Stále si stavaj Jehovu pred seba

„Jehovu si stále staviam pred seba.“ — ŽALM 16:8.

1. Aký účinok môžu mať na nás biblické príbehy?

JEHOVOVO Slovo obsahuje pozoruhodný záznam o tom, ako Boh zaobchádzal s ľuďmi. Píše sa v ňom o mnohých ľuďoch, ktorí zohrali určitú úlohu v uskutočňovaní Jehovovho predsavzatia. Pochopiteľne, biblické správy o slovách a skutkoch týchto ľudí nie sú len krásnou literatúrou. Tieto správy nás môžu priblížiť k Bohu. — Jak. 4:8.

2, 3. Ako máme rozumieť slovám zo Žalmu 16:8?

² Zo skúseností známych biblických postáv, ako sú Abrahám, Sára, Mojžiš, Rút, Dávid, Ester, apoštol Pavol a ďalší, sa môže každý z nás veľa naučiť. Ale aj správy o menej známych postavách nám môžu byť užitočné. Keď budeme o biblických príbehoch rozjímať, pomôže nám to konať v súlade so slovami žalmistu: „Jehovu si stále staviam pred seba. Je po mojej pravici, a preto sa nebudem potácať.“ ​(Žalm 16:8) Ako máme týmto slovám rozumieť?

³ Vojak obyčajne držal meč v pravej ruke, čo znamenalo, že pravú stranu mu nechránil štít, lebo ten držal v ľavej ruke. Ale ak blízko po jeho pravici bojoval jeho priateľ, chránil mu túto stranu. Podobne aj nás bude chrániť Jehova, ak budeme naňho pamätať a konať jeho vôľu. Pozrime sa teda, ako môže uvažovanie o biblických správach posilniť našu vieru, aby sme si mohli ‚Jehovu stále stavať pred seba‘.

Jehova vypočúva naše modlitby

4. Uveď biblický príklad toho, že Boh vypočúva modlitby.

⁴ Ak si Jehovu stále staviame pred seba, bude vypočúvať naše modlitby. (Žalm 65:2; 66:19) Dokazuje to správa o tom, čo zažil Abrahámov najstarší služobník, pravdepodobne Eliezer. Abrahám ho poslal do Mezopotámie nájsť bohabojnú manželku pre Izáka. Eliezer sa modlil o to, aby ho Boh viedol, a keď Rebeka napojila jeho ťavy, uvedomil si, že jeho modlitba bola vypočutá. Vďaka svojmu postoju našiel ženu, ktorá sa stala Izákovou milovanou manželkou. (1. Mojž. 24:12–14, 67) Prirodzene, situácia Abrahámovho sluhu bola výnimočná. Ale nemali by sme aj my mať rovnakú dôveru, že Jehova vypočuje naše modlitby?

5. Prečo sa dá povedať, že Boh môže vypočuť aj krátke modlitby vyslovené v duchu?

⁵ Niekedy sa musíme pomodliť o Božiu pomoc rýchlo. Raz si perzský kráľ Artaxerxes všimol, že jeho čašník Nehemiáš je zachmúrený. „Čo sa to snažíš dosiahnuť?“ opýtal sa ho. Nehemiáš ‚sa ihneď pomodlil k Bohu nebies‘. Táto zrejme tichá modlitba nemohla byť dlhá. Ale Boh ju aj napriek tomu vypočul. Vidíme to z toho, že kráľ poskytol Nehemiášovi podporu, aby mohol opraviť jeruzalemské múry. (Prečítajte Nehemiáša 2:1–8.) Áno, Boh môže vypočuť aj krátke modlitby vyslovené v duchu.

6, 7. a) Aký príklad nám dal Epafras v modlitbách? b) Prečo by sme sa mali za druhých modliť?

⁶ Biblia nás nabáda, aby sme sa ‚modlili jeden za druhého‘, i keď niekedy nemáme hneď dôkazy o tom, že také modlitby boli vypočuté. (Jak. 5:16) Epafras, „Kristov verný služobník“, sa vrúcne modlil za spoluveriacich. Pavol z Ríma napísal: „Posiela vám pozdravy  Epafras, ktorý je od vás [Kolosania], otrok Ježiša Krista, a stále sa za vás namáha v svojich modlitbách, aby ste nakoniec stáli v úplnosti a s pevným presvedčením o celej Božej vôli. Naozaj svedčím o ňom, že vynakladá veľké úsilie pre vás a pre tých v Laodicei a pre tých v Hierapole.“ — Kol. 1:7; 4:12, 13.

