Životný príbeh

Odhodlaní dovŕšiť svoju službu

Rozpráva Lena Davisonová

„Zahmlieva sa mi pred očami. Nič nevidím,“ povedal slabnúcim hlasom pilot malého lietadla, v ktorom sme sedeli. Vzápätí mu ruky skĺzli z riadenia a stratil vedomie. Môj manžel, ktorý nemal s lietaním žiadne skúsenosti, sa ho zúfalo snažil prebrať. Skôr než vám vyrozprávam, ako sme len o vlások unikli smrti, dovoľte mi vysvetliť, ako sme sa dostali do tohto lietadla, ktoré letelo nad Papuou-Novou Guineou, jedným z najodľahlejších miest na zemi.

NARODILA som sa v Austrálii v roku 1929 a vyrastala som v Sydney, hlavnom meste Nového Južného Walesu. Môj otec, Bill Muscat, bol komunistom, ale hoci to môže znieť prekvapujúco, veril v Boha. V roku 1938 dokonca podpísal celonárodnú petíciu, aby Josephovi F. Rutherfordovi zo svetového ústredia Jehovových svedkov bolo dovolené kázať na sydneyskej radnici.

„Určite chce povedať niečo dôležité,“ povedal nám vtedy otecko. Osem rokov nato sme sa dozvedeli podstatu tohto posolstva. Otecko k nám domov pozval Normana Bellottiho, Jehovovho svedka, ktorý slúžil ako pravidelný priekopník, aby sa s nami prišiel porozprávať o Biblii. Naša rodina rýchlo prijala biblickú pravdu a zakrátko sme už boli veľmi aktívni v kresťanskej službe.

 V polovici 40. rokov 20. storočia som odišla zo školy, aby som mohla pomáhať mame, ktorá bola chronicky chorá. Šila som tiež šaty, aby sme sa uživili. V sobotné večery sme sa s mojou sestrou Rose pripájali ku skupine priekopníkov a vydávali sme svedectvo na ulici pred sydneyskou radnicou. V roku 1952 môj starší brat John absolvoval v Spojených štátoch misionársku školu Gileád a bol poslaný do Pakistanu. Aj ja som milovala službu a chcela som nasledovať jeho príklad. A tak som nasledujúci rok začala s pravidelnou priekopníckou službou.

Manželstvo a misionárska služba

Krátko nato som sa spoznala s Johnom Davisonom, ktorý pracoval v austrálskej odbočke Jehovových svedkov. Zapôsobila na mňa sila jeho osobnosti a to, aký bol pokorný, rozhodný, no pritom na seba nepútal pozornosť. Počas druhej svetovej vojny bol trikrát uväznený pre svoju kresťanskú neutralitu. Spolu sme sa rozhodli urobiť kresťanskú službu náplňou nášho života.

Vzali sme sa v júni 1955. Kúpili sme si autobus s úmyslom prerobiť ho na mobilný dom. Naším cieľom bolo používať ho ako základňu pri zvestovaní v odľahlých oblastiach Austrálie. Nasledujúci rok zaznela výzva, či by sa niektorí svedkovia nepresťahovali na Novú Guineu, severovýchodnú časť veľkého ostrova severne od Austrálie. * V tejto časti sveta dovtedy ešte nebolo zvestované posolstvo o Kráľovstve. Okamžite sme sa prihlásili.

V tom čase sa na Novú Guineu dalo dostať iba tak, že ste získali pracovnú zmluvu na plný úväzok, a tak si John začal hľadať prácu. Zakrátko sa mu podarilo získať pracovnú zmluvu na jednej píle v Novej Británii (teraz Birara), oveľa menšom ostrove patriacom k Novej Guinei. O niekoľko týždňov sme už mierili na miesto nášho nového pridelenia. V júli 1956 sme prišli do mesta Rabaul, kde sme šesť dní čakali na loď, ktorá nás odviezla do Waterfall Bay.

