„Toto je tá cesta. Choďte po nej“

Príbeh Emilie Pedersonovej

Rozpráva Ruth E. Pappasová

MOJA matka Emilie Pedersonová sa narodila v roku 1878. Aj keď bola učiteľkou, jej životnou túžbou bolo pomáhať ľuďom lepšie spoznať Boha. Dôkazom tejto jej túžby bol obrovský kufor, ktorý sme mali u nás doma, keď sme žili v mestečku Jasper v štáte Minnesota v USA. Zohnala si ho, aby si mala v čom previezť veci do Číny, kde chcela byť misionárkou. Ale keď jej zomrela matka, musela sa svojich plánov vzdať a zostať doma starať sa o mladších súrodencov. V roku 1907 sa vydala za Theodora Holiena. Ja som sa narodila 2. decembra 1925 ako posledné zo siedmich detí.

Matka mala veľa biblických otázok a zanietene na ne hľadala odpoveď. Jedna sa týkala náuky, podľa ktorej je peklo miestom ohnivých múk pre zlých. Hosťujúceho inšpektora luteránskej cirkvi sa raz opýtala, v ktorých biblických veršoch nájde podklad pre túto náuku. Inšpektor jej v podstate povedal, že nezáleží na tom, čo sa píše v Biblii; náuka o mukách v pekelnom ohni sa má tak či tak vyučovať.

Jej duchovný hlad bol uspokojený

Krátko po roku 1900 išla matkina sestra Emma do Northfieldu v Minnesote študovať hudbu. Bývala v dome svojho učiteľa Miliusa Christiansona, ktorého manželka bola Bádateľka Biblie, ako sa vtedy nazývali Jehovovi svedkovia. Emma povedala pani Christiansonovej, že má sestru, ktorá je veľkou čitateľkou Biblie. Pani Christiansonová zanedlho napísala matke list, v ktorom jej odpovedala na biblické otázky.

Raz pricestovala do Jasperu Bádateľka Biblie Lora Oathoutová. Prišla vlakom zo Sioux Falls v Južnej Dakote, aby tam mohla zvestovať, a biblickú literatúru dala aj mame. Mama si ju preštudovala a v roku 1915 začala o biblických pravdách hovoriť iným ľuďom, pričom rozširovala literatúru, ktorú mala od Lory.

V roku 1916 sa mama dozvedela, že na zjazde v Sioux City v Iowe bude aj Charles Taze Russell. Chcela tam ísť. Vtedy už mala päť detí a najmladší Marvin mal len päť mesiacov. To ju však neodradilo a na 160-kilometrovú cestu na zjazd vzala všetky deti so sebou. Vypočula si prejavy brata Russella, pozrela si „Fotodrámu Stvorenie“ a dala sa pokrstiť. Po návrate domov napísala o zjazde článok, ktorý potom uverejnili v novinách Jasper Journal.

V roku 1922 bola spolu s ďalšími 18 000 prítomnými na zjazde v meste Cedar Point v Ohiu. Po tomto zjazde nikdy neprestala  zvestovať Božie Kráľovstvo. Ešte aj nás povzbudzovala poslúchať nabádanie: „Toto je tá cesta. Choďte po nej.“ ​(Iz. 30:21)

Služba Kráľovstvu prináša ovocie

Začiatkom 20. rokov sme sa presťahovali do domu na okraji Jasperu. Otecko mal úspešnú firmu a musel sa tiež starať o veľkú rodinu. Neštudoval Bibliu toľko ako mama, ale zapálene podporoval zvestovanie a umožňoval cestujúcim služobníkom, ktorí sa vtedy nazývali pútnici, aby u nás prespávali a usporadúvali prednášky. Často sa stávalo, že keď mal u nás niektorý z týchto bratov prednášku, v obývačke, v jedálni a v spálni sa tlačilo aj okolo sto ľudí.