⁷ Kolosy, Laodicea a Hierapolis boli mestá v jednej oblasti Malej Ázie. Kresťania v Hierapole žili medzi ctiteľmi bohyne Kybelé, kresťanov v Laodicei ohrozovalo hmotárstvo a Kolosanov ľudská filozofia. (Kol. 2:8) Nie div, že Epafras, ktorý pochádzal z Kolos, sa za nich ‚namáhal vo svojich modlitbách‘! V Biblii sa nepíše, ako Boh odpovedal na jeho modlitby, ale určite sa za spoluveriacich neprestal modliť. A ani my by sme sa nemali prestať modliť za spoluveriacich. I keď sa ‚nemiešame do záležitostí iných ľudí‘, možno vieme o tom, že niektorý príbuzný alebo priateľ zažíva vážne skúšky viery. (1. Petra 4:15) Iste by bolo veľmi vhodné pamätať na to v osobných modlitbách. Pavlovi pomohli úpenlivé modlitby iných a aj my môžeme svojimi modlitbami dosiahnuť veľa dobrého. — 2. Kor. 1:10, 11.

8. a) Z čoho vieme, že starší z Efezu si uvedomovali, aká dôležitá je modlitba? b) Aký by sme mali mať postoj k modlitbe?

⁸ Poznajú nás ľudia ako kresťanov, ktorí sa často a vrúcne modlia? Keď sa apoštol Pavol lúčil so staršími z Efezu, „kľakol si s nimi všetkými a modlil sa“. Nato „medzi všetkými prepukol veľký plač a padli Pavlovi okolo krku a nežne ho bozkávali, lebo ich zvlášť zabolelo slovo, ktoré vyriekol, že už viac neuvidia jeho tvár“. (Sk. 20:36–38) Nepoznáme mená týchto starších, ale je zrejmé, že si uvedomovali, aká dôležitá je modlitba. Určite by sme si teda mali ceniť výsadu modliť sa k Bohu a ‚pozdvihovať verne oddané ruky‘ s vierou, že náš nebeský Otec nás vypočuje. — 1. Tim. 2:8.

Poslúchaj Boha vo všetkom

9, 10. a) Aký príklad dali Celofchadove dcéry? b) Aký vplyv môže mať poslušnosť Celofchadových dcér na názor slobodného kresťana, s kým vstúpiť do manželstva?

⁹ Keď budeme mať Jehovu stále na mysli, pomôže nám to poslúchať ho, čo nám umožní zažívať požehnania. (5. Mojž. 28:13; 1. Sam. 15:22) Na to je potrebné mať poslušného ducha. Zamyslime sa nad postojom piatich telesných sestier — Celofchadových dcér —, ktoré žili za Mojžišových čias. Medzi Izraelitmi bolo zvykom, že dedičstvo po otcovi dostávali synovia. Celofchad však zomrel bez synov a Jehova prikázal, aby dedičstvo dostali jeho dcéry, ale pod jednou podmienkou. Museli sa vydať za mužov z kmeňa Manaše, aby dedičstvo zostalo vo vlastníctve kmeňa. — 4. Mojž. 27:1–8; 36:6–8.

¹⁰ Celofchadove dcéry verili, že ak poslúchnu Boha, zažijú požehnanie. „Tak ako prikázal Jehova Mojžišovi, tak urobili Celofchadove dcéry,“ píše sa v Biblii. „Machla, Tirca a Chogla a Milka a Noacha, Celofchadove dcéry, sa teda stali manželkami synov otcových bratov. Stali sa manželkami niektorých z rodov synov  Manašeho, Jozefovho syna, aby ich dedičstvo zostalo pri kmeni rodu ich otca.“ ​(4. Mojž. 36:10–12) Tieto poslušné ženy urobili to, čo im Jehova prikázal. (Joz. 17:3, 4) Podobnú vieru prejavujú aj dnes duchovne zrelí kresťania, keď vstupujú do manželstva „iba v Pánovi“. — 1. Kor. 7:39.

11, 12. Ako dal Káleb najavo, že dôveruje Bohu?

¹¹ Jehovu musíme poslúchať vo všetkom, rovnako ako ho poslúchal Izraelita Káleb. (5. Mojž. 1:36) Po tom, čo bol Izrael v 16. storočí pred n. l. vyslobodený z Egypta, Mojžiš vyslal 12 vyzvedačov prešpehovať Kanaan. Po návrate len dvaja z nich — Káleb a Jozua — nabádali ľud, aby bezvýhradne dôveroval Jehovovi a vstúpil do krajiny. (4. Mojž. 14:6–9) Štyridsať rokov nato Jozua a Káleb ešte žili a stále úplne nasledovali Jehovu a Jehova prostredníctvom Jozuu voviedol Izraelitov do Zasľúbenej krajiny. Ale desať vyzvedačov, ktorí nemali vieru, zjavne zomrelo v pustatine počas 40-ročného putovania. — 4. Mojž. 14:31–34.