Naša služba vo Waterfall Bay

Po niekoľkých dňoch nepríjemnej plavby sme zakotvili vo Waterfall Bay, veľkom zálive asi 240 kilometrov južne od Rabaulu. Tu bola na čistine v džungli obrovská píla. V ten večer, keď sa všetci robotníci usadili okolo stola s večerou, vedúci povedal: „Mimochodom, pán a pani Davisonovci, k pravidlám tejto spoločnosti patrí, že každý zamestnanec musí povedať, akého je náboženstva.“

Boli sme si takmer istí, že v skutočnosti žiadne také pravidlo neexistovalo, ale keďže sme nefajčili, pozerali sa na nás podozrievavo. Nech to už bolo akokoľvek, John povedal: „Sme Jehovovi svedkovia.“ Nastalo nepríjemné ticho. Muži, ktorí tu pracovali, boli veteráni z druhej svetovej vojny a mali voči svedkom predsudky pre ich neutrálny postoj počas vojny. Od tej chvíle hľadali príležitosti, aby nám sťažili život.

Najprv nám vedúci odmietol dať chladničku a pec, hoci sme na obe tieto veci mali nárok. Potraviny, ktoré rýchlo podliehajú skaze, sa  nám pokazili a boli sme nútení variť na poškodenej peci, ktorú sme našli v džungli. Potom bolo miestnym dedinčanom zakázané predávať nám čerstvé potraviny, a tak sme prežívali len vďaka rastlinnej potrave — jedli sme čokoľvek, čo sa nám podarilo nájsť. Navyše sme boli označovaní za špiónov a úzkostlivo nás sledovali, či niekoho neučíme z Biblie. Akoby to nestačilo, dostala som maláriu.

Napriek všetkému sme boli odhodlaní dovŕšiť svoju službu. A tak sme poprosili dvoch mladých domorodých robotníkov na píle, ktorí hovorili po anglicky, aby nás učili melanézsky pidgin, jazyk tejto krajiny. A my sme ich zas učili z Biblie. Cez víkendy sme chodili do širokého okolia na „poznávacie“ výpravy. Na týchto cestách sme sa snažili obozretne vydávať svedectvo všetkým dedinčanom, ktorých sa nám podarilo nájsť; naši záujemcovia nám slúžili ako tlmočníci. Prechádzali sme cez dravé rieky, na brehoch ktorých sa na slnku vyhrievali obrovské krokodíly. Až na jeden prípad, keď sme len tak-tak unikli smrti, nám tieto hrôzostrašné zvieratá len zriedka spôsobovali ťažkosti.

Výroba pomôcok na vyučovanie

Ako sme rozširovali svoju službu, rozhodli sme sa napísať na stroji jednoduché biblické posolstvá, ktoré by sme mohli rozširovať ľuďom, ktorí prejavia záujem. Pri preklade prvých takýchto posolstiev nám pomohli naši záujemcovia z píly. Veľa nocí sme strávili písaním stoviek traktátov, ktoré sme potom rozširovali medzi dedinčanmi, ako aj medzi členmi posádok lodí.

V roku 1957 nás navštívil John Cutforth, skúsený cestujúci služobník, ktorý nás veľmi povzbudil. * Odporúčal nám, aby sme používali obrázky; hovoril, že to môže byť účinný spôsob, ako vyučovať biblické pravdy ľudí, ktorí nevedia čítať. A tak brat Cutforth spolu s mojím manželom vymysleli sériu obrázkov; postavičky na nich boli veľmi jednoduché — hlava bola kruh a ostatné časti tela čiary. Pomocou týchto obrázkov sme vysvetľovali základné biblické náuky. Neskôr sme strávili nespočetné hodiny prekresľovaním týchto obrázkových kázní do školských zošitov. Každý záujemca dostal jeden zošit, ktorý používal pri zvestovaní ďalším. Táto vyučovacia metóda sa postupne používala po celej krajine.

Po dva a pol roku vo Waterfall Bay sa skončila naša pracovná zmluva a dostali sme povolenie zostať v krajine. A tak sme prijali pozvanie do zvláštnej priekopníckej služby.

Naspäť do Rabaulu

Cestou na sever do Rabaulu naša loď na noc zakotvila pri kakaovníkovej a kokosovníkovej  plantáži vo Wide Bay. Majitelia plantáže, starší manželia, ktorí už chceli skončiť s prácou a vrátiť sa do Austrálie, ponúkli Johnovi miesto správcu plantáže. Bola to veľmi lákavá ponuka, ale keď sme sa o tom v ten večer porozprávali, zhodli sme sa, že sme na Novú Guineu neprišli nato, aby sme získali hmotné bohatstvo. Boli sme odhodlaní dovŕšiť svoju službu ako priekopníci. A tak sme nasledujúci deň povedali týmto manželom o svojom rozhodnutí a znovu sme nastúpili na loď.

