Kresťanské pohreby — dôstojné, skromné a prijateľné Bohu

VŠADE počuť srdcervúci plač. Smútiaci oblečení v čiernych šatách nariekajú a v žiali a zúfalstve sa hádžu na zem. Tanečníci sa kníšu vo výraznom rytme hudby. Ďalší jedia, pričom sa veľmi dobre bavia a hlasno smejú. Niektorí už ležia na zemi opití palmovým vínom a pivom, ktorého mohli zadarmo vypiť, koľko len chceli. Pri akej príležitosti sa to všetko deje? Takto v niektorých častiach sveta vyzerá typický pohreb, na ktorom sa zídu stovky ľudí, aby sa rozlúčili so zosnulým.

Mnoho Jehovových svedkov v rôznych krajinách žije medzi príbuznými a susedmi, ktorí sú veľmi poverčiví a majú veľký strach z mŕtvych. Milióny ľudí verí, že keď niekto zomrie, stane sa z neho duch, ktorý ide k predkom a má schopnosť pomáhať alebo škodiť živým. Toto presvedčenie má výrazný vplyv na mnoho pohrebných zvykov. Pochopiteľne, smútiť nad niečiou smrťou je prirodzené. Aj Ježiš a jeho učeníci smútili nad smrťou blízkych. (Ján 11:33–35, 38; Sk. 8:2; 9:39) Ale ani raz neprejavili zármutok tak extrémne, ako to bolo bežné v ich časoch. (Luk. 23:27, 28; 1. Tes. 4:13) Prečo? Jeden dôvod je ten, že poznali pravdu o smrti.

V Biblii sa jasne píše: „Živí si uvedomujú, že zomrú, ale mŕtvi si neuvedomujú vôbec nič... Zahynula aj ich láska aj ich nenávisť aj ich žiarlivosť... Nie je práce ani plánovania, ani poznania, ani múdrosti v šeole [všeobecnom hrobe ľudstva], na mieste, na ktoré ideš.“ ​(Kaz. 9:5, 6, 10) Tieto inšpirované biblické verše objasňujú, že po smrti si už nikto nič neuvedomuje. Nemôže uvažovať, cítiť, komunikovať ani chápať. Ako by malo to, že rozumieme tejto dôležitej biblickej pravde, ovplyvniť priebeh kresťanských pohrebov?

„Prestaňte sa dotýkať nečistého“

Jehovovi svedkovia sa bez ohľadu na svoj etnický či kultúrny pôvod dôsledne vyhýbajú všetkým zvykom, ktoré súvisia s presvedčením, že mŕtvi sú pri vedomí a môžu ovplyvňovať živých. Všetky také zvyky, ako je stráž pri mŕtvom, pohrebné slávnosti, oslava výročia pohrebu, obete za mŕtvych a vdovské či vdovecké rituály, sú nečisté a Bohu sa nepáčia, lebo súvisia s nebiblickým, démonským učením, že duša alebo duch nezomiera. (Ezech. 18:4) Praví kresťania ‚nemôžu mať účasť pri „Jehovovom stole“ a pri stole démonov‘, takže sa do týchto zvykov nezapájajú. (1. Kor. 10:21) Poslúchajú príkaz: „Oddeľte sa... a prestaňte sa dotýkať nečistého.“ ​(2. Kor. 6:17) Zaujať však takýto postoj nie je vždy ľahké.

V Afrike a na iných miestach je rozšírené presvedčenie, že ak sa nedodržia určité obyčaje, duchovia predkov sa urazia. Považuje sa to za vážny priestupok, ktorý môže viesť k prekliatiu celej komunity alebo k nešťastiu. Mnoho Jehovových svedkov, ktorí odmietli zapojiť sa do nebiblických pohrebných obradov, si od obce či členov širšej rodiny vyslúžilo kritiku, urážky alebo sa k nim správali ako k vydedencom. Niektorých obvinili z protispoločenských postojov a z toho, že nemajú úctu k mŕtvym. Stáva sa aj to, že neveriaci násilne preberú organizáciu pohrebu pravého kresťana. Teda ako sa môžeme  vyhnúť sporu s ľuďmi, ktorí zanovito trvajú na dodržaní pohrebných zvykov, ktoré sa Bohu nepáčia? A čo je ešte dôležitejšie, ako môžeme zostať oddelení od nečistých obradov a praktík, ktoré môžu narušiť náš vzťah k Jehovovi?

Jasne vyjadri svoj postoj

V niektorých častiach sveta je bežné, že do rozhodovania o pohrebe mŕtveho zasahujú aj starší kmeňa a vzdialenejší príbuzní. Verný kresťan preto musí jasne vyjadriť, že pohreb majú v súlade s biblickými zásadami zorganizovať a vykonať Jehovovi svedkovia. (2. Kor. 6:14–16) Na kresťanskom pohrebe by sa nemalo udiať nič, čo by znepokojilo svedomie spoluveriacich alebo potklo ľudí, ktorí vedia, čomu o mŕtvych veríme a čo vyučujeme.

