Prekonávanie prekážok v snahe odovzdať dobré posolstvo

NÁŠ kamión sa blíži ku kontrolnému stanovišťu, na ktorom je asi 60 ozbrojených mužov, žien a tínedžerov. Niektorí sú v uniforme, iní v civile. Mnohí hrozivo držia v rukách svoje automatické zbrane. Vyzerá to, akoby nás čakali. V krajine sú občianske nepokoje.

Vezieme desať ton biblickej literatúry a sme na ceste už štyri dni. Kladieme si otázku, či nám dovolia pokračovať v ceste. Budú chcieť peniaze? Ako dlho nám asi potrvá, kým ich presvedčíme, že naša misia je pokojná?

Jeden bojachtivý muž strieľa do vzduchu, aby nám dal jasne najavo, kto je tu pánom. Len čo zbadá naše mobilné telefóny, žiada, aby sme mu ich dali. Keď váhame, robí veľavravné výhražné gesto, aby neboli žiadne pochybnosti o tom, čo sa stane, ak neposlúchneme. Podávame mu telefóny.

Zrazu siahne po zbrani jedna žena v uniforme a tiež pristupuje k nám. Je to „tajomníčka“ a chce, aby sme niečo dali aj jej. Život je ťažký a malá „pozornosť“ príde vhod. Potom prichádza ďalší vojak a otvára nádrž na našom aute, aby si naplnil kanistru. Nedbá na naše protesty a tvrdí, že iba plní rozkazy. Nemôžeme robiť vôbec nič. A tak len dúfame, že ostatní nedostanú rovnaký nápad.

Nakoniec sa závora konečne otvára a my pokračujeme v ceste. Ja i môj spoločník si vydýchneme od úľavy. Bolo to napäté, ale už sme si zvykli na tieto kontrolné stanovištia, ktoré sú poriadnou záťažou na nervy. Od apríla 2002 do januára 2004 sme podnikli 18 ciest z prístavného mesta Douala v Kamerune do Bangui, hlavného mesta Stredoafrickej republiky. Táto 1 600-kilometrová cesta je vždy spojená s rizikami a prekvapeniami. *

„Na týchto cestách sme sa veľa naučili,“ hovoria Joseph a Emmanuel, vodiči, ktorí pravidelne podnikajú túto cestu. „Je múdre vysloviť  mnoho tichých modlitieb a potom sa snažiť zachovať si pokoj. ‚V Boha som vložil svoju dôveru. Nebudem sa báť,‘ napísal žalmista. ‚Čo mi môže urobiť pozemský človek?‘ Snažíme sa prejavovať rovnaký postoj. Cítime istotu, že Jehova vie, že účelom našej cesty je odovzdať posolstvo nádeje, ktoré je tak zúfalo potrebné.“ — Žalm 56:11.

Medzinárodná spolupráca pri poskytovaní duchovného pokrmu

Mnohí ľudia v tejto časti Afriky veľmi radi počúvajú dobré posolstvo o Božom Kráľovstve. Literatúra, ktorú vezieme, je určená na pomoc pri uspokojovaní ich duchovných potrieb. (Matúš 5:3; 24:14) Kamerunská odbočka Jehovových svedkov v Douale pravidelne zabezpečuje literatúru pre viac ako 30 000 zvestovateľov Kráľovstva a záujemcov, ktorí žijú v Kamerune a štyroch susedných krajinách.

Táto literatúra prešla už dlhú cestu. Väčšina z nej bola vytlačená v Anglicku, Fínsku, Nemecku, Taliansku a Španielsku. Potom bola z Francúzska poslaná loďou cez more. Kontajner s biblickou literatúrou zvyčajne prichádza do prístavu v Douale každé dva týždne.

