Bol som svedkom vzrastu v Kórei

Rozpráva Milton Hamilton

„S poľutovaním vám musíme oznámiť, že vláda Kórejskej republiky zrušila všetkým misionárom víza a naznačila, že v krajine nie ste vítaní... Vzhľadom na tento vývoj ste dočasne pridelení do Japonska.“

TÚTO správu sme s manželkou Liz dostali koncom roku 1954 z Brooklynu v New Yorku (USA). Krátko predtým sme absolvovali 23. triedu školy Gileád na severe amerického štátu New York. V čase, keď sme dostali tento list, dočasne sme slúžili v meste Indianapolis v americkom štáte Indiana.

S Liz (za slobodna Semockovou) sme spolu chodili na strednú školu. Neskôr, v roku 1948, sme sa zobrali. Milovala službu celým časom, ale bála sa odísť zo Spojených štátov a slúžiť v inej krajine. Čo ju podnietilo zmeniť postoj?

Liz súhlasila, že so mnou pôjde na stretnutie pre záujemcov o školu Gileád. Stretnutie sa konalo v lete 1953 počas medzinárodného zjazdu na štadióne Yankee v New Yorku. Po tomto povzbudzujúcom stretnutí sme si vyplnili prihlášky. Na naše prekvapenie sme boli pozvaní už do nasledujúcej triedy. Vyučovanie sa začalo vo februári 1954.

Naším miestom pridelenia sa mala stať Kórea. V lete 1953 sa tam práve skončila vojna, ktorá trvala tri roky a zanechala po sebe spustošenú krajinu. Ale podľa pokynu v spomínanom liste sme šli najskôr do Japonska. Dorazili sme tam po 20-dňovej plavbe cez oceán v januári 1955 spolu s ďalšími šiestimi misionármi, ktorí boli tiež pridelení do Kórey. Na móle nás o šiestej hodine ráno čakal Lloyd Barry, ktorý bol v tom čase dozorcom japonskej odbočky. Onedlho sme už boli na ceste do misionárskeho domova v Jokohame. Ešte v ten deň sme išli do služby.

Konečne v Kórei

Po nejakom čase sme dostali povolenie na vstup do Kórejskej republiky. Siedmeho marca 1955 naše lietadlo vzlietlo z medzinárodného letiska Haneda v Tokiu a po trojhodinovom lete pristálo na letisku Joido v Soule. Vítalo nás tam vyše 200 kórejských svedkov. Nedokázali sme zadržať slzy radosti. V celej Kórei bolo vtedy len 1 000 svedkov. Podobne ako mnohí ľudia zo západných krajín, aj my sme si mysleli, že všetci ľudia na Ďalekom východe, bez ohľadu na to, z ktorej krajiny pochádzajú, vyzerajú podobne a podobne sa aj správajú. Netrvalo dlho a zistili sme, že to tak nie je. Kórejčania majú nielen vlastný jazyk  a abecedu, ale aj vlastnú kuchyňu, príznačné telesné črty a tradičný odev, ako aj iné veci, ktoré sú pre nich typické, napríklad špecifický vzhľad domov.

Prvou náročnou vecou pre nás bol jazyk. Neexistovali žiadne učebnice, ktoré by nám pomohli naučiť sa kórejsky. Veľmi skoro sme zistili, že presne napodobniť výslovnosť kórejských slov nedokážeme len s anglickými hláskami. Človek sa môže naučiť správnu výslovnosť, len ak sa naučí kórejskú abecedu.

Samozrejme, robili sme veľa chýb. Napríklad raz sa Liz opýtala jednej ženy, či má doma Bibliu. Žena s prekvapeným výrazom tváre odišla a vrátila sa so škatuľkou zápaliek. Liz sa jej totiž opýtala, či má sungnjang, čiže zápalky, a nie sungkjung, Bibliu.

O niekoľko mesiacov sme boli poverení zriadiť misionársky domov v prístavnom meste Pusan na juhu krajiny. Pre nás dvoch a dve ďalšie sestry, ktoré tam boli pridelené s nami, sa nám podarilo prenajať tri malé izby. Nemali sme tam tečúcu vodu ani splachovací záchod. Len v noci bol tlak vody dostatočne silný na to, aby cez hadicu vytlačil vodu na prvé poschodie. A tak zakaždým niekto iný vstal skoro ráno, aby nabral vodu do nádob. Museli sme ju prevariť alebo dezinfikovať chlórom, aby bola vhodná na pitie.

Stretli sme sa však aj s inými ťažkosťami. Dodávka elektriny bola taká obmedzená, že sme nemohli používať práčku ani žehličku. Ako kuchyňa nám slúžila predsieň, v ktorej bola len petrolejová piecka. Čoskoro sa každý z nás naučil, ako pripraviť jedlo. Vo varení sme sa striedali. Tri roky po tom, čo sme prišli do Kórey, sme s Liz dostali hepatitídu. V tých rokoch sa touto chorobou nakazila väčšina misionárov. Prešlo veľa mesiacov, kým sme sa zotavili. A mali sme aj iné zdravotné ťažkosti.

Pomoc pri prekonávaní prekážok

Za posledných 55 rokov patril Kórejský polostrov k miestam s najbúrlivejšou politickou situáciou v Ázii. Tento polostrov rozdeľuje na dve časti demilitarizovaná zóna, čiže DMZ. Táto zóna sa nachádza asi 55 kilometrov severne od Soulu, hlavného mesta Kórejskej republiky. V roku 1971 navštívil Kóreu Frederick Franz z ústredia v Brooklyne. Odprevadil som ho do DMZ, ktorá je najstráženejšou hranicou na zemi. V priebehu rokov sa tam často stretávali zástupcovia OSN s predstaviteľmi oboch kórejských vlád.

