Odlúčení, ale nie zabudnutí

APOŠTOL Pavol nabádal spolukresťanov: „Robme dobro všetkým, najmä však tým, čo sú nám príbuzní vo viere.“ ​(Gal. 6:10) Aj my dnes poslúchame tento inšpirovaný pokyn a hľadáme spôsoby, ako robiť dobro spoluveriacim. K ľuďom, ktorí potrebujú láskyplnú pozornosť kresťanského zboru a ktorí si ju zaslúžia, patria aj naši zostarnutí bratia a sestry v domovoch dôchodcov, penziónoch, domovoch opatrovateľskej služby a podobných zariadeniach.

Je pravda, že v niektorých krajinách sa o zostarnutých rodičov bežne stará rodina a môžu byť doma. Ale v iných krajinách je mnoho ľudí v pokročilom veku odkázaných na starostlivosť v nejakom zariadení. V akej situácii sú kresťania v takom zariadení? S akými ťažkosťami sa tam stretávajú? Ako ich môžu prekonávať, ak ich nepodporujú príbuzní? Ako im môže pomôcť kresťanský zbor? A aký úžitok máme my z toho, že ich pravidelne navštevujeme?

Náročné stránky života v zariadení pre zostarnutých ľudí

Keď sa kresťania presťahujú do zariadenia pre zostarnutých ľudí, môžu sa ocitnúť v obvode zboru, ktorého členov nepoznajú. Preto ich možno miestni svedkovia nenavštevujú často. Okrem toho v zariadení budú zrejme žiť medzi ľuďmi, ktorí majú iné presvedčenie. To môže byť ťažké.

Napríklad niekde sa v takých zariadeniach organizujú bohoslužby. Istý ošetrovateľ povedal: „Niektorých svedkov, ktorí nedokážu  zrozumiteľne komunikovať, zobrali na invalidnom vozíku na bohoslužbu nejakej cirkvi bez toho, aby sa ich opýtali, či si to želajú.“ Okrem toho personál zariadenia často využíva narodeniny, Vianoce alebo Veľkú noc ako príležitosť na spestrenie života obyvateľov. Navyše niektorým svedkom ponúkali jedlo, ktoré im svedomie nedovolilo jesť. (Sk. 15:29) Keď našich zostarnutých bratov a sestry pravidelne navštevujeme, môžeme im v takých náročných situáciách pomôcť.

Podpora zo strany zboru

Raní kresťania si veľmi dobre uvedomovali zodpovednosť voči zostarnutým spoluveriacim, ktorí nemajú príbuzných, ktorí by sa o nich starali. (1. Tim. 5:9) Podobne aj dnes si dozorcovia uvedomujú, že treba zabezpečiť, aby členovia zboru žijúci v zariadení pre zostarnutých ľudí, ktoré je v ich obvode, neboli zanedbávaní. * Robert, ktorý slúži ako starší, hovorí: „Bolo by dobré, keby kresťanskí dozorcovia osobne navštívili zostarnutých bratov a sestry, aby mohli sami vidieť, ako žijú, a aby sa s nimi mohli pomodliť. Zbor môže veľmi pomôcť v uspokojovaní ich potrieb.“ Ak si nachádzame čas na návštevu takých bratov a sestier, dávame najavo, aké je v Jehovových  očiach dôležité starať sa o ľudí v núdzi. — Jak. 1:27.

Keď je to nutné, starší ochotne organizujú praktickú pomoc takýmto bratom a sestrám. Robert uvádza, čo môže byť potrebné: „Mali by sme zostarnutých bratov a sestry povzbudiť, aby navštevovali kresťanské zhromaždenia, ak môžu.“ Ale pre tých, ktorí už nemôžu prísť do sály Kráľovstva, by starší mohli urobiť niečo iné. Jacqueline, ktorá má vyše 80 rokov a trpí osteoartritídou, počúva zhromaždenia cez telefón. Hovorí: „Veľmi sa mi páči počúvať zhromaždenia v čase, keď naozaj prebiehajú. Nevynechala by som ich za nič na svete!“

Ak zostarnutý kresťan nemôže počúvať zhromaždenia cez telefón, starší by mohli zariadiť, aby sa mu nahrávali. Zvestovateľ, ktorý nahrávku bratovi či sestre doručuje, sa pri tej príležitosti môže s nimi porozprávať a povzbudiť ich. „Keď zostarnutým bratom alebo sestrám povieme, čo majú nové členovia zboru, dáme im najavo, že stále patria do našej duchovnej rodiny,“ hovorí jeden dozorca.

