Životný príbeh

S Jehovovou pomocou sme prežili dva totalitné režimy

Rozpráva Henryk Dornik

NARODIL som sa v roku 1926. Moji rodičia boli oddanými katolíkmi. Žili v baníckom mestečku Ruda Śląska neďaleko Katovíc v južnom Poľsku. Svoje deti — môjho staršieho brata Bernarda, dve mladšie sestry Różu a Edytu a mňa — učili modliť sa, chodiť na omše a zachovávať sviatosť pokánia.

Do našej domácnosti sa dostáva biblická pravda

Jedného dňa v januári 1937, keď som mal desať rokov, sa otec vrátil domov mimoriadne natešený. Priniesol veľkú, hrubú knihu, ktorú dostal od Jehovových svedkov. Povedal: „Deti, pozrite, čo som dostal — Sväté Písma!“ Nikdy predtým som Bibliu nevidel.

Katolícka cirkev mala už dlho silný vplyv v Rude Śląskej a okolí. Duchovní boli veľmi priateľskí k majiteľom baní a od baníkov a ich rodín vyžadovali absolútnu poslušnosť. Ak nejaký baník neprišiel na omšu alebo odmietol ísť na spoveď, bol považovaný za neverca a bolo isté, že ho čaká prepustenie. Podobná hrozba zanedlho visela nad mojím otcom, keďže sa začal stretávať s Jehovovými svedkami. Ale keď nás kňaz navštívil, otec pred všetkými odhalil jeho náboženské pokrytectvo. Zahanbený kňaz nechcel ďalšie nepríjemnosti, a tak otec nebol prepustený.

To, že som bol svedkom tejto konfrontácie medzi otcom a kňazom, posilnilo moje odhodlanie spoznať Bibliu. Postupne som začal milovať Jehovu a vytvoril som si k nemu osobný vzťah. Niekoľko mesiacov po otcovom rozhovore s kňazom sme sa zúčastnili  na Slávnosti na pamiatku Kristovej smrti, na ktorej bol otec predstavený skupine asi 30 kresťanov slovami: „To je jeden z Jonadábov.“ Zakrátko som sa dozvedel, že ako „Jonadábovia“ boli označovaní kresťania s pozemskou nádejou a že ich počet mal stále rásť. * — 2. Kráľov 10:15–17.

„Chlapče, vieš, čo krst znamená?“

Keď otec prijal pravdu, prestal piť a stal sa dobrým manželom i otcom. Napriek tomu sa matka nestotožnila s jeho náboženskými názormi a hovorievala, že by bola radšej, keby žil tak ako predtým a zostal katolíkom. Ale po vypuknutí druhej svetovej vojny videla, že tí istí duchovní, ktorí sa predtým modlili za víťazstvo nad Nemcami, ktorí vtrhli do Poľska, teraz predkladali modlitby vďakyvzdania za Hitlerove úspechy! Neskôr, v roku 1941, aj ona začala spolu s nami ostatnými slúžiť Jehovovi.

Ešte predtým som vyjadril túžbu symbolizovať svoju oddanosť Bohu krstom vo vode, ale zboroví starší si mysleli, že som príliš mladý. Povedali mi, aby som ešte počkal. Ale potom, 10. decembra 1940, sa Konrad Grabowy (brat, ktorý neskôr vo vernosti zomrel v koncentračnom tábore) so mnou súkromne porozprával v jednom malom byte. Položil mi päť otázok a potom, spokojný s mojimi odpoveďami, ma pokrstil. Jednou z tých otázok bolo: „Chlapče, vieš, čo krst znamená?“ Ďalšia znela: „Vieš, že teraz, keď je vojna, čoskoro sa budeš musieť rozhodnúť, či budeš verný Hitlerovi, alebo Jehovovi, a že tvoje rozhodnutie ťa môže stáť život?“ Bez váhania som odpovedal: „Áno, viem.“

Začína sa prenasledovanie

Prečo mi Konrad Grabowy položil takéto priame otázky? V roku 1939 do Poľska vtrhla nemecká armáda a odvtedy sme zažívali ťažké skúšky viery a rýdzosti. Situácia bola každým dňom napätejšia; dostávali sme správy, že naši kresťanskí bratia a sestry sú zatýkaní, deportovaní a posielaní do väzníc či koncentračných táborov. Zakrátko sme mali podobným skúškam čeliť aj my.