Keď je niektorý zástupca kresťanského zboru požiadaný, aby vykonal pohrebný obrad, vymenovaní starší môžu dať k jeho priebehu užitočné návrhy a biblicky ich zdôvodniť, aby bolo všetko v súlade biblickými zásadami. Ak chce niektorý neveriaci vniesť nejaké nečisté praktiky, je veľmi dôležité byť pevný a odvážne, no pritom láskavo a s úctou vysvetliť náš kresťanský postoj. (1. Petra 3:15) Ale čo keď neveriaci príbuzní aj tak trvajú na tom, aby sa na pohrebe vykonali nejaké nečisté rituály? Potom sa možno veriaci členovia rodiny rozhodnú, že sa na pohrebe vôbec nezúčastnia. (1. Kor. 10:20) V takom prípade je možné v miestnej sále Kráľovstva alebo na inom vhodnom mieste predniesť smútočný prejav a pomocou neho poskytnúť ‚útechu z Písiem‘ tým, ktorých úprimne zarmútila smrť blízkeho človeka. (Rim. 15:4) Také zhromaždenie by bolo dôstojné a úplne prijateľné, i keby pri ňom nebolo telo zosnulého. (5. Mojž. 34:5, 6, 8) Neláskavé zasahovanie neveriacich môže ešte zosilniť stres a zármutok, ktorý takáto udalosť vyvolá, ale môže nás utešovať vedomie, že Boh neprehliadne naše odhodlanie robiť to, čo je správne, a môže nám dať „moc, ktorá je nad to, čo je prirodzené“. (2. Kor. 4:7)

Vyjadri svoj postoj písomne

Keď človek vopred písomne zaznamená pokyny k svojmu pohrebu, je oveľa ľahšie dohovoriť sa s členmi rodiny, ktorí nie sú svedkami, lebo želania zosnulého sa obyčajne rešpektujú. Dôležité je písomne vyjadriť také podrobnosti, ako je presný priebeh a miesto pohrebu, ako aj to, kto bude výhradným organizátorom. (1. Mojž. 50:5) Najväčšiu váhu má dokument, ktorý je podpísaný v prítomnosti svedkov. Kresťania, ktorí pri plánovaní prejavujú pochopenie a múdrosť založenú na biblických zásadách, vedia, že  s týmto krokom netreba čakať, kým budú veľmi starí či smrteľne chorí. (Prísl. 22:3; Kaz. 9:12)

Spísať tieto pokyny nie je každému príjemné. Lenže tento krok je prejavom kresťanovej zrelosti a jeho láskyplného záujmu o druhých. (Fil. 2:4) Oveľa lepšie je postarať sa o to osobne, než to nechať na strápených členov rodiny, na ktorých môže byť vyvíjaný nátlak, aby prijali praktiky, v ktoré zosnulý neveril a s ktorými by ani nesúhlasil.

Zariaďte len skromný pohreb

V mnohých afrických krajinách je rozšírené presvedčenie, že pohreb musí byť veľký a pôsobivý, aby sa nerozhnevali duchovia predkov. Pre ďalších je pohreb príležitosťou ‚vystaviť‘ na obdiv svoje bohatstvo a ukázať svoje spoločenské postavenie. (1. Jána 2:16) Pri usporadúvaní pohrebu, ktorý spĺňa očakávania komunity, sa vynakladá veľa času, energie a peňazí. Na rôzne miesta sa umiestňujú veľké plagáty s fotografiou zosnulého, aby sa o pohrebe dozvedela široká verejnosť a aby naň prišlo čo najviac ľudí. Dávajú sa vyrobiť tričká s podobizňou zosnulého a tie sa potom rozdávajú smútiacim, aby si ich obliekli. Nakupujú sa bohato vyzdobené, drahé truhly, aby sa urobil dojem na ľudí. V jednej africkej krajine niektorí zachádzajú až do takého extrému, že si dajú vyhotoviť truhlu v tvare auta, lietadla, člna alebo iných predmetov, len aby ukázali, že si to vzhľadom na svoje postavenie a bohatstvo môžu dovoliť. Telo sa vyberá z truhly a vystavuje v špeciálne vyzdobenej posteli. Ak zomrela žena, niekde majú vo zvyku obliecť ju do bielych svadobných šiat, urobiť jej mejkap a ozdobiť ju množstvom klenotov a koráľov. Bolo by vhodné, aby sa do takých praktík zapojil niektorý Boží služobník?