Keď som mala asi sedem rokov, zatelefonovala moja teta Lettie a povedala, že jej susedia Ed Larson s manželkou chcú študovať Bibliu. Biblické pravdy prijali rýchlo a neskôr pozvali na štúdium ďalšiu susedu, Marthu Van Daalenovú, matku ôsmich detí. Aj Martha a celá jej rodina sa stali Bádateľmi Biblie. *

Niekedy v tom čase začal u otecka pracovať Gordon Kammerud, mladý muž, ktorý býval niekoľko kilometrov od nás. Spolupracovníci Gordona varovali: „Daj si pozor na šéfove dcéry. Majú akési čudné náboženstvo.“ Ale Gordon začal študovať Bibliu a čoskoro sa presvedčil, že našiel pravdu. O tri mesiace bol pokrstený a veriacimi sa stali aj jeho rodičia. Naše rodiny, teda Holienovci, Kammerudovci a Van Daalenovci, sa veľmi spriatelili.

Posilnení zjazdmi

Zjazd v Cedar Point mamu tak povzbudil, že nikdy nechcela vynechať žiaden zjazd. A tak si pamätám, že aj mňa už ako veľmi malú brávali na zjazdy, i keď boli veľmi ďaleko. Zjazd v Columbuse v štáte Ohio v roku 1931 bol zvlášť významný, lebo práve na ňom Bádatelia Biblie prijali meno Jehovovi svedkovia. (Iz. 43:10–12) Dobre si tiež pamätám na zjazd vo Washingtone v roku 1935, kde odznela prednáška historického významu, v ktorej bola odhalená totožnosť „veľkého zástupu“ zo Zjavenia. (Zjav. 7:9) Medzi 800 pokrstenými boli aj moje sestry Lilian a Eunice.

V roku 1937 cestovala naša rodina na zjazd do Columbusu v štáte Ohio, v roku 1938 do Seattlu v štáte Washington a v roku 1939 do New Yorku. Chodievali s nami aj Van Daalenovci a Kammerudovci, ako aj ďalší a spolu sme po ceste kempovali. Eunice sa v roku 1940 vydala za Lea Van Daalena a stali sa priekopníkmi. Toho istého roku sa Lilian vydala za Gordona Kammeruda a aj oni sa stali priekopníkmi.

 Zjazd, ktorý sa konal v roku 1941 v St. Louis v štáte Missouri, bol výnimočný. Tisíce detí na ňom dostalo knihu Deti. Pre mňa osobne znamenal zlom v živote. Krátko po ňom, 1. septembra 1941, som sa spolu s mojím bratom Marvinom a jeho manželkou Joyce stala priekopníčkou. Mala som 15 rokov.

Tam, kde sme žili, veľa ľudí pracovalo na farme, a tak bolo niektorým bratom a sestrám ťažko chodiť na zjazdy, lebo tie sa často konali cez žatvu. Preto sme po zjazde na dvore usporadúvali stretnutia, na ktorých sme opakovali myšlienky zo zjazdu pre tých, ktorí na ňom nemohli byť. Boli to veľmi príjemné stretnutia.

Gileád a zahraničné pridelenia

Vo februári 1943 bola otvorená škola Gileád, v ktorej sa priekopníci pripravujú na misionársku službu. V prvej triede bolo šesť členov rodiny Van Daalenovcov — bratia Emil, Arthur, Homer a Leo, ich bratranec Donald a Leova manželka, čiže moja sestra Eunice. Lúčili sme sa so zmiešanými pocitmi, lebo sme nevedeli, kedy sa zase uvidíme. Po graduácii boli všetci šiesti poslaní do Portorika, kde bolo v tom čase len niekoľko svedkov.

O rok absolvovali tretiu triedu Gileádu Lilian a Gordon, ako aj Marvin a Joyce. Aj oni boli poslaní do Portorika. Potom, v septembri 1944, som ako 18-ročná nastúpila do Gileádu aj ja. Po graduácii našej štvrtej triedy vo februári 1945 som išla za súrodencami do Portorika. Aký zaujímavý život sa mi vtedy začal! I keď naučiť sa po španielsky nebolo ľahké, o krátky čas niektorí z nás viedli už vyše 20 biblických štúdií. Jehova tejto činnosti požehnal a dnes je v Portoriku približne 25 000 svedkov!