 Samozrejme, my v politických záležitostiach sveta zostávame neutrálni, a to sa týka aj situácie na Kórejskom polostrove. (Ján 17:14) Vyše 13 000 kórejských svedkov strávilo spolu 26 000 rokov vo väzení za to, že odmietli vziať do ruky zbraň a bojovať proti svojim blížnym. (2. Kor. 10:3, 4) Všetci mladí bratia v tejto krajine si uvedomujú, že budú musieť zaujať postoj v tejto otázke, ale nedajú sa tým zastrašiť. Je smutné, že vláda označuje za „zločincov“ kresťanských služobníkov, ktorých jediným „zločinom“ je to, že odmietajú urobiť kompromis vo svojej kresťanskej neutralite.

V roku 1944, počas druhej svetovej vojny, som aj ja odmietol nastúpiť na vojenskú službu, a tak som musel stráviť dva a pol roka vo väzení v Lewisburgu v Pensylvánii. Preto hoci naši mladí kórejskí bratia znášajú vo väzení horšie podmienky, viem ich pochopiť. Mnohých z nich povzbudilo vedomie, že aj niektorí z nás, misionárov v Kórei, zažili niečo podobné. — Iz. 2:4.

Náročné obdobie

V roku 1977 sa naša neutralita stala predmetom sporu. Úradníci si mysleli, že nahovárame mladých Kórejčanov, aby odmietli nastúpiť na vojenskú službu a vziať do ruky zbraň. Preto sa vláda rozhodla, že misionárom, ktorí z akéhokoľvek dôvodu opustia Kóreu, nedá nové povolenie na vstup do krajiny. Toto obmedzenie trvalo od roku 1977 do roku 1987. Keby sme v priebehu tých rokov z Kórey odišli, nebolo by nám dovolené vrátiť sa. Preto sme v tom období ani raz nešli domov na návštevu.

Mnohokrát sme sa stretli s vládnymi úradníkmi a vysvetľovali im náš neutrálny postoj, ktorý máme ako Kristovi nasledovníci. Napokon si uvedomili, že sa nedáme zastrašiť, a tak toto obmedzenie zrušili — po desiatich rokoch. Počas tých rokov niekoľko misionárov muselo z Kórey odísť, napríklad zo zdravotných dôvodov. Ale my ostatní sme radi, že sme zostali.

V polovici 80. rokov 20. storočia odporcovia nášho diela falošne obvinili členov predstavenstva našej zákonnej korporácie, že presviedčajú mladých mužov, aby nevstúpili do armády. Nato vláda každého z nás predvolala na výsluch. Dňa 22. januára 1987 prokuratúra posúdila tieto obvinenia ako nepodložené. To pomohlo uviesť veci na pravú mieru a predísť niečomu podobnému v budúcnosti.

Boh žehná našu prácu

Ako sa počas rokov odpor voči nášmu zvestovateľskému dielu v Kórei pre našu neutralitu zintenzívňoval, bolo stále ťažšie nájsť vhodné miesto pre väčšie zjazdy v rámci krajov. A tak sa svedkovia ujali iniciatívy a postavili v Pusane zjazdovú sálu, prvú v Oriente. Dňa 5. apríla 1976 som mal výsadu predniesť pred 1 300 prítomnými prejav zasvätenia.

Od roku 1950 bolo desaťtisíce vojakov zo Spojených štátov  posielaných na určitý čas do Kórey. Mnohí z nich sa po návrate domov stali aktívnymi svedkami. Často od nich dostávame listy a považujeme za veľké požehnanie, že sme im mohli duchovne pomôcť.

Žiaľ, 26. septembra 2006 mi smrť vzala moju milovanú spoločníčku Liz. Nesmierne mi chýba. Za tých 51 rokov, ktoré tu prežila, ochotne prijala akékoľvek pridelenie a nikdy sa nesťažovala. Nikdy nenavrhla a ani len nenaznačila, že by sme sa mali vrátiť do Spojených štátov, do krajiny, o ktorej kedysi povedala, že by z nej nikdy nechcela odísť!

Ja už nejaký čas slúžim v kórejskom Bételi. Z malej hŕstky sa naša rodina Bétel rozrástla na približne 250 členov. Je pre mňa veľkou výsadou slúžiť v sedemčlennom výbore odbočky, ktorý dohliada na dielo v tejto krajine.

Keď sme prišli do Kórey, bola to veľmi chudobná krajina, no teraz patrí k najvyspelejším vo svete. Dnes je tu viac než 95 000 svedkov a takmer 40 percent z nich slúži v pravidelnej alebo pomocnej priekopníckej službe. Mám naozaj veľa dôvodov ceniť si, že môžem slúžiť v tejto krajine a že som mohol byť svedkom toho, ako rástol počet tých, ktorí patria do Božieho stáda.

[Obrázok na strane 24]

S ďalšími misionármi po príchode do Kórey

[Obrázok na stranách 24, 25]

V službe v Pusane

[Obrázok na strane 25]

S bratom Franzom pri vstupe do DMZ v roku 1971

[Obrázok na strane 26]

S Liz krátko pred jej smrťou

[Obrázok na strane 26]

Odbočka v Kórei, kde slúžim ako člen rodiny Bétel