‚Usilujme sa o to, čo slúži pokoju‘

NOVÁ cesta sa zdá pevná a odolná voči poškodeniu. Ale časom na nej môžu vzniknúť trhliny a jamy. Ak sa má udržať v dobrom stave a ak má byť jazda po nej bezpečná, je nutná oprava.

Podobne aj v medziľudských vzťahoch občas vzniká napätie, ba môžu sa aj narušiť. Apoštol Pavol vedel, že medzi rímskymi kresťanmi boli na určité veci rôzne názory. Preto im poradil: „Usilujme [sa] o to, čo slúži pokoju, a o to, čo je na vzájomné budovanie.“ ​(Rim. 14:13, 19) Prečo je nutné ‚usilovať sa o to, čo slúži pokoju‘? Ako to môžeme robiť odvážne a s dobrými výsledkami?

Prečo sa usilovať o pokoj?

Ak sa malé trhliny na vozovke neopravia, môžu sa z nich časom stať nebezpečné jamy. Podobne aj neurovnané osobné nezhody môžu byť nebezpečné. Apoštol Ján napísal: „Ak niekto vyhlasuje: ‚Milujem Boha,‘ a predsa nenávidí svojho brata, je luhár. Lebo ten, kto nemiluje svojho brata, ktorého videl, nemôže milovať Boha, ktorého nevidel.“ ​(1. Jána 4:20) Neurovnané osobné nezhody by mohli viesť k tomu, že kresťan by časom znenávidel svojho brata.

Ježiš Kristus ukázal, že ak nemáme pokojné vzťahy s ľuďmi, naše uctievanie nie je Jehovovi prijateľné. Svojich učeníkov poučil: „Ak teda nesieš svoj dar na oltár a tam si spomenieš, že tvoj brat má niečo proti tebe, nechaj svoj dar pred oltárom a odíď; najprv sa zmier so svojím bratom a potom, keď sa vrátiš, obetuj svoj dar.“ ​(Mat. 5:23, 24) Teda hlavný dôvod, prečo sa usilovať o pokoj, je ten, že chceme robiť radosť Jehovovi Bohu. *

Ďalší dôvod, prečo sa usilovať o pokoj, vyplýva zo situácie, ktorá nastala v zbore vo Filipi. Medzi dvoma tamojšími kresťankami, Euodiou a Syntyche, sa stalo niečo, čo zjavne ohrozovalo pokoj celého zboru. (Fil. 4:2, 3) Neurovnané osobné spory sa môžu rýchlo dostať na verejnosť. Teda o pokojné vzťahy so spoluveriacimi sa usilujeme aj preto, lebo chceme chrániť lásku a jednotu zboru.

„Šťastní sú tí, ktorí pôsobia pokoj,“ povedal Ježiš. (Mat. 5:9) Keď sa snažíme o pokoj,  prináša to radosť a uspokojenie. Okrem toho pokoj podporuje telesné zdravie, lebo „pokojné srdce je životom celému telu“. (Prísl. 14:30) Na druhej strane, keby sme prechovávali nevraživosť, mohlo by to zvýšiť riziko, že ochorieme.

Väčšina kresťanov súhlasí s tým, že je nutné usilovať sa o pokoj, ale možno niekedy nevieme, ako určitý osobný spor vyriešiť. Preskúmajme biblické zásady, ktoré nám v tom pomôžu.

Pokojný rozhovor môže obnoviť pokojné vzťahy

Menšie trhliny v povrchu cesty je často možné opraviť tak, že sa poškodená časť pokryje asfaltom. Môžeme aj my odpustiť bratom menšie chyby a „prikryť“ ich? Pri väčšine nezhôd sa to pravdepodobne dá urobiť, lebo apoštol Peter napísal, že „láska prikrýva množstvo hriechov“. — 1. Petra 4:8.

Niekedy sa však zdá, že určitá vec je príliš vážna na to, aby sa nechala len tak. Zamyslime sa, čo sa stalo Izraelitom krátko po tom, ako prevzali Zasľúbenú krajinu. Skôr než „synovia Rúbena a synovia Gáda a polovica kmeňa Manašeho“ prekročili Jordán, postavili „veľmi nápadný oltár“. Ostatné izraelské kmene si mysleli, že ide o oltár na modlárske uctievanie, a nemohli nad tým len mávnuť rukou. Preto sa pripravili na vojenský zásah. — Joz. 22:9–12.

Niektorí Izraeliti mali možno pocit, že dôkazy o nesprávnom konaní sú dostatočné a že najlepšie bude zaútočiť nečakane, aby mali menšie straty. Tieto kmene však nekonali unáhlene, ale vyslali zástupcov, ktorí sa mali s bratmi o celej záležitosti porozprávať. Zástupcovia sa opýtali: „Aký skutok nevery ste to spáchali proti Bohu Izraela, že ste sa dnes odvrátili od nasledovania Jehovu?“ Lenže kmene, ktoré postavili oltár, nekonali neverne. Ako teda na obvinenie zareagujú? Oboria sa na bratov, ktorí ich obvinili? Alebo nebudú sa s nimi chcieť ani rozprávať? Obvinené kmene mierne a jasne vysvetlili, že ich konanie bolo v skutočnosti prejavom túžby slúžiť Jehovovi. Svojou reakciou zabránili tomu, aby sa narušil ich vzťah k Bohu, a ušetrili mnoho životov. V pokojnom rozhovore sa vec vyjasnila a obnovil sa pokoj. — Joz. 22:13–34.