Našu rodinu postihujú tragédie

Leo a Eunice zostali v Portoriku aj po tom, ako sa im v roku 1950 narodil syn Mark. V roku 1952 mali v pláne stráviť dovolenku v Spojených štátoch s tým, že ponavštevujú príbuzných. Dňa 11. apríla nastúpili do lietadla. To sa nanešťastie krátko po štarte zrútilo do oceánu. Leo i Eunice zahynuli. Dvojročného Marka našli bezvládneho na hladine. Jeden prežijúci ho vytiahol do záchranného člna a dal mu umelé dýchanie. Podarilo sa mu ho zachrániť. *

O päť rokov, 7. marca 1957, išli mama s otcom do sály Kráľovstva a po ceste dostali defekt. Keď otec na kraji cesty vymieňal koleso, zrazilo ho okoloidúce auto. Zomrel na mieste. Mnohí si ho veľmi vážili, a tak sa na smútočnom prejave zúčastnilo asi 600 ľudí a bolo im vydané vynikajúce svedectvo.

Nové pridelenia

Tesne pred ockovou smrťou som bola pridelená do Argentíny. V auguste 1957 som pricestovala do mesta Mendoza na úpätí Ánd. V roku 1958 bol do Argentíny poslaný George Pappas, absolvent 30. triedy Gileádu. Spriatelili sme sa a v apríli 1960 sme sa vzali. V roku 1961 mama zomrela. Mala 83 rokov. Verne kráčala po ceste pravého uctievania a pomohla v tom aj mnohým iným ľuďom.

 Desať rokov sme s Georgeom i s ďalšími misionármi slúžili v rôznych misionárskych domovoch. Potom sme boli sedem rokov v krajskej službe. V roku 1975 sme sa vrátili do Spojených štátov pomôcť chorým príbuzným. V roku 1980 bol manžel pozvaný do krajskej služby v španielskom poli. V Spojených štátoch bolo v tom čase okolo 600 španielsky hovoriacich zborov. Dvadsaťšesť rokov sme mnoho z nich navštevovali a boli sme svedkami toho, ako ich počet vzrástol na vyše 3 000.

Kráčali po ‚tej ceste‘

Mama mala radosť z toho, že so službou celým časom začínajú aj mladší členovia jej rodiny. Napríklad v roku 1953 začala s priekopníckou službou Carol, dcéra mojej najstaršej sestry Ester. Carol sa vydala za Dennisa Trumbora a odvtedy slúžia celým časom spolu. Esterina druhá dcéra Lois sa vydala za Wendella Jensena. Spolu absolvovali 41. triedu Gileádu a 15 rokov slúžili ako misionári v Nigérii. Marka, ktorého rodičia zahynuli pri spomenutom leteckom nešťastí, si adoptovala Leova sestra Ruth La Londová s manželom Curtissom. Mark s manželkou Lavonne slúžili celé roky ako priekopníci a svoje štyri deti vychovali tak, aby kráčali po ‚tej ceste‘. (Iz. 30:21)

Môj posledný žijúci súrodenec Orlen má vyše 90 rokov. Stále verne slúži Jehovovi. A my s Georgeom ďalej s radosťou slúžime celým časom.

Čo nám mama zanechala

Po mame mi zostal písací stôl, ktorý si veľmi cenila. Ako svadobný dar jej ho dal môj otec. V jednej zásuvke je starý zošit s listami a uverejnenými novinovými článkami, ktoré napísala a v ktorých vydala vynikajúce svedectvo o Kráľovstve. Niektoré z nich sú zo začiatku 20. storočia. V stole sú uchované aj listy, ktoré jej poslali deti, ktoré slúžili ako misionári. Veľmi rada si ich stále čítam. A listy, ktoré nám písala ona, boli vždy veľmi povzbudzujúce a plné pozitívnych myšlienok. Túžba stať sa misionárkou sa mame nikdy nesplnila. Ale svoju lásku k misionárskej službe vštepila do srdca svojich detí i detí svojich detí. Veľmi sa teším na čas, keď sa naša veľká rodina na rajskej zemi opäť stretne s mamičkou i oteckom! (Zjav. 21:3, 4)

[Poznámky pod čiarou]

[Obrázok na strane 17]

Emilie Pedersonová

[Obrázok na strane 18]

1916: mama, otec (na rukách Marvin); dole, zľava doprava: Orlen, Ester, Lilian, Mildred

[Obrázok na strane 19]

Leo a Eunice krátko pred smrťou

[Obrázok na strane 20]

1950: zľava doprava, hore: Ester, Mildred, Lilian, Eunice, Ruth; dole: Orlen, mama, otec a Marvin

[Obrázok na strane 20]

George a Ruth Pappasovci v krajskej službe, 2001