Prejsť na článok

Prejsť na obsah

Ako ma tri zjazdy usmernili na ceste životom

Ako ma tri zjazdy usmernili na ceste životom

Ako ma tri zjazdy usmernili na ceste životom

Rozpráva George Warienchuck

STALO sa vám už, že niečo z toho, čo ste počuli na niektorom zjazde, na vás tak zapôsobilo, že ste sa rozhodli urobiť v živote veľkú zmenu? Mne sa to stalo. Keď tak uvažujem o svojom živote, uvedomujem si, že na ceste ním ma zvlášť usmernili tri zjazdy. Prvý mi pomohol nebyť taký bojazlivý, druhý ma naučil byť spokojný s menším množstvom vecí a tretí ma podnietil viac dávať. Ale aby ste boli v obraze, skôr ako vám porozprávam o týchto zmenách, poviem vám niečo o udalostiach, ktoré týmto trom zjazdom predchádzali a ktoré súvisia s mojím detstvom.

Narodil som sa v roku 1928 ako najmladšie z troch detí. Spolu so sestrami Margie a Olgou sme vyrastali v meste South Bound Brook v americkom štáte New Jersey, ktoré malo vtedy asi tak 2 000 obyvateľov. Boli sme síce chudobní, ale mama bola štedrá. Zakaždým, keď mala peniaze, uvarila niečo špeciálne a podelila sa o to so susedmi. Keď som mal deväť rokov, prišla za ňou istá svedkyňa. Mama si biblické posolstvo vypočula, lebo hovorila po maďarsky, jej materinským jazykom. Neskôr táto dvadsaťročná sestra Berta s mojou mamou študovala Bibliu a pomohla jej začať slúžiť Jehovovi.

Na rozdiel od mamy som bol plachý a neveril som si. A mama vo mne tieto pocity ešte zosilňovala. Keď som sa jej raz celý uplakaný opýtal, prečo ma stále kritizuje, povedala mi, že ma má rada, ale že ma nechce rozmaznať. Myslela to dobre, ale to, že ma skoro nikdy nechválila, vo mne vyvolávalo pocit menejcennosti.

Jedného dňa mi istá susedka, ktorá sa mi často láskavo prihovárala, ponúkla, či nechcem ísť s jej synmi do ich cirkevnej nedeľnej školy. Vedel som, že Jehovovi sa to nebude páčiť, ale bál som sa, že ju urazím. Niekoľko mesiacov som teda chodil do kostola, aj keď som sa za to hanbil. I v škole som zo strachu pred ľuďmi išiel proti svojmu svedomiu. Riaditeľ školy, panovačný človek, sa postaral o to, aby všetci učitelia prinútili deti zdraviť zástavu. Aj ja som ju zdravil. Tak to šlo asi rok. A potom nastala zmena.

Naučil som sa odvahe

V roku 1939 sa skupina štúdia knihy začala stretávať v našom dome. Viedol ju mladý priekopník Ben Mieszkalski. Volali sme ho veľký Ben, a nie bezdôvodne. Mne sa javilo, že je taký vysoký a široký ako naše vchodové dvere. Ale za jeho impozantnou postavou sa skrývalo mäkké srdce. A jeho vrúcny úsmev ma hneď zbavil napätia. Preto keď ma pozval do služby, rád som to prijal. Spriatelili sme sa. Keď som bol smutný, prihováral sa mi ako starostlivý starší brat mladšiemu. To pre mňa veľa znamenalo a veľmi som si ho obľúbil.

V roku 1941 Ben ponúkol našej rodine, že môžeme ísť s ním autom na zjazd v St. Louis v štáte Missouri. Viete si predstaviť, aký som bol nadšený! Dovtedy som nikdy necestoval ďalej ako 80 kilometrov od domu a teraz som sa vybral až 1 500 kilometrov ďaleko! V St. Louis však boli problémy. Duchovní prikázali farníkom zrušiť ubytovanie, ktoré si u nich svedkovia vybavili. Mnohí to urobili. Aj rodine, u ktorej sme mali bývať my, sa vyhrážali. Ale oni nás prijali. Naši hostitelia povedali, že nemienia porušiť sľub, že nás ubytujú. Ich odvaha na mňa veľmi zapôsobila.