Izraeliti z ostatných kmeňov konali múdro, že si s kmeňom Rúbena a Gáda a s polovicou kmeňa Manašeho vyjasnili vzniknutú otázku skôr, ako podnikli vážne kroky. „Neunáhľuj sa v svojom duchu, aby si sa urazil,“ píše sa v Božom Slove, „pretože urážlivosť  spočíva v náručí hlupákov.“ ​(Kaz. 7:9) Podľa Biblie máme vážne osobné nezhody riešiť pokojným a otvoreným rozhovorom. Naozaj by sme mohli očakávať Jehovovo požehnanie, keby sme prechovávali nevraživosť a nešli za tým, o kom si myslíme, že nám ublížil?

Pozrime sa na to teraz z druhej strany: Ako sa zachováme, keď za nami príde spolukresťan s pocitom, že sme mu ublížili, a možno nás pritom aj neprávom obviní? „Odpoveď, keď je mierna, odvracia zúrivý hnev,“ píše sa v Biblii. (Prísl. 15:1) Keď sa obvinené izraelské kmene stretli so svojimi bratmi, mierne, ale jasne vysvetlili, o čo ide, čím upokojili nepochybne napätú atmosféru. Či už vyjde iniciatíva z našej strany a prídeme za bratom my, alebo nás v súvislosti s nejakým nedorozumením osloví on, bolo by dobré položiť si otázku: ‚Akými slovami, tónom hlasu a správaním s najväčšou pravdepodobnosťou prispejem k pokoju?‘

Využívaj dar reči múdro

Jehova chápe, že keď nám niečo robí starosti, potrebujeme sa vyrozprávať. Ale ak osobné nezhody nevyriešime, budeme asi v pokušení hovoriť o nich s inými ľuďmi. Prechovávaná nevraživosť môže ľahko viesť ku kritickej reči. O nevhodnej reči sa v Prísloviach 11:11 uvádza: „Pre požehnanie priamych je mesto vyvýšené, ale pre ústa skazených je zborené.“ Podobne aj nerozvážne reči o spolukresťanovi môžu narušiť pokoj zboru, ktorý je v určitom zmysle podobný mestu.

Usilovať sa o pokoj však neznamená vôbec sa o bratoch a sestrách nerozprávať. Apoštol Pavol spoluveriacim poradil: „Nikdy nevypúšťajte pomedzi pery nič zlé.“ Ale dodal: „Hovorte len to, čo je dobré, čo ľudia potrebujú počuť, čo im naozaj pomôže... Buďte k sebe navzájom láskaví, súcitní a vzájomne si odpúšťajte.“ ​(Ef. 4:29–32; The New American Bible) Predstav si, že by za tebou prišiel brat, ktorého sa dotklo niečo, čo si povedal alebo urobil. Nebolo by pre teba ľahšie ospravedlniť sa mu a obnoviť s ním pokojný vzťah, keď predtým o tebe vždy hovoril pred inými len dobre? Teda keď si zvykneme hovoriť o spolukresťanoch pozitívne, bude pre nás ľahšie obnoviť pokoj, keď vzniknú nezhody. — Luk. 6:31.

Slúžme Bohu „plece pri pleci“

My hriešni ľudia máme sklon vyhýbať sa ľuďom, ktorí nám ublížili, oddeľovať sa od nich. Ale to nie je múdre. (Prísl. 18:1) Ako jednotný ľud, ktorý vzýva Jehovovo meno, sme odhodlaní ‚slúžiť mu plece pri pleci‘. — Sof. 3:9.

Nevhodná reč ani konanie iných ľudí nikdy nesmú oslabiť našu horlivosť v čistom uctievaní. Ježiš si niekoľko dní predtým, ako svojou obeťou nahradil obete predkladané v chráme, a zároveň krátko nato, ako ostro odsúdil znalcov Písma, všimol chudobnú vdovu, ktorá dávala do chrámovej pokladnice „všetky prostriedky na živobytie, ktoré mala“. Pokúsil sa ju zastaviť? Naopak, pochvalne sa vyjadril o tom, že verne podporuje vtedajší Jehovov zbor. (Luk. 21:1–4) Nespravodlivé skutky iných ľudí ju nezbavili povinnosti podporovať uctievanie Jehovu.

Ako sa zachováme, keď budeme mať pocit, že niektorý kresťanský brat alebo sestra konali nevhodne alebo dokonca nespravodlivo? Prestaneme slúžiť Jehovovi celou dušou? Alebo prejavíme odvahu a urovnáme akékoľvek osobné nezhody, aby sme zachovali drahocenný pokoj dnešného Božieho zboru?

„Ak je to možné,“ radí nám Písmo, „pokiaľ to záleží na vás, zachovávajte pokoj so všetkými ľuďmi.“ ​(Rim. 12:18) Buďme všetci rozhodnutí usilovať sa o to, a tak ďalej pevným krokom kráčať po ceste, ktorá vedie k životu.

[Poznámka pod čiarou]

[Obrázok na strane 17]

Euodia a Syntyche sa mali usilovať o pokoj

[Obrázok na strane 18]

Akými slovami, tónom hlasu a správaním s najväčšou pravdepodobnosťou prispejeme k pokoju?