Potom je kontajner naložený do kamióna, ktorým sa prevezie do odbočky. Pracovníci v expedičnom oddelení roztriedia literatúru podľa toho, kam je určená. Dostať sa s literatúrou do odľahlých oblastí vo vnútrozemí nie je ľahké. Ale je to súčasť poverenia niesť dobré posolstvo „až do najvzdialenejšej časti zeme“. (Skutky 1:8) Odbočka ráta s pomocou obetavých dobrovoľníkov, ktorí sa ochotne dávajú k dispozícii na tieto riskantné cesty kamiónom. Tak biblická literatúra pravidelne prúdi k miliónom ľudí v strednej časti Afriky.

Ako taká cesta zvyčajne vyzerá

Kamióny vozia literatúru do Kamerunu, Čadu, Rovníkovej Guiney, Gabonu a Stredoafrickej republiky. Pripojme sa k posádke jedného takéhoto kamióna. Predstav si, že si sadáš s vodičmi do auta a priprav sa na dobrodružnú cestu, ktorá potrvá desať alebo i viac dní.

 Počas tejto jazdy sa za volantom vystrieda šesť vodičov. Musia byť silní, schopní, trpezliví a pekne upravení. Majú na sebe buď tradičný africký odev, alebo košeľu a kravatu. Colníci raz poznamenali: „Pozrite na ten čistý kamión a upravených vodičov, presne ako to vidieť na fotografiách v ich publikáciách.“ Ešte dôležitejšie než zovňajšok vodičov je ich ochota ísť kamkoľvek, kam treba, aby slúžili iným. — Žalm 110:3.

Z Doualy odchádzame asi o šiestej ráno, hneď po východe slnka, aby sme sa vyhli zápche v tomto chaoticky sa rozrastajúcom meste. Keď prejdeme cez most neďaleko odbočky, prechádzame cez toto rušné mesto a vydávame sa na východ. Smerujeme k našej prvej zastávke — k Yaoundé, hlavnému mestu Kamerunu.

Všetci šiesti vodiči by vám vedeli rozprávať, aké ťažké je zvládnuť jazdu týmto kamiónom naloženým desiatimi tonami literatúry. Prvé tri dni po vydláždených cestách predstavujú len málo problémov, hoci aj tak je nutné venovať jazde plnú pozornosť a sústredenosť. No potom nás nečakane zastihne lejak. Cesta od tohto úseku je nedláždená. Viditeľnosť sa znižuje, cesta je klzká, a tak musíme postupovať pomaly, pretože povrch cesty je hrboľatý. Blíži sa súmrak. Je čas zastaviť, niečo zjesť a pokúsiť sa pospať si s nohami opretými o palubnú dosku. Tak vyzerá život na týchto cestách!

Nasledujúci deň skoro ráno pokračujeme v jazde. Jeden z vodičov pomáha tým, že stále pozorne sleduje stav cesty. Okamžite upozorní, ak sa dostaneme príliš blízko k priekope pri ceste. Vodiči veľmi dobre vedia, že keby skĺzli do priekopy, mohlo by trvať celé dni, kým by sa odtiaľ dostali. Cesty sa veľmi nezlepšujú, ani keď prechádzame hranicu do Stredoafrickej republiky. Nasledujúcich 650 kilometrov ideme nádhernou hornatou zelenou krajinou. Deti, ľudia v pokročilom veku i matky s bábätkami na chrbte nám mávajú, keď pomaly prechádzame cez dediny. Keďže sú tu občianske nepokoje, v týchto dňoch je na cestách veľmi málo áut, a tak si nás ľudia zvedavo obzerajú.

Radostné skúsenosti

Janvier, jeden z našich vodičov, hovorí, že napriek nabitému časovému harmonogramu sa často zastavia v malých dedinkách, aby si trochu oddýchli a podelili sa o biblickú literatúru. Spomína: „V dedine Baboua sme sa vždy snažili porozprávať s jedným nemocničným zamestnancom, ktorý prejavil veľký záujem o posolstvo o Kráľovstve, a obyčajne sme s ním viedli krátke biblické štúdium. Raz sme dokonca jemu i jeho rodine premietli videokazetu o Noachovi.  Prišli aj jeho priatelia a susedia a jeho dom bol zakrátko plný nedočkavých divákov. Všetci už o Noachovi počuli a teraz si mohli jeho príbeh pozrieť na obrazovke. Bolo dojímavé vidieť, ako veľmi si to ocenili. Po premietnutí tejto videonahrávky nám ako prejav vďačnosti urobili na večeru špecialitu a naliehali na nás, aby sme zostali na noc. Keďže nás čakala ešte dlhá cesta, museli sme pokračovať a hneď odísť, ale boli sme šťastní, že sme sa mohli podeliť o dobré posolstvo s týmito pokornými ľuďmi.“

