Kde by si mal byť, keď príde koniec?

ČO SA stane s priamymi ľuďmi, keď Jehova v Armagedone ukončí existenciu tohto zlého systému vecí? Príslovia 2:21, 22 odpovedajú: „Priami, tí budú bývať na zemi, a bezúhonní budú na nej ponechaní. Zlí, tí budú zo zeme odrezaní; a zradní, tí budú z nej vytrhnutí.“

Ako však budú bezúhonní ponechaní na zemi? Nájdu útočisko na nejakom konkrétnom mieste? Kde by mali byť priami, keď príde koniec? Svetlo do týchto otázok vnesú štyri biblické správy o prežití verných Božích služobníkov.

Keď bolo miesto dôležité

V 2. Petra 2:5–7 o vyslobodení patriarchov Noacha a Lóta čítame: „[Boh] neupustil od potrestania starého sveta, ale Noacha, zvestovateľa spravodlivosti, zachoval v bezpečí so siedmimi inými, keď uviedol potopu na svet bezbožných ľudí; a... tým, že obrátil mestá Sodomu a Gomoru na popol, ich odsúdil, a tak dal bezbožným ľuďom vzor budúcich vecí; a... oslobodil spravodlivého Lóta, ťažko sužovaného voľným správaním ľudí vzdorujúcich zákonu.“

Ako prežil Noach potopu? Boh mu povedal: „Koniec každého tela prišiel predo mňa, lebo zem je plná násilia kvôli nim; a preto ich privediem do skazy spolu so zemou. Urob si koráb z dreva živicového stromu.“ ​(1. Mojž. 6:13, 14) Noach postavil koráb, práve tak ako mu Jehova prikázal. Sedem dní pred začiatkom potopy mu Jehova povedal, aby do korábu zhromaždil zvieratá a aby doň spolu s rodinou vošiel aj on. Na siedmy deň sa za ním dvere korábu zavreli „a lialo sa na zem štyridsať dní a štyridsať nocí“. (1. Mojž. 7:1–4, 11, 12, 16) Noach s rodinou bol ‚bezpečne prenesený cez vodu‘. (1. Petra 3:20) Ich prežitie záviselo od toho, či budú v korábe. Žiadne iné miesto na zemi nebolo bezpečné. (1. Mojž. 7:19, 20)

V Lótovom prípade boli pokyny trochu odlišné. Dvaja anjeli Lótovi povedali, kde nemá byť: „Vyveď z tohto miesta... všetkých tvojich v meste [v Sodome]! Lebo privedieme toto miesto do skazy.“ Lót s rodinou mal ‚uniknúť do hornatého kraja‘. (1. Mojž. 19:12, 13, 17)

Skúsenosti Noacha a Lóta dosvedčujú, že „Jehova vie, ako oslobodiť zo skúšky ľudí zbožnej oddanosti, ale nespravodlivých ľudí zachovať pre deň súdu“. (2. Petra 2:9) V oboch prípadoch bolo pre vyslobodenie jedným z rozhodujúcich činiteľov miesto. Noach musel ísť do korábu a Lót musel vyjsť zo Sodomy. Ale je to vždy tak? Nemôže Jehova zachrániť spravodlivých, kdekoľvek sú, bez toho, aby sa museli premiestniť? Odpoveď na túto otázku nájdeme v ďalších dvoch správach o vyslobodení Jehovových služobníkov.

Je miesto vždy dôležité?

Keď sa Jehova za Mojžišových čias chystal postihnúť Egypt desiatou ranou, prikázal Izraelitom pokropiť zárubne ich domov krvou baránka Pesach. Prečo? ‚Keď bude Jehova prechádzať, aby postihol Egypťanov pohromou, a uvidí krv na hornej časti dverného otvoru a na oboch zárubniach, istotne  prejde ponad vchod a nedovolí, aby vošla záhuba do ich domov a postihla ich pohromou.‘ Ešte tej noci „Jehova ranil každého prvorodeného v egyptskej krajine, od prvorodeného faraóna, ktorý sedí na svojom tróne, po prvorodeného zajatca, ktorý bol vo väzenskej cele, a každé prvorodené zo zvierat“. Prvorodení Izraeliti boli zachránení a nikto sa nemusel nikam premiestniť. (2. Mojž. 12:22, 23, 29)

Zamyslime sa aj nad tým, čo zažila prostitútka Rachab, ktorá žila v Jerichu. Izraeliti mali zakrátko začať dobýjať Zasľúbenú krajinu. Keď si Rachab uvedomila, že Jericho je odsúdené na záhubu, dvom izraelským vyzvedačom povedala, že mesto je ochromené strachom z postupujúcich Izraelitov. Vyzvedačov ukryla a požiadala ich, aby jej odprisahali, že keď bude mesto dobyté, ona i celá jej rodina budú ponechaní nažive. Oni jej prikázali, aby celú rodinu zhromaždila do svojho domu na mestskom múre. Kto by vyšiel z domu, bol by zničený so zvyškom mesta. (Joz. 2:8–13, 15, 18, 19) Jehova však neskôr Jozuovi povedal, že „mestský múr spadne“. (Joz. 6:5) Zdalo sa, že miesto, ktoré vyzvedači dohodli ako miesto, kde bude Rachab s rodinou v bezpečí, je ohrozené. Ako bola Rachab vyslobodená?

