Prejsť na článok

Prejsť na obsah

„Jehova je moja sila“

„Jehova je moja sila“

„Jehova je moja sila“

Rozpráva Joan Covillová

Narodila som sa v júli roku 1925 v Huddersfielde v Anglicku. Nemala som súrodencov a bola som dosť chorľavá. Otec hovorieval: „Stačí, aby ťa ofúklo, a hneď si chorá.“ A nebol ďaleko od pravdy.

KEĎ som bola malá, kňazi sa vrúcne modlili o mier, ale po vypuknutí druhej svetovej vojny sa modlili o víťazstvo. To ma miatlo a vyvolalo to vo mne pochybnosti. Niekedy v tom čase k nám prišla Annie Ratcliffová, jediná Jehovova svedkyňa v okolí.

Spoznávam pravdu

Annie nám nechala knihu „Záchrana“ a pozvala mamu k sebe domov, kde sa mal konať rozhovor o Biblii. * Mama ma vzala so sebou. Na ten rozhovor si pamätám dodnes. Hovorilo sa o výkupnom a na moje prekvapenie to vôbec nebolo nudné. Dostala som odpoveď na mnoho otázok. Na druhý týždeň sme tam išli zasa. Tentoraz sa vysvetľovalo Ježišovo proroctvo o znamení posledných dní. Keďže s mamou sme videli žalostné pomery vo svete, ihneď sme rozoznali zvuk pravdy. Ešte v ten deň sme boli pozvané do sály Kráľovstva.

V sále som sa spoznala s niekoľkými mladými priekopníčkami. Bola medzi nimi aj Joyce Barberová (teraz Ellisová), ktorá s manželom Petrom ešte stále slúži v londýnskom Bételi. Mala som pocit, že priekopníkom je každý. Preto som okamžite začala zvestovať 60 hodín mesačne, i keď som ešte chodila do školy.

O päť mesiacov, 11. februára 1940, som bola spolu s matkou pokrstená na zónovom zjazde (teraz krajský zjazd) v Bradforde. Otcovi naša nová viera neprekážala, ale nikdy sa nestal svedkom. V čase, keď som sa dala pokrstiť, začínalo sa s vydávaním svedectva na rohoch ulíc. Zapojila som sa aj ja. Nosila som tašku s časopismi a plagáty. Jednu sobotu som mala vydávať svedectvo v najrušnejšej časti obchodnej štvrte mesta. Bála som sa, že ma uvidí niekto známy, a tak aj bolo. Zdalo sa mi, že idú okolo všetci moji spolužiaci!

Skupina (ako sa vtedy označoval zbor), do ktorej sme patrili, sa v roku 1940 musela rozdeliť. Po tejto zmene zostali skoro všetky moje vrstovníčky v druhej skupine. Posťažovala som sa na to služobníkovi skupiny (teraz predsedajúci dozorca). Povedal mi: „Keď chceš mať kamarátky vo svojom veku, choď do služby a nájdi si ich tam.“ A to som aj urobila! Zakrátko som sa spoznala s Elsie Noblovou. Prijala pravdu a stala sa mojou priateľkou na celý život.

Priekopnícka služba a požehnania, ktoré mi priniesla

Po skončení školy som pracovala ako účtovníčka. Ale keď som videla, akí šťastní sú služobníci celým časom, silnela vo mene túžba slúžiť Jehovovi ako priekopníčka. V máji 1945 som zažila veľkú radosť: začala som so zvláštnou priekopníckou službou. V prvý deň tejto služby lialo ako z krhly. Ale ja som bola taká rada, že som v službe, že lejak mi ani zamak neprekážal. Ukázalo sa, že každodenný pobyt na čerstvom vzduchu a pravidelný tréning na bicykli v službe posilnil moje zdravie. Hoci som nikdy nevážila viac ako 42 kilogramov, ani raz som nemusela priekopnícku službu prerušiť. Celé roky som na vlastnej koži zažívala, že „Jehova je moja sila“. — Žalm 28:7.

Ako zvláštna priekopníčka som bola poslaná do miest, kde neboli svedkovia, aby som tam zakladala zbory. Najskôr som tri roky slúžila v Anglicku a potom ďalšie tri v Írsku. V írskom meste Lisburn som študovala s pomocným pastorom protestantskej cirkvi. Keď spoznal pravdu o niektorých základných biblických náukách, začal sa o svoje nové poznatky deliť so svojím zborom. Niektorí sa naňho sťažovali na vyšších miestach, a preto to musel vysvetľovať. Uviedol, že považuje za svoju kresťanskú povinnosť povedať ovečkám, že ich učil mnoho klamstiev. Zo strany rodiny síce zažíval veľký odpor, ale aj tak oddal svoj život Jehovovi a verne mu slúžil až do smrti.

