sa dnes rozhodli pre službu celým časom ako priekopníci, misionári, cestujúci služobníci alebo členovia rodiny Bétel. To môže znamenať, že nevidia svoju rodinu tak často, ako by možno chceli. Napriek tomu môžu mať oni, ako aj ich rodiny radosť, že tak môže byť Jehovovi preukazovaná takáto svätá služba. — Žalm 110:3; Hebrejom 13:15, 16.

Vzbura proti Božiemu vedeniu

V Jeftových dňoch mnohí Izraeliti zavrhujú Jehovovo vedenie. Efraimčania sa s Jeftom hádajú napriek tomu, že očividne má Jehovovo požehnanie. Chcú vedieť, prečo ich nepovolal do bitky. Chcú dokonca ‚nad ním‘ spáliť jeho dom! — Sudcovia 12:1.

Jefta hovorí, že Efraimčanov volal, ale oni nereagovali. V každom prípade bol to Boh, kto bitku vyhral. Sú Efraimčania nahnevaní, pretože Gileádčania sa s nimi neporadili, keď vyberali Jeftu za veliteľa? Ich námietky v skutočnosti zaváňajú vzburou proti Jehovovi a nezostáva iné, iba s nimi bojovať. Efraimčania sú v boji rozdrvení. Unikajúcich mužov Efraima možno rozpoznať ľahko, pretože pri skúške nedokážu správne vysloviť slovo „Šibolet“. V tomto konflikte prichádza o život celkove 42 000 Efraimčanov. — Sudcovia 12:2–6.

Bola to naozaj smutná etapa dejín Izraela! Bitky, ktoré vyhrali sudcovia Otniel, Ehúd, Barák a Gedeon, priniesli pokoj. V Jeftovom prípade sa pokoj nespomína. Správa sa jednoducho končí slovami: „Jefta ďalej súdil Izrael šesť rokov; potom Jefta Gileádsky zomrel a bol pochovaný v svojom meste v Gileáde.“ — Sudcovia 3:11, 30; 5:31; 8:28; 12:7.

Čo sa z toho všetkého môžeme naučiť? Hoci mal Jefta život naplnený útrapami, zostal verný Bohu. Tento udatný muž obracal pozornosť na Jehovu, keď hovoril so staršími mužmi Gileádu, s Ammónčanmi, so svojou dcérou, s Efraimčanmi a, samozrejme, pamätal naňho aj vtedy, keď dával svoj slávnostný sľub. (Sudcovia 11:9, 23, 27, 30, 31, 35; 12:3) Boh požehnal Jeftu za jeho oddanosť a spolu s jeho dcérou ich použil na podporu pravého uctievania. Keď časom ostatní opustili Božie normy, Jefta sa ich pevne pridŕžal. Budeš aj ty tak ako Jefta vždy poslúchať Jehovu?

[Poznámka pod čiarou]

^ 5. ods. Ammónčania boli schopní veľmi krutého zaobchádzania. Ani nie o 60 rokov sa vyhrážali obyvateľom jedného gileádskeho mesta, že každému vypichnú pravé oko. Prorok Ámos hovoril o čase, keď rozpárali tehotné ženy v Gileáde. — 1. Samuelova 11:2; Ámos 1:13.