Vytrvalo komunikujte

Pochopiteľne, pre mnohých zostarnutých kresťanov je presťahovanie sa do domova opatrovateľskej služby stresujúce a mätúce. Niektorí sa po takej zmene uzavrú do seba. Ale ak ich krátko po presťahovaní navštívime a dáme im najavo, že ich chceme ďalej podporovať, veľmi im to pomôže opäť nadobudnúť vnútorný pokoj a istú mieru radosti. — Prísl. 17:22.

Niektorí by si mohli myslieť, že ak už brat alebo sestra strácajú jasnú myseľ, nepočujú alebo im niečo iné bráni v komunikovaní, už nemá zmysel ich navštevovať. Ale ak ich ďalej navštevujeme bez ohľadu na to, aké náročné je dohovoriť sa s nimi, ukazujeme, že sa stále usilujeme ‚prejavovať úctu‘ spoluveriacim. (Rim. 12:10) Ak im zlyháva krátkodobá pamäť, mohli by sme ich povzbudiť, aby rozprávali staršie skúsenosti — možno z detstva — alebo aby nám povedali, ako spoznali biblickú pravdu. Čo môžeme robiť, ak ťažko hľadajú správne slová? Pozorne počúvajme, a ak je to vhodné, povedzme za nich dve alebo tri slová, ktoré možno hľadajú, prípadne stručne zhrňme to, čo povedali, a povzbuďme ich, aby pokračovali. Ak sú brat alebo sestra zmätení alebo je im ťažko rozumieť, mohli by sme sa z tónu hlasu pokúsiť pochopiť, čo chcú povedať.

Ak už nie je možné dohovoriť sa slovne, možno to pôjde inak. Priekopníčka Laurence pravidelne navštevuje 80-ročnú kresťanku Madeleine, ktorá už nemôže hovoriť. Laurence objasňuje, ako s ňou komunikuje: „Pri spoločnej modlitbe držím Madeleine za ruku. A ona mi moju jemne stisne a žmurkne, čím dáva najavo vďačnosť za tieto vzácne chvíle.“ Našim zostarnutým bratom a sestrám môže veľmi dobre padnúť, keď ich vezmeme za ruku alebo keď ich srdečne objímeme.

Tvoja prítomnosť je dôležitá

Keď pravidelne navštevuješ zostarnutého brata alebo sestru, môže to ovplyvniť kvalitu starostlivosti o nich. Danièle, ktorá navštevuje zostarnutých spolusvedkov už asi 20 rokov, vyslovuje takýto postreh: „Keď ošetrovateľky vidia, že niekto máva pravidelne návštevy, starajú sa oňho lepšie.“ Robert, ktorého sme už citovali, hovorí: „Ošetrovateľky ochotnejšie počúvajú niekoho, kto navštevuje obyvateľa domova pravidelne. Pred príležitostným návštevníkom nemusia mať taký rešpekt.“ Zdravotné sestry sa často stretávajú s požadovačnými príbuznými, a preto sú rady, keď im návštevníci poďakujú. Ak si okrem toho vytvoríme k ošetrovateľkám dobrý vzťah, možno budú ochotnejšie  rešpektovať zásady a presvedčenie zostarnutého svedka, o ktorého sa starajú.

Dobrý vzťah s personálom si môžeme rozvíjať aj tým, že ponúkneme pomoc s jednoduchými prácami. Niekde je chronický nedostatok kvalifikovaného personálu, čo znižuje úroveň starostlivosti o zostarnutých ľudí. Ošetrovateľka Rébecca odporúča: „Najväčší zhon je v čase podávania jedla. A tak možno práve vtedy je vhodné prísť na návštevu a pomôcť bratovi alebo sestre najesť sa.“ Nemali by sme váhať opýtať sa ošetrovateliek, ako im pomôcť.