Keď sme prišli do Rabaulu, pripojili sme sa k malej skupine svedkov z iných krajín, ktorí sa prisťahovali do tejto oblasti. Ľudia tu prejavovali veľký záujem o posolstvo o Kráľovstve a zaviedli sme veľa biblických štúdií. Kresťanské zhromaždenia sme viedli v jednej prenajatej hale a zúčastňovalo sa na nich až 150 ľudí. Mnohí z nich prijali pravdu a pomohli šíriť dobré posolstvo o Božom Kráľovstve v ďalších častiach tejto krajiny. — Matúš 24:14.

Navštívili sme aj Vunabal, dedinu zhruba 50 kilometrov od Rabaulu, a našli sme tam skupinu ľudí, ktorí sa zanietene zaujímali o biblickú pravdu. Zakrátko upútali pozornosť istého tamojšieho vplyvného katolíka. So skupinou kamarátov z cirkvi prerušil naše týždenné štúdium Biblie a prinútil nás odísť z dediny. Keď sme sa dozvedeli, že nasledujúci týždeň sa chystajú spôsobiť ešte väčšie ťažkosti, požiadali sme políciu, aby nás sprevádzala.

V ten deň stáli pozdĺž cesty na úseku niekoľkých kilometrov posmievajúci sa katolíci. Mnohí boli pripravení kameňovať nás. Medzitým kňaz zhromaždil pri dedine stovky domorodcov. Polícia nás uistila, že máme právo usporiadať naše zhromaždenie, a pomohla nám prejsť pomedzi dav. Ale len čo sme začali naše zhromaždenie, kňaz vybičoval dav do nepríčetnosti. Polícia nebola schopná zastaviť tie hordy, preto na nás náčelník polície naliehal, aby sme odišli, a rýchlo nás odviedol k nášmu autu.

Dav nás obkľúčil. Ľudia kliali, pľuli a vyhrážali sa nám päsťami, zatiaľ čo kňaz stál so založenými rukami a usmieval sa. Keď sa nám podarilo uniknúť, náčelník polície priznal, že to bola najhoršia situácia, akú kedy zažil. Hoci väčšinu ľudí vo Vunabale dav násilníkov zastrašil, jeden záujemca sa odvážne postavil na stranu pravdy. Odvtedy sa za pravdu postavili stovky ďalších po celej Novej Británii.

Rozbieha sa dielo v Novej Guinei

V novembri 1960 sme boli pridelení do Madangu, veľkého mesta na severnom pobreží Novej Guiney, hlavného ostrova. Tu sa nám s Johnom priam sypali možnosti zamestnať sa na plný úväzok. Jedna spoločnosť mi ponúkala miesto vedúcej v ich obchode s odevmi. Ďalšia spoločnosť ma chcela na úpravy odevov. Niekoľko prisťahovalkýň mi dokonca ponúklo, že mi pomôžu, ak by som si chcela otvoriť vlastnú krajčírsku dielňu. Keďže sme stále mali na mysli náš cieľ, zdvorilo sme všetky tieto, ako aj iné ponuky odmietli. — 2. Timotejovi 2:4.

Madang bol plodným obvodom a zakrátko tu už bol prekvitajúci zbor. Pešo i na motocykli sme chodili do odľahlých dedín na zvestovateľské výpravy, ktoré trvali niekoľko dní. Prespávali sme v opustených zruboch po ceste, a to na vrstvách trávy, ktorú sme si nasekali v buši. Naša výbava bola jednoduchá — konzervy, sušienky a sieťka proti moskytom.

V rámci jednej takejto výpravy sme navštívili skupinu záujemcov v Talidigu, dedine asi 50 kilometrov severne od Madangu. Keď táto skupina robila duchovný pokrok, riaditeľ  miestnej školy im zakázal študovať Bibliu na akomkoľvek pozemku patriacom dedine. Neskôr podnietil políciu, aby zničila ich domy, a vyhnal ich do buša. No náčelník susednej dediny dovolil tejto skupine bývať na jeho pozemku. Časom tento láskavý náčelník prijal biblickú pravdu a v tejto oblasti bola postavená moderná sála Kráľovstva.