Keď prišiel čas dobyť Jericho, Izraeliti kričali a trúbili na rohoch. „Akonáhle [izraelský] ľud počul zvuk rohu a ľud začal kričať veľkým bojovým pokrikom,“ píše sa v Jozuovi 6:20, „stalo sa, že sa múr potom začal rúcať.“ Od tej chvíle už nemal nad rúcaním múra moc žiaden človek. Pri Rachabinom dome sa však rúcanie zázračne zastavilo. Jozua dvom vyzvedačom nariadil: „Choďte do domu ženy, prostitútky, a vyveďte odtiaľ tú ženu a všetkých, ktorí k nej patria, tak ako ste jej prisahali.“ ​(Joz. 6:22) Všetci, ktorí boli v tom dome, boli zachránení.

Čo bolo najdôležitejšie?

Čo sa môžeme naučiť z vyslobodenia Noacha, Lóta, Izraelitov v Mojžišových časoch a Rachab? Ako nám tieto správy pomáhajú zistiť, kde by sme mali byť, keď príde koniec súčasného zlého systému vecí?

Pravda, Noach bol zachránený v korábe. Ale prečo v ňom bol? Nebolo to preto, že prejavil vieru a bol poslušný? „Noach tak urobil všetko podľa toho, čo mu prikázal Boh,“ píše sa v Biblii. „Urobil to práve tak.“ ​(1. Mojž. 6:22; Hebr. 11:7) A čo my? Robíme  všetko, čo nám Boh prikázal? Noach bol navyše ‚zvestovateľom spravodlivosti‘. (2. Petra 2:5) Sme tak ako on horliví vo zvestovaní, i keď nás ľudia v obvode nechcú počúvať?

Lót unikol zničeniu útekom zo Sodomy. Prežil, lebo bol v Božích očiach spravodlivý a veľmi ho sužovalo voľné správanie, ktorého sa v Sodome a Gomore dopúšťali ľudia vzdorujúci zákonu. Naozaj aj nás sužuje voľné správanie, ktoré je dnes také rozšírené? Alebo sme už takí otupení, že nás vôbec netrápi? Snažíme sa zo všetkých síl byť nájdení ‚nepoškvrnení a bezchybní a v pokoji‘? (2. Petra 3:14)

V prípade Izraelitov v Egypte a Rachab v Jerichu záviselo vyslobodenie od toho, či zostanú v dome. Na to potrebovali vieru a poslušnosť. (Hebr. 11:28, 30, 31) Predstav si, ako museli všetci členovia každej izraelskej rodiny uprene hľadieť na svojho prvorodeného, keď v jednej egyptskej rodine za druhou „povstal veľký krik“. (2. Mojž. 12:30) A predstav si Rachab s rodinou, ako sa k sebe tisnú, keď počujú približujúci sa rachot padajúcich múrov Jericha. Na to, aby zostali poslušní a nevyšli z domu, potrebovali veľkú vieru.

Čoskoro príde koniec Satanovho zlého sveta. Dnes ešte nevieme, ako Jehova v ‚deň svojho hnevu‘, ktorý vyvolá bázeň, ochráni svoj ľud. (Sof. 2:3) Ale môžeme si byť istí, že bez ohľadu na to, kde v tom čase budeme alebo aká bude naša situácia, prežijeme, keď budeme mať vieru v Jehovu a keď ho budeme poslúchať. Dovtedy je potrebné, aby sme si rozvíjali správny postoj k našim ‚vnútorným miestnostiam‘ spomínaným v Izaiášovom proroctve.

„Vstúp do svojich vnútorných miestností“

„Choď, ľud môj, vstúp do svojich vnútorných miestností a zavri za sebou dvere,“ uvádza sa v Izaiášovi 26:20. „Skry sa iba na okamih, dokiaľ neprejde verejné odsúdenie.“ Toto proroctvo sa zrejme prvýkrát splnilo v roku 539 pred. n. l., keď Médi a Peržania dobyli Babylon. Cýrus Perzský po vstupe do Babylona zjavne všetkým nariadil, aby zostali v dome, lebo jeho vojaci mali rozkaz usmrtiť každého, koho nájdu vonku.

V našich časoch môžu mať ‚vnútorné miestnosti‘ z tohto proroctva úzku súvislosť so zbormi Jehovových svedkov, ktorých je na celom svete vyše 100 000. Tieto zbory majú v našom živote dôležitú úlohu. A budú ju mať aj cez „veľké súženie“. (Zjav. 7:14) Boží ľud dostáva príkaz vstúpiť do svojich „vnútorných miestností“ a skryť sa, „dokiaľ neprejde verejné odsúdenie“. Je životne dôležité, aby sme si osvojili a udržali správny vzťah k zboru a boli pevne rozhodnutí zostať v úzkom kontakte s ním. Môžeme si vziať k srdcu Pavlovo nabádanie: „Dbajme jedni o druhých, aby sme sa podnecovali k láske a k znamenitým skutkom, a neopúšťajme svoje zhromaždenia, ako to majú niektorí vo zvyku, ale povzbudzujme sa navzájom, a to tým viac, keď [vidíme], že sa blíži ten deň.“ ​(Hebr. 10:24, 25)

[Obrázky na strane 7]

Čo sa môžeme naučiť z toho, ako Boh v minulosti vyslobodil svojich služobníkov?

[Obrázok na strane 8]

S čím môžu v našich časoch súvisieť ‚vnútorné miestnosti‘?