Keď pravidelne navštevujeme jedno a to isté zariadenie, vidíme, čo náš zostarnutý brat alebo sestra potrebujú, a môžeme sa o to s dovolením personálu sami postarať. Môžeme im napríklad spestriť izbu fotografiami blízkych alebo detskými kresbami. Môžeme im tiež priniesť teplý župan alebo niekoľko vecí osobnej potreby. Alebo by sme ich mohli na chvíľu vziať na čerstvý vzduch, ak je pri domove záhrada. Laurence hovorí: „Madeleine sa teší na to, že ju každý týždeň navštívim. A keď so sebou privediem aj deti, hneď sa usmeje a oči sa jej od šťastia rozihrajú!“ Podobné veci môžu mať pre bratov a sestry umiestnených v zariadení pre zostarnutých ľudí veľký význam. — Prísl. 3:27.

Úžitok pre obe strany

Pravidelné návštevy zostarnutého človeka môžu ‚vyskúšať pravosť našej lásky‘. (2. Kor. 8:8) Ako? Môže byť citovo veľmi náročné pozorovať, ako náš priateľ postupne slabne. Laurence priznáva: „Spočiatku ma Madeleinino chradnutie tak zarmucovalo, že som po každej návšteve plakala. Ale naučila som sa, že vrúcna modlitba nám pomôže prekonať strach a viac povzbudiť.“ Robert už roky navštevuje Larryho, ktorý má Parkinsonovu chorobu. Hovorí: „Larryho choroba už tak pokročila, že mu nerozumiem ani slovo. Ale keď sa spolu modlíme, stále vnímam jeho vieru.“

Keď navštevujeme zostarnutých spoluveriacich, majú z toho úžitok nielen oni, ale aj my. Ich odhodlanie udržať si blízky vzťah k Jehovovi, aj keď žijú medzi ľuďmi s iným presvedčením, nás učí, že je potrebné mať vieru a odvahu. Ich silná túžba po duchovnom pokrme napriek slabému sluchu či zraku poukazuje na to, že „nielen zo samého chleba bude žiť človek, ale z každého výroku, vychádzajúceho z Jehovových úst“. (Mat. 4:4) Tým, že sa tešia z maličkostí, ako je detský úsmev alebo možnosť zajesť si s niekým, nám pripomínajú, aby sme boli spokojní s tým, čo máme. Ich láska k duchovným veciam nám pomôže stanoviť si v živote správne poradie hodnôt.

Môžeme povedať, že z podporovania zostarnutých spolukresťanov má úžitok celý zbor. Prečo? Lebo telesne slabší bratia a sestry, ktorí sú odkázaní na pomoc bratov, umožňujú členom zboru vo väčšej miere prejavovať súcit. Preto by sme sa všetci mali na starostlivosť o zostarnutých členov zboru, aj keď je dlhodobá, pozerať ako na jednu stránku služby, ktorú si navzájom preukazujeme. (1. Petra 4:10, 11) Ak sa starší ujímajú vedenia v tejto činnosti, pomáha to členom zboru uvedomovať si, že toto hľadisko našej kresťanskej činnosti sa nemá nikdy zanedbať. (Ezech. 34:15, 16) Keď našich zostarnutých spolukresťanov ochotne a s láskou podporujeme, uisťujeme ich, že sme na nich nezabudli!

[Poznámka pod čiarou]

[Zvýraznený text na strane 28]

„Keď ošetrovateľky vidia, že niekto máva pravidelne návštevy, starajú sa oňho lepšie“

[Obrázok na strane 26]

Naše vrúcne modlitby môžu zostarnutému spolusvedkovi pomôcť opäť nadobudnúť vnútorný pokoj

[Obrázok na strane 26]

Prejavy náklonnosti posilňujú našich zostarnutých spoluveriacich