¹² Káleb sa mohol ako pamätník toho, čo Izrael zažil, postaviť pred Jozuu a povedať: „Ja som úplne nasledoval Jehovu, svojho Boha.“ ​(Prečítajte Jozuu 14:6–9.) Osemdesiatpäťročný Káleb požiadal o „hornatý kraj“, ktorý mu sľúbil Jehova, hoci v ňom bývali nepriatelia vo veľkých opevnených mestách. — Joz. 14:10–15.

13. Čo musíme robiť, aby sme aj napriek ťažkostiam získali požehnanie?

¹³ Aj my budeme mať Jehovovu podporu podobne ako poslušný a verný Káleb, a to dokonca aj vo veľkých ťažkostiach, ak budeme ‚úplne nasledovať Jehovu‘. Ale robiť to po celý život tak ako Káleb, nemusí byť jednoduché. Napríklad kráľ Šalamún začal veľmi dobre, ale v starobe manželky ovplyvnili jeho srdce tak, že začal slúžiť falošným bohom a už „nenasledoval Jehovu plne ako jeho otec Dávid“. (1. Kráľ. 11:4–6) Preto poslúchajme Boha vo všetkom a stále si ho stavajme pred seba bez ohľadu na to, s akými ťažkosťami sa stretávame.

Vždy dôveruj Jehovovi

14, 15. Čo si sa z Noeminej skúsenosti naučil o potrebe dôverovať Bohu?

¹⁴ Dôverovať Jehovovi musíme zvlášť vo chvíľach, keď sme skľúčení z toho, že naša budúcnosť sa nám javí pochmúrna. Zamyslime sa nad Noemou, ktorá stratila manžela a dvoch synov. Keď sa vrátila z Moábu do Judska, bedákala: „Nevolajte ma Noema [„moja príjemnosť“]. Volajte ma Mara [„horká“], lebo Všemohúci mi to urobil veľmi horké. Keď som išla, bola som plná, a Jehova dal, aby som sa vrátila s prázdnymi rukami. Prečo ma máte volať Noema, keď je to Jehova, ktorý ma ponížil, a Všemohúci, ktorý mi spôsobil nešťastie?“ — Rút 1:20, 21.

 ¹⁵ Pri pozornom čítaní knihy Rút si môžeme všimnúť, že Noema i napriek skľúčenosti stále dôverovala Jehovovi. Jej život sa však nečakane zmenil, keď sa jej ovdovená nevesta Rút vydala za Boáza a porodila syna, ktorý dostal meno Obéd. Noema sa stala pestúnkou dieťaťa. Správa hovorí: „Potom mu dali susedky meno, keď povedali: ‚Noeme sa narodil syn.‘ A nazvali ho Obéd. Je to otec Izaiho, otca Dávidovho.“ ​(Rút 4:14–17) Keď bude Noema vzkriesená k životu na zemi, dozvie sa, že Rút, ktorá tu bude tiež, sa stala pramatkou Ježiša, Mesiáša. (Mat. 1:5, 6, 16) My podobne ako Noema nemusíme s istotou vedieť, ako sa určitá nepriaznivá situácia nakoniec vyvinie. Napriek tomu vždy dôverujme Bohu, ako nás nabádajú Príslovia 3:5, 6: „Dôveruj Jehovovi celým svojím srdcom a neopieraj sa o svoje vlastné porozumenie. Všímaj si ho na všetkých svojich cestách a on sám urovná tvoje chodníky.“

Spoliehaj sa na svätého ducha

16. Ako Boží svätý duch pomáhal vybratým starším mužom v starovekom Izraeli?

¹⁶ Ak si Jehovu stále staviame pred seba, bude nás viesť svojím svätým duchom. (Gal. 5:16–18) Boží duch bol na 70 starších mužoch, ktorí boli vybratí, aby pomohli Mojžišovi „niesť náklad [izraelského] ľudu“. Menovite sú uvedení len Eldád a Medád, ale duch všetkým pomáhal vykonávať pridelené úlohy. (4. Mojž. 11:13–29) Niet pochýb, že to boli schopní, bohabojní, dôveryhodní a čestní muži, podobne ako tí, ktorí boli vybratí nejaký čas predtým. (2. Mojž. 18:21) Takéto vlastnosti prejavujú aj kresťanskí starší dnes.