Prekladateľská práca a krajská služba

Iba dva roky po tom, čo sme v roku 1956 prišli do Novej Británie, sme s Johnom boli pozvaní prekladať rôzne biblické publikácie do melanézskeho pidginu. V tejto práci sme pokračovali niekoľko rokov. Potom v roku 1970 sme boli pozvaní do kancelárie odbočky v Port Moresby, hlavnom meste Papuy-Novej Guiney, aby sme tam slúžili ako prekladatelia celým časom. Viedli sme tam tiež kurzy jazyka.

V roku 1975 sme sa vrátili na Novú Britániu, aby sme tam slúžili v krajskej službe. Nasledujúcich 13 rokov sme precestovali lietadlom, člnom, autom a pešo takmer každučkú časť krajiny. Veľakrát sme na cestách len o vlások unikli smrti; vrátane prípadu, ktorý som opísala v úvode. Náš pilot vtedy skolaboval následkom vážneho žalúdočného kataru, keď sme sa blížili k pristávacej dráhe v meste Kandrian v Novej Británii. S lietadlom ovládaným autopilotom sme bezmocne krúžili nad džungľou, zatiaľ čo John sa zúfalo snažil prebrať pilota z bezvedomia. Nakoniec pilot nadobudol vedomie a videnie sa mu zlepšilo natoľko, že dokázal pristáť, hoci to bolo dosť tvrdé pristátie. Potom znovu upadol do bezvedomia.

Otvárajú sa ďalšie dvere k činnosti

V roku 1988 sme boli znovu pridelení do Port Moresby, aby sme pomohli uspokojiť rastúce potreby súvisiace s prekladateľskou činnosťou v odbočke. Asi päťdesiati sme ako rodina žili a pracovali v odbočke, kde sme tiež školili nových prekladateľov. Všetci sme boli ubytovaní v skromných jednoizbových apartmánoch. My s Johnom sme sa rozhodli, že budeme nechávať dvere do našej izby pootvorené — chceli sme tak podnietiť členov rodiny i návštevníkov, aby sa u nás zastavili a zoznámili sa s nami. Vďaka tomu sme si v našej rodine Bétel vytvorili veľmi blízke vzťahy a mohli sme si vzájomne poskytnúť veľa lásky a podpory.

Potom, v roku 1993, John dostal srdcový infarkt a zomrel. Mala som pocit, akoby s ním zomrelo aj niečo zo mňa. Boli sme manželmi 38 rokov a všetky tie roky sme spolu strávili v službe. No bola som odhodlaná pokračovať v službe v sile od Jehovu. (2. Korinťanom 4:7) Dvere na mojej izbe som nechávala i potom otvorené a mladí členovia našej rodiny ma naďalej navštevovali. Ich osviežujúca spoločnosť mi pomohla udržať si pozitívny pohľad.

V roku 2003 sa mi zhoršil zdravotný stav, a preto som bola pridelená slúžiť v odbočke v Sydney v Austrálii. Dnes, vo veku 77 rokov, ešte stále slúžim celým časom v prekladateľskom oddelení a stále mám veľa práce aj vo zvestovateľskej službe. Moji priatelia a moje duchovné deti a vnúčatá neustále prinášajú môjmu srdcu radosť.

Dvere na mojej izbe v Bételi zostávajú stále otvorené a väčšinu dní ma vždy niekto navštívi. V skutočnosti je to tak, že ak mám dvere zatvorené, ľudia často zaklopú, aby zistili, či sa niečo nestalo. Pokiaľ dýcham, som odhodlaná dovŕšiť svoju službu a slúžiť môjmu Bohu, Jehovovi. — 2. Timotejovi 4:5.

[Poznámky pod čiarou]

[Mapy na strane 18]

(Úplný, upravený text — pozri publikáciu)

NOVÁ GUINEA

AUSTRÁLIA

Sydney

INDONÉZIA

PAPUA-NOVÁ GUINEA

Talidig

Madang

PORT MORESBY

NOVÁ BRITÁNIA (BIRARA)

Rabaul

Vunabal

Wide Bay

Waterfall Bay

[Prameň ilustrácie]

Mapa a zemeguľa: Založené na NASA/​Visible Earth imagery

[Obrázok na strane 17]

S Johnom na zjazde v Lae na Novej Guinei, 1973

[Obrázok na strane 20]

V odbočke v Papue-Novej Guinei, 2002