Nacisti chceli prevychovať mladšiu generáciu — vrátane nás štyroch detí — a vychovať z nej horlivých stúpencov tretej ríše. Keďže otec s matkou niekoľkokrát odmietli podpísať Volkslist (zoznam ľudí, ktorí mali alebo chceli získať nemecké občianstvo), bolo im odopreté právo vychovávať svoje deti. Otec bol poslaný do koncentračného tábora v Osvienčime. Vo februári 1944 sme ja a môj brat boli umiestnení do polepšovne v Grodkówe neďaleko Nysy a naše sestry boli poslané do katolíckeho kláštora v meste Czarnowąsy neďaleko Opole. Cieľom bolo prinútiť nás, aby sme sa zriekli toho, čo vládni predstavitelia označili ako „podvodné názory našich rodičov“. Mama zostala doma sama.

V polepšovni každé ráno vztýčili na nádvorí zástavu s hákovým krížom a prikázali nám zdvihnúť pravú ruku a pozdraviť zástavu slovami: „Heil Hitler.“ Bola to ťažká skúška našej viery, ale ja i Bernard sme zostali pevní a odmietli sme dopustiť sa kompromisu. Nato nás surovo bili za „neúctivé“ správanie. Aj ďalšie pokusy zlomiť nášho ducha zlyhali, a tak nám príslušníci SS dali ultimátum: „Buď podpíšete vyhlásenie vernosti nemeckému štátu a pripojíte sa k Wehrmachtu [nemeckej armáde], alebo budete poslaní do koncentračného tábora.“

V auguste 1944 vrchnosť oficiálne odporučila, aby sme boli poslaní do koncentračného tábora. Bolo to odôvodnené slovami: „Nie je možné presvedčiť ich, aby čokoľvek urobili. Ich mučeníctvo im prináša radosť.  Ich rebelantský postoj je hrozbou pre celú polepšovňu.“ Hoci som vôbec netúžil byť mučeníkom, to, že som s odvahou a dôstojnosťou znášal utrpenie pre svoju vernosť Jehovovi, mi naozaj prinášalo radosť. (Skutky 5:41) V žiadnom prípade by som z vlastnej sily nedokázal zniesť to utrpenie, ktoré ma čakalo. No vrúcne modlitby ma približovali k Jehovovi a on dokázal, že je spoľahlivým Pomocníkom. — Hebrejom 13:6.

V koncentračnom tábore

Zanedlho som bol premiestnený do koncentračného tábora Gross-Rosen v Sliezsku. Dostal som väzenské číslo a fialový trojuholník, ktorý ma identifikoval ako Jehovovho svedka. Stráže SS mi predložili ponuku. Mohol som byť prepustený z tábora a dokonca sa stať dôstojníkom nacistickej armády — pod jednou podmienkou: „Musíš sa zrieknuť ideí Bádateľov Biblie, ktoré sú proti tretej ríši.“ Iní väzni podobnú ponuku nedostali. Iba Jehovovi svedkovia mali možnosť dostať sa z táborov. No ja — tak ako tisíce ďalších — som túto „výsadu“ rezolútne odmietol. Príslušníci SS na to reagovali slovami: „Dobre sa pozri tamto na ten komín krematória. Poriadne si to rozmysli, lebo inak znovu získaš slobodu iba cez ten komín.“ Opäť som s rozhodnosťou odmietol a v tej chvíli ma naplnil „Boží pokoj, ktorý prevyšuje každé myslenie“. — Filipanom 4:6, 7.

Modlil som sa, aby som sa v tábore mohol skontaktovať so spoluveriacimi, a Jehova mi to umožnil. K týmto spoluveriacim patril verný brat Gustaw Baumert, ktorý sa o mňa s láskou a nežnosťou staral. Niet pochýb, že Jehova sa voči mne prejavil ako „Otec nežného milosrdenstva a Boh každej útechy“. — 2. Korinťanom 1:3.

Po niekoľkých mesiacoch blížiace sa ruské vojská prinútili nacistov rýchlo evakuovať tábor. Kým sme sa pripravovali na odchod, my bratia sme sa rozhodli — hoci sme tým riskovali život —, že pôjdeme do ženských barakov, aby sme zistili, v akom stave sú naše duchovné sestry, ktorých tam bolo asi 20. Medzi nimi bola aj Elsa Abtová a Gertrud Ottová. * Keď nás zbadali, rýchlo nám bežali v ústrety, a po niekoľkých slovách povzbudenia, ktoré sme si vymenili, spolu zaspievali pieseň Kráľovstva, v ktorej sa okrem iného spievalo: „Ten, kto je verný, kto je aj pevný, ten nikdy sa neľaká.“ * Ani jedno oko nezostalo suché!