17. Akú úlohu zohral Jehovov duch pri výstavbe svätostánku?

¹⁷ Jehovov svätý duch zohral dôležitú úlohu pri výstavbe svätostánku v pustatine. Jehova vymenoval Becalela za hlavného remeselníka a staviteľa a sľúbil mu, že ‚ho naplní Božím duchom v múdrosti a v porozumení a v poznaní a v každom druhu remeselníckej zručnosti‘. (2. Mojž. 31:3–5) S Becalelom a jeho pomocníkom Oholiábom pracovali na tejto veľkolepej úlohe muži „múdreho srdca“. Jehovov duch okrem toho podnietil ľudí „ochotného srdca“, aby štedro prispievali na dielo. (2. Mojž. 31:6; 35:5, 30–34) Ten istý duch podnecuje dnes Božích služobníkov, aby zo všetkých síl podporovali záujmy Kráľovstva. (Mat. 6:33) I keď možno máme určité schopnosti, ak chceme dokončiť prácu, ktorou nás Jehova poveril, musíme sa modliť o Božieho ducha a dovoliť mu, aby nás viedol. — Luk. 11:13.

Stále uctievaj Jehovu vojsk

18, 19. a) Aký postoj v nás vytvára Boží svätý duch? b) Čo si sa naučil z príkladu Simeona a Anny?

¹⁸ Svätý duch v nás vytvára postoj, ktorý nám pomáha stále si stavať Jehovu pred seba. Božiemu ľudu v staroveku Jehova povedal: „Jehova vojsk — Ten by mal byť pre vás svätý.“ ​(Iz. 8:13) V prvom storočí patrili v Jeruzaleme medzi bohabojných ľudí Simeon a Anna. (Prečítajte Lukáša 2:25–38.) Simeon veril v mesiášske proroctvá a „očakával útechu Izraela“. Boh naňho vylial svätého ducha a uistil ho, že ešte za svojho života uvidí Mesiáša. A to sa aj naozaj stalo. Jedného dňa v roku 2 pred n. l. Ježišova matka Mária a adoptívny otec Jozef priniesli dieťa do chrámu. Simeon pod pôsobením svätého ducha vyslovil proroctvo o Mesiášovi a predpovedal,  že Mária zažije žiaľ, čo sa splnilo, keď bol Ježiš popravený na mučeníckom kole. Ale predstav si, akú radosť Simeon zažil, keď zobral na ruky „Jehovovho Krista“! Aký vynikajúci príklad dal Božím služobníkom dnes!

¹⁹ Osemdesiatštyriročná vdova Anna „nikdy nechýbala v chráme“. Preukazovala Jehovovi svätú službu dňom i nocou „s pôstmi a pokornými prosbami“. Aj ona bola pri tom, keď Ježiša priniesli do chrámu. Bola veľmi vďačná, že vidí budúceho Mesiáša! „Začala vzdávať vďaky Bohu a hovoriť o dieťati všetkým čakajúcim oslobodenie Jeruzalema.“ Táto dobrá správa ju tak nadchla, že sa o ňu musela podeliť! Podobne ako Simeon a Anna, aj dnešní zostarnutí Boží služobníci sú veľmi radi, že nikto nie je príliš starý na to, aby nemohol slúžiť Jehovovi ako jeho svedok.

20. Čo musíme bez ohľadu na vek robiť a prečo?

²⁰ Bez ohľadu na to, koľko máme rokov, všetci si musíme Jehovu stále stavať pred seba. Potom bude žehnať naše úsilie hovoriť o jeho kraľovaní a o jeho úžasných dielach. (Žalm 71:17, 18; 145:10–13) Ale ak chceme prinášať Jehovovi česť, musíme prejavovať vlastnosti, ktoré sa mu páčia. Čo sa o takých vlastnostiach učíme zo skúmania ďalších biblických správ?

Ako by si odpovedal?

• Ako vieme, že Jehova vypočúva modlitby?

• Prečo by sme mali Boha poslúchať vo všetkom?

• Prečo musíme stále dôverovať Jehovovi, i keď sme skľúčení?

• Ako svätý duch pomáha Božiemu ľudu?

[Študijné otázky]

[Obrázok na strane 4]

Jehova vypočul Nehemiášovu modlitbu

[Obrázok na strane 5]

Keď budeme pamätať na to, akú radostnú zmenu zažila Noema, pomôže nám to dôverovať Jehovovi