Druhé miesto, kam som bola v Írsku pridelená, bolo mesto Larne. V roku 1950 som tam slúžila šesť týždňov sama, lebo moja partnerka bola v New Yorku na zjazde Vzrast teokracie. Vtedy to bolo pre mňa ťažké, lebo som tam chcela byť aj ja. Počas tých týždňov som však mala v službe niekoľko povzbudzujúcich skúseností. Stretla som sa napríklad so starším pánom, ktorý vyše 20 rokov predtým dostal jednu našu publikáciu. Za tie roky si ju prečítal toľkokrát, že ju poznal skoro naspamäť. Časom prijal pravdu i so synom a dcérou.

Navštevujem školu Gileád

V roku 1951 som spolu s desiatimi ďalšími priekopníkmi z Anglicka dostala pozvanie do 17. triedy školy Gileád v South Lansingu v štáte New York. To, čo sme sa tam za tie mesiace z Biblie naučili, bolo jedným slovom úžasné! V tom čase sa v zboroch sestry nezapisovali do teokratickej školy kazateľskej služby, ale v Gileáde sme aj my sestry dostávali úlohy a prednášali sme referáty. Mali sme pri tom poriadnu trému! Mne sa pri prvej úlohe tak triasla ruka s poznámkami, že inštruktor, brat Maxwell Friend, zažartoval: „Ty si nemala trému len na začiatku ako každý dobrý rečník, ale až do konca!“ Školenie nám všetkým pomohlo naučiť sa lepšie vyjadrovať pred triedou. Čas školenia utiekol ako voda a my absolventi sme boli poslaní do viacerých krajín. Ja som išla do Thajska!

„Krajina úsmevov“

Spolu so mnou bola do Thajska poslaná aj Astrid Andersonová, čo považujem za dar od Jehovu. Cestovali sme nákladnou loďou a trvalo nám to sedem týždňov. Keď sme dorazili do hlavného mesta Bangkok, privítalo nás mesto s rušnými trhoviskami a sieťou kanálov, ktoré slúžili ako dopravné tepny. V roku 1952 nebolo v celej krajine ani 150 zvestovateľov Kráľovstva.

Keď sme prvýkrát uvideli Strážnu vežu v thajčine, kládli sme si otázku, či sa vôbec niekedy naučíme hovoriť takým ťažkým jazykom. Veľmi náročné bolo vysloviť slová správnym tónom. Napríklad slovo khaù vyslovené klesavým tónom znamená „ryža“, ale to isté slovo vyslovené nízkym tónom znamená „posolstvo“. Preto keď sme spočiatku chodili do služby, horlivo sme ľuďom hovorili „priniesli sme vám dobrú ryžu“ miesto „dobré posolstvo“. Ale postupom času a po mnohých humorných situáciách sme sa to naučili.

Thajčania sú veľmi priateľskí. Thajsko je teda výstižne nazývané Krajina úsmevov. Najskôr sme boli pridelené do mesta Khorat (teraz Nakhon Račasima), kde sme slúžili dva roky. Neskôr sme boli pridelené do mesta Chiang Mai. Thajčania sú väčšinou buddhisti a nepoznajú Bibliu. V Khorate som študovala s vedúcim pošty. Rozprávali sme sa o patriarchovi Abrahámovi. Keďže meno Abrahám počul už aj predtým, nadšene pritakával. Po chvíli som však zistila, že nehovoríme o tom istom Abrahámovi. Vedúci pošty myslel na Abrahama Lincolna, bývalého prezidenta Spojených štátov!

Bolo príjemné učiť úprimných Thajčanov z Biblie, ale my sme sa od nich tiež niečo naučili. Ukázali nám, že človek môže byť šťastný, aj keď žije skromne. Bolo to veľmi dôležité poučenie, lebo v prvom misionárskom domove v Khorate sme nemali ani elektrinu, ani vodovod. Na týchto miestach sme sa ‚naučili tajomstvu, ako mať hojnosť aj ako trpieť núdzu‘. Podobne ako apoštol Pavol sme okúsili, čo to znamená ‚mať silu prostredníctvom toho, ktorý ju prepožičiava‘. — Fil. 4:12, 13.

Zmena spolupracovníka i miesta pridelenia

Ešte v roku 1945 som navštívila Londýn. Tam som bola spolu s ďalšími priekopníkmi a bételitmi na prehliadke Britského múzea. V skupine bol aj Allan Coville, ktorý krátko nato absolvoval 11. triedu školy Gileád. Bol pridelený do Francúzska a potom do Belgicka. * Neskôr, keď som bola misionárkou v Thajsku, ma požiadal o ruku a ja som súhlasila.