Zrelí kresťania vedia, že je múdre vyhýbať sa extrémom, do ktorých zachádzajú ľudia, ktorí nepoznajú biblické zásady a ktorých tieto zásady ani nezaujímajú. Uvedomujeme si, že neskromné a nebiblické obyčaje a praktiky ‚nepochádzajú od Otca, ale pochádzajú zo sveta, ktorý sa pomíňa‘. (1. Jána 2:15–17) Musíme si dávať veľký pozor, aby sme sa nedali vtiahnuť do nekresťanského súperenia  a nesnažili sa druhých predstihnúť. (Gal. 5:26) Zo skúseností vidieť, že keď je významným prvkom kultúrneho a spoločenského života komunity strach z mŕtvych, býva na pohrebe často veľa prítomných. Potom sa ťažko dohliada na jeho priebeh a ľahko sa môže vymknúť spod kontroly. Uctievanie mŕtveho môže u neveriacich viesť k nečistému konaniu. Na takých pohreboch niektorí hlasno a nekontrolovane kričia, objímajú mŕtveho, prihovárajú sa mu, akoby bol živý, kladú do truhly peniaze alebo iné predmety. Keby sa také niečo stalo na pohrebe kresťana, prinieslo by to veľkú pohanu na Jehovovo meno i na jeho ľud. (1. Petra 1:14–16)

Poznanie skutočného stavu mŕtvych by nám rozhodne malo dodať odvahu vykonávať naše pohreby bez najmenšej stopy svetskosti. (Ef. 4:17–19) Hoci Ježiš bol najväčším a najvýznamnejším človekom, aký kedy žil, pochovaný bol v tichosti a skromne. (Ján 19:40–42) Pre ľudí, ktorí majú „Kristovu myseľ“, je taký pohreb dostatočne dôstojný. (1. Kor. 2:16) Je teda isté, že keď je kresťanský pohreb jednoduchý a skromný, je to najlepší spôsob, ako sa vyhnúť tomu, čo je z biblického hľadiska nečisté. Je to tiež najlepší spôsob, ako udržať pokojnú atmosféru, ktorá je dôstojná a hodná ľudí, ktorí milujú Boha.

Je namieste radostná oslava?

Po pohrebe môže byť zvykom zísť sa vo veľkom kruhu príbuzných, susedov a ďalších ľudí a oslavovať a tancovať na hlasnú hudbu. S týmito pohrebnými oslavami sa často spája opíjanie sa a nemravnosť. Niektorí hovoria, že taká zábava pomáha zbaviť sa zármutku nad smrťou blízkeho. Pre ďalších je to len súčasť kultúry. Ale mnohí sú presvedčení, že také hýrenie je nutné ako prechodový rituál, ktorý sa musí vykonať, aby bol zosnulý uctený a chválený a aby sa mohla jeho duša odpútať a pripojiť k predkom.

Praví kresťania chápu, aké múdre je toto biblické nabádanie: „Lepšie je trápenie ako smiech, lebo ustarostenou tvárou sa zlepšuje srdce.“ ​(Kaz. 7:3) Okrem toho vedia, že je užitočné ticho premýšľať o krátkosti života a nádeji na vzkriesenie. Pre tých, ktorí majú k Jehovovi silný osobný vzťah, je ‚deň smrti lepší ako deň narodenia‘. (Kaz. 7:1) Preto keďže vedia, že radostné pohrebné oslavy sa spájajú so špiritistickými predstavami a s nemravnými skutkami, považujú za krajne nevhodné, aby ich pravý kresťan organizoval alebo sa na nich čo i len zúčastnil. Keby sa niekto zúčastnil na bujarej pohrebnej oslave, bol by to prejav neúcty k Bohu i toho, že neberie ohľad na svedomie spoluctiteľov.

Ukážme, že sme iní

Sme nesmierne vďační, že sme oslobodení od chorobného strachu z mŕtvych, ktorý je taký rozšírený medzi ľuďmi, ktorí sú v duchovnej tme! (Ján 8:32) Ako „deti svetla“ dávame žiaľ a zármutok najavo spôsobom, z ktorého vidno, že poznáme duchovné pravdy, v ktorom sa prejavuje skromnosť a dôstojnosť, a náš žiaľ je zmierňovaný spoľahlivou nádejou na vzkriesenie. (Ef. 5:8; Ján 5:28, 29) Táto nádej nám pomáha neprejavovať zármutok prehnaným spôsobom takým častým u ľudí, „ktorí nemajú nijakú nádej“. (1. Tes. 4:13) Dáva nám tiež odvahu pevne sa zastať čistého uctievania a nepoddať sa strachu z ľudí. (1. Petra 3:13, 14)

Keď sa budeme verne držať biblických zásad, umožníme ľuďom ‚vidieť rozdiel medzi tými, ktorý slúžia Bohu, a tými, ktorý mu neslúžia‘. (Mal. 3:18) Jedného dňa už smrti nebude. (Zjav. 21:4) Kým čakáme na splnenie tohto nádherného sľubu, kiež nás Jehova vždy nachádza nepoškvrnených, bezchybných a úplne oddelených od tohto zlého sveta a jeho praktík, ktoré zneucťujú Jehovu. (2. Petra 3:14)

[Obrázok na strane 30]

Je múdre písomne vyjadriť svoje želania súvisiace s organizáciou pohrebu

[Obrázok na strane 31]

Kresťanské pohreby by mali byť skromné a dôstojné