Životný príbeh

Kurz nový svet!

Rozpráva Jack Pramberg

Neďaleko Arbogy, malebného mestečka v strednej časti Švédska, majú Jehovovi svedkovia odbočku, v ktorej žije vyše 80 dobrovoľníkov. To je náš domov, kde spolu s mojou manželkou Karin žijeme a pracujeme. Ako sme sa sem dostali?

KONCOM 19. storočia istá 15-ročná Švédka imigrovala do Spojených štátov. V útulku pre imigrantov v meste New York sa spoznala s jedným švédskym námorníkom. Zaľúbili sa do seba, zosobášili a narodil sa im syn — ja. Bolo to v Bronxe v New Yorku v Spojených štátoch v roku 1916, počas prvej svetovej vojny.

Krátko nato sme sa presťahovali do Brooklynu blízko Brooklyn Heights. Môj otec mi neskôr povedal, že sme raz spolu skúšali model malej plachetnice neďaleko Brooklynského mosta, blízko svetového ústredia Jehovových svedkov. Vtedy som ešte netušil, ako veľmi môj život ovplyvní činnosť, ktorá tam prebiehala.

V roku 1918 sa skončila prvá svetová vojna a s ňou na istý čas aj nezmyselné zabíjanie v Európe. Vojaci, ktorí sa vracali domov, teraz stáli pred iným nepriateľom — pred nezamestnanosťou a chudobou. Môj otec si myslel,  že najlepšie bude vrátiť sa do Švédska, čo sme v roku 1923 aj urobili. Nakoniec sme sa usadili v Erikstade, dedine neďaleko jednej železničnej stanice v kraji Dalsland. Tam si otec otvoril strojársku dielňu a tam som rástol a chodil do školy.

Zasiatie semienka pravdy

Otcovi sa v podnikaní veľmi nedarilo, a tak sa začiatkom 30. rokov 20. storočia znova vrátil na more. Zostali sme sami — mama s kopou starostí a ja s dielňou na krku. Jedného dňa mama navštívila svojho švagra, môjho uja Johana. Plná obáv z toho, čo sa deje vo svete, sa opýtala: „Johan, bude svet vždy takýto?“

„Nie, Ruth,“ odpovedal a začal jej rozprávať o Božom sľube ukončiť zlo a nastoliť spravodlivú vládu nad zemou — vládu Kráľovstva, ktorej Kráľom je Ježiš Kristus. (Izaiáš 9:6, 7; Daniel 2:44) Vysvetlil jej, že Kráľovstvo, o ktoré nás Ježiš učil modliť sa, je spravodlivá vláda, pod ktorou sa zem stane rajom. — Matúš 6:9, 10; Zjavenie 21:3, 4.

Tieto biblické sľuby mamu hneď chytili za srdce. Celou cestou domov ďakovala Bohu. No ani mne, ani otcovi sa nepáčilo, že sa začala zaujímať o náboženstvo. Približne v tom čase, v polovici 30. rokov, som sa presťahoval do mesta Trollhättan na západe Švédska, kde som získal prácu v jednej veľkej dielni. Zanedlho sa tam prisťahovali aj mama s otcom, ktorý krátko predtým zanechal život na mori. A tak bola naša rodina opäť spolu.

Mama túžila uspokojiť svoj duchovný hlad, a tak vyhľadala v tej oblasti Jehovových svedkov. V tom čase sa svedkovia stretávali v domácnostiach, práve tak ako to robili kresťania v prvom storočí. (Filémonovi 1, 2) Jedného dňa prišiel rad na mamu, aby bola hostiteľkou. S obavami sa opýtala otca, či by k nám mohla pozvať svojich priateľov. Otec odpovedal: „Tvoji priatelia sú aj mojimi priateľmi.“

Tak sa svedkom otvorili dvere našej domácnosti. Spočiatku som vždy, keď začali prichádzať ľudia, odišiel. No zakrátko som to prestal robiť. Vrúcnosť svedkov a ich realistické, triezve vysvetlenia zvíťazili nad všetkými mojimi predsudkami. V mojom srdci začalo rásť semienko — semienko nádeje do budúcnosti.