Ďalší vodič, Israel, si spomína na jednu príhodu, ktorá sa odohrala pri inej ceste do mesta Bangui, do ktorého teraz smerujeme. „Čím bližšie sme boli k Bangui, tým viac zátarás bolo na ceste,“ rozpráva. „Našťastie mnohí vojaci boli priateľskí a pamätali si náš kamión z predošlých ciest. Pozvali nás, aby sme si k nim sadli, a s radosťou prijali biblickú literatúru. Knihy majú pre nich veľkú hodnotu, a tak si každý do svojej knihy napísal meno a tiež dátum a meno toho, kto mu ju venoval. Niektorí vojaci mali svedkov medzi príbuznými, čo bol ďalší dôvod, prečo boli takí priateľskí.“

Joseph, najskúsenejší z vodičov, rozpráva, čo on považuje za najkrajší okamih na týchto cestách — príchod do cieľa. O jednom takom príchode hovorí: „Iba niekoľko míľ od Bangui sme bratom zavolali, že už zakrátko prídeme. A bratia nám prišli oproti, sprevádzali nás cez celé mesto a pomohli nám so záverečnými formalitami. Keď sme dorazili do odbočky, všetci vyšli von, aby nás privítali vrúcnym objatím. Pomocníci prišli aj z neďalekých zborov a za niekoľko hodín boli stovky škatúľ s Bibliami, knihami, brožúrami a časopismi vyložené a uložené v sklade.“

„Niekoľkokrát k nášmu nákladu patrili aj darované odevy, topánky a hračky a iné veci pre deti, určené pre susednú Konžskú demokratickú republiku,“ dodáva Joseph. „Bolo naozaj potešením pozorovať usmiate tváre vďačných bratov!“

Po jednom dni oddychu pripravíme kamión a vydávame sa na spiatočnú cestu tou istou trasou, ktorou sme prišli. Čakajú nás síce problémy, ale radostné skúsenosti, ktoré sme mali, viac než dostatočne vynahradia akékoľvek ťažkosti.

Veľké vzdialenosti, prívalové dažde, cesty vo veľmi zlom stave, defekty a poruchy auta sú niekedy frustrujúce. Stálym problémom sú aj vojaci, ktorí nerešpektujú žiadne pravidlá. Napriek tomu všetkému týmto vodičom nič neprináša väčšie uspokojenie ako to, že môžu zaniesť dobré posolstvo o Kráľovstve do odľahlých častí Afriky a vidieť, aký vplyv má toto posolstvo na život ľudí, ktorí ho prijímajú.

Vďaka týmto vodičom napríklad dedinčan v odľahlej časti Stredoafrickej republiky blízko hraníc so Sudánom teraz číta moderný preklad Biblie. Jeho manželka študuje najnovšie čísla Strážnej veže a ich deti majú úžitok z knihy Uč sa od Veľkého Učiteľa. * Títo ľudia, ako aj mnohí ďalší v týchto vidieckych komunitách dostávajú duchovný pokrm rovnako ako ich kresťanskí bratia v mnohých veľkých mestách. To je iste dôvod cítiť hlboké uspokojenie!

[Poznámky pod čiarou]

[Mapy/obrázok na strane 9]

(Úplný, upravený text — pozri publikáciu)

KAMERUN

Douala

STREDOAFRICKÁ REPUBLIKA

Bangui

[Obrázok na strane 9]

Joseph

[Obrázok na strane 9]

Emmanuel

[Obrázok na strane 10]

Odbočka v Bangui v Stredoafrickej republike

[Obrázok na strane 10]

Vykladanie kamiónu v Bangui