Cesta do ďalšieho tábora

Nacisti natlačili do nákladných vozňov na prevoz uhlia po 100 až 150 väzňov. Nedali nám žiadne jedlo ani vodu a cestou mrzlo  a padal mrznúci dážď. Trápil nás smäd a horúčky. Chorí a vyčerpaní väzni padali na podlahu a zomierali a vozne sa postupne vyprázdňovali. Nohy a kĺby mi tak veľmi opuchli, že som nedokázal stáť. Po desiatich dňoch cesty sa hŕstka väzňov, ktorí prežili, dostala do trestaneckého tábora Mittelbau-Dora v Nordhausene neďaleko Weimaru v Durínsku. Je pozoruhodné, že počas tejto hrôzostrašnej cesty nezahynul nikto z bratov.

Ešte som sa nestihol zotaviť z tej cesty, keď v tábore prepukla epidémia dyzentérie a niekoľkí bratia, medzi nimi aj ja, ochoreli. Bolo nám povedané, aby sme istý čas nejedli polievku, ktorú nám dávali v tábore, a aby sme jedli iba pripálený chlieb. Urobil som to tak a zakrátko som sa zotavil. V marci 1945 sme sa dozvedeli, že biblický text na ten rok je z Matúša 28:19: „Choďte a robte učeníkov z ľudí všetkých národov.“ Bolo zjavné, že brány táborov budú zakrátko otvorené a že dobré posolstvo sa bude ďalej zvestovať! Naplnilo nás to radosťou a nádejou, keďže predtým sme si mysleli, že druhá svetová vojna vyvrcholí Armagedonom. Akým úžasným spôsobom nás Jehova posilňoval v tých ťažkých časoch!

Oslobodenie z táborov

Spojenecké vojská 1. apríla 1945 bombardovali baraky príslušníkov SS a náš tábor, ktorý bol neďaleko. Mnohí boli zabití alebo zranení. Nasledujúci deň sme zažili intenzívne bombardovanie a počas tohto útoku ma silný výbuch bomby vyhodil do vzduchu.

Jeden z bratov, Fritz Ulrich, mi prišiel na pomoc. Prehrabával sa v hromade trosiek, dúfajúc, že ešte žijem. Nakoniec ma našiel a vytiahol ma. Keď som nadobudol vedomie, uvedomil som si, že mám rozsiahle zranenia na tvári i inde na tele a že nič nepočujem. Výbuch mi poškodil ušné bubienky. S ušami som mal potom vážne problémy celé roky, kým sa to konečne ako-tak nedalo do poriadku.

Z tisícov väzňov toto bombardovanie prežili iba niekoľkí. Niektorí naši bratia zomreli, medzi nimi aj milovaný brat Gustaw Baumert. Zranenia, ktoré som utrpel, viedli k infekcii, s ktorou bola spojená vysoká horúčka. No onedlho nás objavili a oslobodili spojenecké vojská. Medzitým sa začali rozkladať telá mŕtvych a zavraždených väzňov a v tábore vypukla epidémia týfusu. Aj ten som dostal. Vzali ma spolu s ostatnými chorými do nemocnice. Napriek všetkému úsiliu lekárov iba traja z nás prežili. Bol som Jehovovi nesmierne vďačný, že mi pomohol zachovať si vernosť počas toho ťažkého obdobia. Bol som tiež vďačný za to, že Jehova umožnil, aby som bol uchránený pred ‚hlbokým tieňom‘ smrti. — Žalm 23:4.

Konečne doma!

Po kapitulácii Nemecka som dúfal, že sa hneď, ako to bude možné, vrátim domov, ale bolo to oveľa ťažšie, ako som očakával. Natrafil som na niekoľkých bývalých väzňov, ktorí boli členmi cirkevnej organizácie Katolícka akcia. Začali kričať: „Zabite ho!“ Zhodili ma na zem a začali po mne dupať. Našťastie okolo išiel jeden muž a zachránil ma z rúk týchto surovcov. No trvalo dlhý čas, kým som sa zotavil, lebo som mal zranenia a bol som ešte slabý, keďže som len nedávno prekonal týfus. No nakoniec som predsa bol schopný ísť domov. Nedokážem ani opísať, aký som bol šťastný, že som znova s rodinou! Všetci boli šťastím celí bez seba, keď ma zbadali, lebo si už mysleli, že som mŕtvy.