Odchádzam na more

Musel som mať v krvi trochu slanej vody tak ako môj otec, lebo aj ja som odišiel na more. No zároveň som si stále viac uvedomoval svoje duchovné potreby. Vždy, keď sme boli v prístave, snažil som sa skontaktovať s Jehovovými svedkami. Napríklad v Amsterdame som šiel na poštu a opýtal som sa, kde by som mohol nájsť Jehovových svedkov. Chvíľu som ich musel presviedčať, ale potom mi dali adresu, na ktorú som sa hneď vybral. Pri dverách ma srdečne privítalo asi desaťročné dievčatko. Bol som cudzinec, ale okamžite som k nemu a k jeho rodine pocítil náklonnosť — na vlastnej koži som pocítil, aké úžasné bratstvo spája Boží ľud na celom svete!

Hoci sme nehovorili rovnakým jazykom, keď vybrali kalendár  a železničný cestovný poriadok a začali kresliť mapu, pochopil som, že v neďalekom meste Haarlem sa bude konať zjazd. Šiel som tam a napriek tomu, že som nerozumel ani jedinému slovu, bol som nadšený. Keď som videl, ako svedkovia rozširujú pozvánky na nedeľnú verejnú prednášku, aj ja som túžil zapojiť sa. A tak som zbieral pozvánky, ktoré ľudia odhodili, a ponúkal som ich znova.

Raz sme kotvili v Buenos Aires v Argentíne. Tam som vyhľadal odbočku Jehovových svedkov, ktorou bola jedna kancelária a sklad. Bolo dosť neskoro večer. Za písacím stolom sedela žena, ktorá plietla, a malé dievčatko, pravdepodobne jej dcérka, sa hralo s bábikou. Keď som požiadal o literatúru, muž, ktorý tam bol, vzal z poličky niekoľko kníh vrátane knihy Stvorenie vo švédčine. Keď som videl ich usmievavé, priateľské tváre, povedal som si, že k týmto ľuďom chcem patriť.

Cestou domov sme na palubu vzali posádku kanadského vojenského lietadla, ktoré havarovalo neďaleko pobrežia Newfoundlandu. O niekoľko dní, keď sme boli blízko Škótska, nás zajala anglická loď. Vzali nás do mesta Kirkwall na Orknejách, aby nás preverili. Medzitým sa totiž začala druhá svetová vojna; v septembri 1939 Hitlerove vojská napadli Poľsko. Po niekoľkých dňoch sme boli prepustení a do Švédska sme sa dostali už bez ťažkostí.

Bol som doma, a to nielen fyzicky, ale aj duchovne. Teraz som naozaj chcel patriť k Božiemu ľudu a pravidelne sa s ním zhromažďovať. (Hebrejom 10:24, 25) Teší ma, že kým som bol na mori, vždy som zvestoval iným námorníkom a o jednom z nich viem, že sa tiež stal svedkom.

Zvláštna forma služby

Začiatkom roku 1940 som navštívil odbočku Jehovových svedkov v Štokholme. Privítal ma Johan H. Eneroth, ktorý sa v tom čase ujímal vedenia a dohliadal na zvestovateľské dielo vo Švédsku. Povedal som mu, že by som rád začal so službou celým časom ako priekopník. Uprene sa na mňa zadíval a opýtal sa: „Veríš, že toto je Božia organizácia?“

„Áno,“ odpovedal som. To viedlo k tomu, že som sa 22. júna 1940 dal pokrstiť. Začal som slúžiť v tom príjemnom prostredí odbočky, kde som mal vynikajúcich spolupracovníkov. Víkendy sme trávili v službe. V lete sme často chodili na bicykli do vzdialených obvodov a obyčajne sme celé víkendy využívali na zvestovanie a spávali sme v senníkoch.

