Šírenie dobrého posolstva vysoko v Andách

BOLO nás osemnásť a všetci sme ležali na hlinenej podlahe. Hoci sme boli zababušení v spacích vakoch, triaslo nás od zimy. Počúvali sme, ako na strechu z vlnitého plechu bubnuje lejak, a podmienky v malom prístrešku nám vtláčali do mysle otázku, či nie sme náhodou prví ľudia, ktorí tu prespávajú.

Prečo sme prišli do týchto končín? Odpoveď je jednoduchá: túžime poslúchať Ježišov príkaz kázať dobré posolstvo „do najvzdialenejšej časti zeme“. (Sk. 1:8; Mat. 24:14) A tak sme aj do tejto odľahlej časti Bolívijských Ánd prišli šíriť dobré posolstvo.

Cesta do Ánd

Už len dostať sa na toto miesto bolo dosť náročné. Zistili sme, že verejná doprava na také odľahlé miesta nechodí presne podľa cestovného poriadku. Keď nám prišiel autobus, bol menší, než mal byť, a tak sme niektorí nemali kde sedieť. Ale napokon sme sa predsa len dostali tam, kam sme mali namierené.

Naším cieľom boli dediny vysoko v Bolívijských Andách. A tak po ceste autobusom sa naša skupina nabalená zásobami opatrne vydala strmými chodníkmi do hôr.

 Dediny sa zdali malé, ale domy boli také roztratené, že navštíviť všetky domy trvalo celé hodiny. Zdalo sa nám, že dediny nemajú konca-kraja. Zakaždým, keď sme konečne prišli k nejakému domu, v diaľke sme zazreli ďalší. A v spleti poľných cestičiek sme často zablúdili.

„Prečo ste neprišli skôr?“

Na istú paniu tak zapôsobilo, akú vzdialenosť sme prešli, že nám dovolila uvariť si v jej kuchyni obed a použiť pri tom jej drevo. Keď sa istý muž dozvedel, čo Biblia učí o stave mŕtvych, opýtal sa: „Prečo ste neprišli skôr?“ O pravdu prejavil taký záujem, že keď sme odchádzali z dediny, vyprevádzal nás a cestou nám kládol ďalšie otázky. Ďalší muž nikdy nepočul o Jehovových svedkoch a naše publikácie ho mimoriadne zaujali. Veľmi nám ďakoval, že sme prišli, a dal nám kľúče od prístreška, aby sme v ňom mohli prenocovať.

Raz sme si stavali stany už potme, a tak sme si ani nevšimli, že sme sa rozložili rovno uprostred kolónie veľkých čiernych mravcov. Hneď nám dali najavo, že nie sme vítaní, a začali nás štípať. Ale my sme boli príliš unavení a nevládali sme sa presťahovať. Našťastie mravce si nás zakrátko prestali všímať.

Z ležania na tvrdej zemi nás spočiatku bolel celý chrbát, ale v noci nás to už tak netrápilo. A na túto bolesť sme úplne zabudli, keď svitlo ráno a nám sa naskytol pohľad na panenské údolia, z ktorých po úbočiach  lenivo vystupovali oblaky, a na zasnežené vrcholky hôr, ktoré sa majestátne týčili v diaľke. V tichu bolo počuť len zurkot potôčika a spev vtákov.

Po kúpaní v potoku sme si spolu prebrali biblický text, naraňajkovali sme sa a vydali sa na cestu. Náročný výstup do vzdialených dedín vysoko v horách stál za námahu. Stretli sme staršiu ženu, ktorá sa rozplakala, keď sa dozvedela, že v Biblii je Božie meno, Jehova. Bola hlboko dojatá, lebo konečne mohla v modlitbách oslovovať Boha menom!

Istý starší muž zvolal, že Boh si naňho určite spomenul, a potom začal spievať pieseň o tom, že nás poslali anjeli. Ďalší muž, ktorý pre chorobu vôbec nevychádza z domu, nám povedal, že z jeho dediny sa nikto neunúval navštíviť ho. Prekvapilo ho, že sme prešli toľkú diaľku až z La Pazu. A na ďalšieho muža veľmi zapôsobilo, že na rozdiel od iných náboženstiev, ktoré ľudí len zvolávajú kostolnými zvonmi, Jehovovi svedkovia prichádzajú za ľuďmi do ich domov.

V tamojších domoch nebýva zavedená elektrina, a tak ľudia chodia spať skoro po zotmení a vstávajú s prvými lúčmi slnka. Preto keď sme chceli nájsť ľudí doma, museli sme začať zvestovať o šiestej ráno, lebo väčšina odchádzala robiť na pole. Tí, ktorých sme neskôr našli pri práci, boli ochotní zastaviť sa a vypočuť si naše posolstvo z Božieho Slova, čo niekedy znamenalo, že aj vôl mal príjemnú prestávku a chvíľu nemusel ťahať pluh. Mnohí ľudia, ktorých sme našli doma, rozložili ovčie kože, aby sme si mali kam sadnúť, a zavolali počúvať celú rodinu. A niektorí poľnohospodári nám z vďačnosti za biblickú literatúru, ktorú sme im dali, darovali veľa kukurice.

„Nezabudli ste na mňa“

Pochopiteľne, ak majú ľudia napredovať v spoznávaní Biblie, nestačí ich navštíviť iba raz. Mnohí nás prosili, aby sme prišli znova a naučili ich viac. Preto sme do tejto časti Bolívie prišli viackrát.

Pri jednej z neskorších ciest sa pani, za ktorou sme prišli, veľmi potešila a povedala nám: „Ste mi ako deti. Nezabudli ste na mňa.“ Istý muž nám poďakoval za našu prácu a navrhol nám, aby sme nabudúce spali uňho. Ale možno najväčšou odmenou za našu námahu bola správa, že jedna pani, s ktorou sme sa stretli pri jednej z predchádzajúcich návštev, sa medzičasom presťahovala do mesta a už je zvestovateľkou dobrého posolstva.

V posledný deň našej prvej cesty sa nám minul petrolej do variča a takmer všetky potraviny. Nazbierali sme dosť dreva na oheň, uvarili sme, čo sme ešte mali, a vydali sa pešo späť. Do mesta na autobus sme mali veľmi ďaleko a prišli sme tam až po zotmení.

Návrat domov

Cesta domov sa nezaobišla bez ťažkostí, lebo sa nám pokazil autobus. Po nejakom čase nás jeden vodič nákladného auta vzal na korbu, na ktorej už bolo mnoho ľudí. Tento spôsob cestovania nám umožnil kázať spolucestujúcim, ktorých zaujímalo, prečo sme tam prišli. Miestni ľudia sú síce plachí, ale vo všeobecnosti sú srdeční a priateľskí.

Po deväťhodinovej ceste sme konečne prišli domov — mokrí a poriadne premrznutí. Ale naše cestovanie nákladným autom nebolo zbytočné. Podarilo sa nám dohovoriť biblické štúdium s paňou z mesta, do ktorého sme sa viezli.

Považujeme za veľkú výsadu, že sme mohli oznamovať dobré posolstvo ľuďom v takých odľahlých oblastiach. Kázali sme v štyroch dedinách a mnohých osadách. A znova a znova sa nám v mysli vybavovali slová: „Aké pôvabné sú na vrchoch nohy toho, ktorý prináša dobré posolstvo, ktorý zvestuje pokoj, ktorý prináša dobré posolstvo o niečom lepšom, ktorý zvestuje záchranu.“ — Iz. 52:7; Rim. 10:15.

[Obrázok na strane 17]

Pripravení deliť sa o dobré posolstvo