Vzali sme sa 9. júla 1955 v Bruseli. Vždy som túžila ísť na svadobnú cestu do Paríža, a tak Allan zariadil, aby sme tam ďalší týždeň mohli ísť na zjazd. Ihneď po našom príchode ho však bratia požiadali, aby pomáhal pri tlmočení zjazdu. Každý deň musel odísť zavčas rána a domov sme sa vracali neskoro v noci. Takže svadobnú cestu som síce strávila v Paríži, ale Allana som videla zväčša z diaľky, na pódiu! Ale aj tak som bola rada, že môjho manžela Jehova používa v prospech bratov a sestier, a ani trochu som nepochybovala, že ak bude v našom manželstve Jehova na prvom mieste, budeme naozaj šťastní.

Vstup do manželstva pre mňa znamenal aj to, že budem zvestovať na novom mieste — v Belgicku. V podstate jediné, čo som o tejto krajine vedela, bolo to, že jej územie bolo dejiskom viacerých vojen, ale zakrátko som zistila, že väčšina Belgičanov je v skutočnosti veľmi mierumilovná. Zmena miesta pridelenia tiež znamenala, že som si musela osvojiť francúzštinu, ktorou sa hovorí na juhu tejto krajiny.

V roku 1955 bolo v Belgicku asi 4 500 zvestovateľov. S Allanom sme spolu slúžili takmer 50 rokov. Slúžili sme v Bételi a navštevovali sme tiež zbory, lebo Allan bol cestujúcim dozorcom. Prvého dva a pol roka sme cestovali na bicykloch — kopcami i dolinami, v čase i nečase. Za tie roky sme prespali vo viac ako 2 000 domácnostiach svedkov. Stretla som mnoho bratov a sestier, ktorí síce nemali veľa fyzických síl, ale slúžili Jehovovi celou svojou silou. Ich príklad ma povzbudzoval, aby som sa v službe nevzdala. Na konci každého týždňa, ktorý sme strávili v nejakom zbore, sme sa vždy cítili posilnení. (Rim. 1:11, 12) Allan vždy verne stál po mojom boku. Jednoznačne môžem potvrdiť pravdivosť slov z Kazateľa 4:9, 10: „Dvaja sú lepší ako jeden... lebo keby snáď jeden z nich spadol, druhý môže zdvihnúť svojho spoločníka.“

Slúžila som vďaka sile od Jehovu a zažívala som požehnania

Za tie roky spoločného života sme mali veľa príjemných skúseností, keď sme pomáhali ľuďom slúžiť Jehovovi. Napríklad v roku 1983 sme slúžili vo francúzskom zbore v Antverpách. Bývali sme v jednej rodine, u ktorej býval aj mladý brat Benjamin Bandiwila zo Zairu (teraz Konžská demokratická republika). Benjamin prišiel do Belgicka získať vyššie vzdelanie. Povedal nám: „Fakt vám závidím, ako žijete. Ste úplne zameraní na službu Jehovovi.“ Allan mu na to povedal: „Hovoríš, že nám závidíš, a aj tak sa snažíš urobiť kariéru vo svete. Nemyslíš, že si to odporuje?“ Tieto otvorené slová Benjamina podnietili, aby sa nad svojím životom zamyslel. Keď sa neskôr vrátil do Zairu, začal s priekopníckou službou a teraz slúži vo výbore odbočky.

V roku 1999 som bola na operácii, pri ktorej mi odstránili vred z pažeráka. Odvtedy vážim len 30 kilogramov. Naozaj som krehká ‚hlinená nádoba‘. No aj tak som Jehovovi vďačná, že mi dáva „moc, ktorá je nad to, čo je prirodzené“. Po operácii mi umožnil opäť sprevádzať Allana, keď navštevoval zbory. (2. Kor. 4:7) V marci 2004 Allan v spánku zomrel. Veľmi mi chýba, ale utešuje ma vedomie, že je v Jehovovej pamäti.

Dnes, vo veku 83 rokov, sa zamýšľam nad tými 63 rokmi služby celým časom. Stále som v službe činná, vediem biblické štúdium a denne využívam príležitosti hovoriť o Jehovovom úžasnom predsavzatí. Niekedy uvažujem: ‚Aký by bol môj život, keby som v roku 1945 nezačala slúžiť ako priekopníčka?‘ Vtedy sa zdalo, že moje chatrné zdravie je opodstatnený dôvod, prečo nebyť priekopníčkou. Teraz som však nesmierne rada, že som začala priekopníčiť už v mladosti! Mala som výsadu osobne zažiť, že ak je Jehova v našom živote na prvom mieste, je našou silou.

[Poznámky pod čiarou]

^ 6. ods. Kniha „Záchrana“ vyšla v roku 1939. V súčasnosti sa už netlačí.

^ 22. ods. Životný príbeh brata Covilla vyšiel v Strážnej veži z 15. marca 1961, angl.

[Obrázok na strane 18]

S misionárkou Astrid Andersonovou (vpravo)

[Obrázok na strane 18]

S manželom, keď slúžil ako cestujúci dozorca, 1956

[Obrázok na strane 20]

S Allanom v roku 2000