No najčastejšie sme zvestovali z domu do domu v Štokholme a okolí. Raz som zbadal istého muža v suteréne, ako sa horúčkovito snaží opraviť bojler. A tak som si vysúkal rukávy a pomohol som mu. Keď voda konečne prestala tiecť, muž sa na mňa s vďakou pozrel a povedal: „Ale vy ste zrejme prišli z iného dôvodu. Tak si poďme umyť ruky a dáme si kávu.“ Pri káve som mu vydal svedectvo. Časom sa tento muž stal svedkom.

Hoci Švédsko oficiálne zaujalo neutrálny postoj, Švédov vojna ovplyvňovala. Stále viac mužov bolo povolávaných do vojenskej služby, aj ja. Keď som odmietol podrobiť sa vojenskému výcviku, bol som viackrát nakrátko uväznený. Neskôr som bol poslaný do pracovného tábora. Mladí svedkovia boli často predvolávaní pred súd a mali sme možnosť vydať svedectvo o Božom Kráľovstve. Bolo to presne tak, ako predpovedal Ježiš: „Budú vás vláčiť kvôli mne pred miestodržiteľov a kráľov na svedectvo im a národom.“ — Matúš 10:18.

Môj život sa mení

V roku 1945 zbrane v Európe utíchli. Neskôr v tom roku nás prišiel z Brooklynu navštíviť Nathan H. Knorr, ktorý sa vtedy ujímal vedenia v celosvetovom diele, spolu so svojím tajomníkom Miltonom Henschelom. Ich návšteva mala veľký význam, pokiaľ išlo  o reorganizáciu zvestovateľského diela vo Švédsku — a znamenala významnú zmenu aj pre mňa osobne. Keď som sa dozvedel o možnosti zúčastniť sa Gileádu, biblickej školy Watchtower, okamžite som si podal prihlášku.

Nasledujúci rok som už sedel v triede v tejto škole, ktorá vtedy bola neďaleko South Lansingu v štáte New York. Toto päťmesačné školenie prehĺbilo moje ocenenie pre Bibliu i pre Božiu organizáciu. Videl som, že tí, ktorí sa ujímajú vedenia v celosvetovom zvestovateľskom diele, sú prístupní a ohľaduplní. Tvrdo pracovali spolu s nami ostatnými. (Matúš 24:14) Hoci ma to neprekvapilo, bolo úžasné vidieť to na vlastné oči.

Čoskoro prišiel deň graduácie ôsmej triedy školy Gileád — 9. február 1947. Brat Knorr oznámil, do ktorej krajiny ktorý študent pôjde. Keď som prišiel na rad ja, povedal: „Brat Pramberg ide späť do Švédska, aby slúžil svojim bratom tam.“ Musím priznať, že som nebol práve nadšený, že mám ísť domov.

Stojím pred náročnou úlohou

Keď som sa vrátil do Švédska, dozvedel som sa o novom druhu služby, ktorá sa rozbiehala v mnohých krajinách na celom svete — o službe oblastného dozorcu. Bol som poverený slúžiť ako prvý oblastný dozorca vo Švédsku a moja oblasť mala zahŕňať celú krajinu. Organizoval som veľké zhromaždenia, ktoré začali byť označované ako krajské zjazdy, a dohliadal som na ne. Takéto zjazdy sa konali v mestách a mestečkách po celom Švédsku. Keďže toto opatrenie bolo niečím úplne novým, mal som iba niekoľko pokynov. A tak sme si s bratom Enerothom spolu sadli a pripravili sme program najlepšie, ako sme vedeli. Triasli sa mi kolená, keď som dostal toto pridelenie, a mnoho, mnoho ráz som sa približoval k Jehovovi v modlitbe s prosbou o pomoc. Výsadu slúžiť ako oblastný dozorca som mal 15 rokov.

V tom čase bolo ťažké nájsť vhodné miesta na tieto väčšie zhromaždenia. Museli sme sa uspokojiť s tanečnými sálami a podobnými priestormi, ktoré boli často slabo vykurované a niekedy dosť zanedbané. Typickým príkladom bol jeden zjazd v meste Rökiö vo Fínsku. Sálou bolo staré kultúrne stredisko, o ktoré sa už nejaký čas nikto nestaral. Vonku zúrila snehová búrka a teplota klesla asi na mínus 20 stupňov Celzia. A tak sme zakúrili do dvoch obrovských vykurovacích pecí, ktoré boli urobené zo sudov od oleja. Netušili sme však, že v komíne si vtáky urobili hniezda. Celú sálu naplnil dym! Napriek tomu všetci, zababušení v kabátoch a s vyštípanými očami, zostali sedieť. Na tento zjazd určite nikto nezabudol.