Rýchlo sme znovu rozbehli zvestovateľskú činnosť a mnohí úprimní ľudia, ktorí hľadali pravdu, reagovali pozitívne. Bola mi zverená úloha starať sa o prísun biblickej literatúry  do zborov. Spolu s ďalšími bratmi som mal výsadu stretnúť sa vo Weimare so zástupcami nemeckej odbočky a odtiaľ sme do Poľska priniesli prvé povojnové čísla Strážnej veže. Hneď boli preložené a pripravili sa cyklostylové blany na ich vytlačenie. Keď bol našej kancelárii v Lodži zverený dohľad nad dielom v Poľsku, biblická literatúra sa začala do zborov dostávať pravidelne. Začal som slúžiť ako zvláštny priekopník, čiže zvestovateľ celým časom, a mojím obvodom bolo rozsiahle územie Sliezska, z ktorého väčšina sa v tom čase stala súčasťou Poľska.

Ale už onedlho boli Jehovovi svedkovia znovu prenasledovaní, tentoraz novozriadeným poľským komunistickým režimom. V roku 1948 som bol pre svoj postoj kresťanskej neutrality odsúdený na dva roky väzenia. Počas väzby som mohol mnohým väzňom pomôcť priblížiť sa k Bohu. Jeden z nich sa postavil na stranu pravdy a neskôr oddal svoj život Jehovovi a dal sa pokrstiť.

V roku 1952 som bol znova poslaný do väzenia, tentoraz pre údajnú špionáž pre Spojené štáty! Kým som čakal na súdne pojednávanie, držali ma vo väzbe na samotke a dňom a nocou ma vypočúvali. No Jehova ma znova vyslobodil z rúk mojich prenasledovateľov a v nasledujúcich rokoch som už nikdy nezažil samoväzbu ani podobné výsluchy.

Čo mi pomohlo vytrvať

Keď spätne uvažujem o tých rokoch skúšok a ťažkostí, jasne vidím niekoľko vecí, ktoré boli pre mňa hlavným zdrojom povzbudenia. Predovšetkým musím povedať, že sila vytrvať prichádzala od Jehovu a z jeho Slova, Biblie. Neustále vrúcne modlitby k ‚Bohu každej útechy‘ a každodenné štúdium jeho Slova mne i iným pomohli zostať duchovne nažive. Aj ručne prepisované kópie Strážnej veže nám poskytovali duchovnú výživu, ktorú sme tak veľmi potrebovali. V koncentračných táboroch ma nesmierne posilňovali starostliví spolukresťania, ktorí boli vždy pripravení a ochotní pomôcť.

Ďalším požehnaním od Jehovu bola pre mňa moja manželka Maria. Vzali sme sa v októbri 1950 a neskôr sme mali dcéru Halinu, ktorá si zamilovala Jehovu a verne mu slúži. S Mariou sme spoločne prežili 35 rokov. Potom Maria po dlhom boji s chorobou zomrela. Po jej smrti som bol zdrvený smútkom a bolesťou. Ale aj keď som sa istý čas cítil ‚zrazený‘, nebol som ‚zničený‘. (2. Korinťanom 4:9) V tom ťažkom období som pocítil podporu mojej drahej dcéry, jej manžela a ich detí — mojich vnúčat —, ktorí všetci verne slúžia Jehovovi.

Od roku 1990 slúžim v odbočke v Poľsku. To, že môžem denne byť s úžasnou rodinou Bétel, považujem za veľké požehnanie. Z času na čas moje slabnúce zdravie spôsobuje, že sa cítim ako zoslabnutý orol, ktorý už môže iba plachtiť. No pozerám sa do budúcnosti s dôverou a ‚spievam Jehovovi, lebo sa voči mne správa blahodarne‘ až dodnes. (Žalm 13:6) Teším sa na čas, keď Jehova, môj Pomocník, odčiní všetku bolesť a škody, ktoré sú výsledkom Satanovej utláčajúcej vlády.

[Poznámky pod čiarou]

[Obrázok na strane 10]

V koncentračnom tábore som dostal toto číslo a fialový trojuholník

[Obrázok na strane 12]

S manželkou Mariou v roku 1980