Podľa pokynov sme na týchto trojdňových krajských zjazdoch mali delegátom zabezpečiť jedlo. Zo začiatku sme nemali žiadne vybavenie a nemali sme ani skúsenosti  s takýmito úlohami. Mali sme však úžasných bratov a sestry, ktorí sa toho s radosťou ujali. Deň pred zjazdom ste ich mohli vidieť sklonených nad kotlom, ako čistia zemiaky, rozprávajú si skúsenosti a tešia sa, že sú spolu. Pri takýchto príležitostiach, keď bratia a sestry spolu usilovne pracovali, vzniklo medzi nimi mnoho trvalých priateľstiev.

V tom čase patrilo k zvestovaniu aj to, že sme chodili s pútačmi ohlasujúcimi blížiaci sa krajský zjazd. Kráčali sme v rade cez mesto či cez dedinu a pozývali ľudí na verejnú prednášku. Ľudia vo všeobecnosti boli veľmi láskaví a úctiví. Raz v meste Finspång bolo na ulici plno robotníkov, ktorí hromadne vychádzali z továrne. Zrazu jeden z nich zakričal: „Pozrite sa, to sú ľudia, ktorých Hitler nedokázal zlomiť!“

Významná udalosť v mojom živote

Môj život cestujúceho služobníka sa mal zakrátko zmeniť. Spoznal som Karin, očarujúcu mladú ženu. Obaja sme boli pozvaní zúčastniť sa medzinárodného zjazdu na Yankee štadióne v New Yorku, ktorý sa konal v júli 1953. Tam nás v pondelok 20. júla cez prestávku medzi programami zosobášil Milton Henschel. Bola to neobyčajná udalosť v tejto bašte bejzbalového sveta. S Karin sme najprv cestovali a slúžili sme zborom a potom sme v roku 1962 boli pozvaní do Bételu vo Švédsku. Najprv som slúžil v oddelení literatúry. No keďže som bol vyškoleným mechanikom, neskôr som bol pridelený starať sa o tlačové stroje a ďalšie stroje v odbočke. Karin najprv niekoľko rokov pracovala v práčovni. Teraz už mnoho rokov slúži ako korektorka.

Z akého zmysluplného, šťastného života plného vzrušujúcich udalostí sa tešíme už viac ako 54 rokov, čo slúžime Jehovovi ako manželia! Jehova naozaj žehná svoju organizáciu milujúcimi, usilovnými služobníkmi. V roku 1940, keď som začal slúžiť v odbočke, bolo vo Švédsku iba 1 500 svedkov. Ale teraz ich je vyše 22 000. V iných častiach sveta bol vzrast dokonca ešte väčší, takže teraz je nás na celej zemi viac ako šesť a pol milióna.

Jehovov duch je hybnou silou nášho diela a, obrazne povedané, neustále napína naše plachty. Očami viery hľadíme ponad nepokojné more ľudstva, ale necítime strach. Máme správny kurz — priamo pred sebou jasne vidíme Boží nový svet. Spolu s Karin ďakujeme Bohu za všetku jeho dobrotu a každý deň sa modlíme o silu vytrvať v rýdzosti a nakoniec dosiahnuť cieľ — Božie schválenie a večný život! — Matúš 24:13.

[Obrázok na strane 12]

Na maminých kolenách

[Obrázok na strane 13]

Tu sme s otcom začiatkom 20. rokov 20. storočia skúšali model plachetnice

[Obrázok na strane 15]

S Hermanom Henschelom (Miltonovým otcom) v Gileáde v roku 1946

[Obrázky na strane 16]

Zosobášili sme sa na Yankee štadióne 20. júla 1953