Na tom zjazde sa dali pokrstiť moje sestry. V ten istý deň mal brat Rutherford z brooklynského Bételu strhujúci prejav, v ktorom všetky deti, ktoré chcú konať Božiu vôľu, požiadal, aby sa postavili. Postavilo sa asi 15 000 detí. Bol som medzi nimi. Potom nás vyzval, aby tí, ktorí chceme zo všetkých síl zvestovať dobré posolstvo, povedali „áno“. Spolu s ostatnými deťmi som zvolal: „Áno!“ Nasledoval búrlivý potlesk. To ma naštartovalo.

Po zjazde sme navštívili istého brata v Západnej Virgínii. Rozprával nám, že raz ho v službe zbil rozvášnený dav ľudí a že ho natreli dechtom a vyváľali v perí. Počúval som to so zatajeným dychom. „Ale zvestovať budem ďalej,“ povedal brat. Keď sme od neho odchádzali, cítil som sa ako Dávid. Bol som pripravený postaviť sa proti Goliátovi — proti riaditeľovi školy.

Po návrate do školy som išiel za riaditeľom. Prebodával ma pohľadom. Potichu som sa pomodlil k Jehovovi o pomoc. Nato som vyhŕkol: „Bol som na zjazde Jehovových svedkov. Už nebudem zdraviť zástavu!“ Nasledovalo dlhé ticho. Potom riaditeľ pomaly vstal spoza stola a kráčal ku mne. Od hnevu bol celý červený. A zakričal: „Alebo budeš zdraviť zástavu, alebo ťa vyrazím!“ Tentoraz som neustúpil a hlboko vnútri som cítil radosť ako nikdy predtým.

Nemohol som sa dočkať, kedy to vyrozprávam Benovi. Keď som ho zazrel v sále Kráľovstva, zvolal som: „Vyhodili ma zo školy! Nepozdravil som zástavu!“ Ben ma objal okolo pliec, usmial sa a povedal: „Jehova ťa iste miluje.“ ​(5. Mojž. 31:6) Tieto slová ma nesmierne povzbudili! Pätnásteho júna 1942 som bol pokrstený.

Učím sa tajomstvu spokojnosti

Po druhej svetovej vojne nastal prudký rozmach ekonomiky a krajinu zaplavila vlna hmotárstva. Mal som dobre platenú prácu a mohol som si dovoliť kúpiť veci, o ktorých som predtým mohol iba snívať. Niektorí moji priatelia mali motocykle, ďalší si renovovali dom. Ja som si kúpil novučičké auto. Moja túžba po ďalších hmotných veciach začala zakrátko vytláčať z mojej mysle záujmy Kráľovstva. Vedel som, že to so mnou nejde dobrým smerom. Našťastie zjazd v roku 1950 v New Yorku ma usmernil.

Na tomto zjazde jeden rečník za druhým povzbudzovali poslucháčov ďalej so zápalom zvestovať. „Zložte všetko, čo nevyhnutne nepotrebujete, a bežte v pretekoch,“ nabádal nás jeden rečník. Mal som pocit, že sa prihovára priamo mne. Okrem toho som videl graduáciu jednej triedy Gileádu a tá ma priviedla k zamysleniu: ‚Ak sa títo moji rovesníci dokážu vzdať hmotných vecí, aby mohli slúžiť v zahraničí, ja by som mal byť ochotný urobiť to isté tu, doma.‘ Zjazd sa ešte neskončil a vo mne už dozrelo rozhodnutie stať sa priekopníkom.

Medzičasom som začal chodiť s Evelyn Mondakovou, horlivou sestrou z nášho zboru. Evelynina matka, ktorá vychovala šesť detí, bola nebojácna žena. Rada zvestovala na ulici oproti obrovskému katolíckemu kostolu. Neodišla odtiaľ, nech sa o to rozzúrený farár snažil, koľko chcel. Ani Evelyn sa podobne ako jej matka nebála ľudí. (Prísl. 29:25)

V roku 1951 sme sa s Evelyn vzali, dali sme výpoveď v práci a začali sme priekopníčiť. Krajský dozorca nás povzbudil, aby sme sa presťahovali do dediny Amagansett na pobreží Atlantiku asi 160 kilometrov od New Yorku. Keď nám zo zboru povedali, že pre nás nemajú ubytovanie, obzerali sme sa po nejakom obytnom prívese. Nenašli sme nijaký, ktorý by sme si mohli dovoliť. Potom sme našli jeden a ten bol v hroznom stave. Majiteľ zaň pýtal 900 dolárov, presne toľko sme dostali ako svadobný dar. Kúpili sme ho a dotiahli do nového obvodu. Prišli sme tam však celkom bez peňazí a nevedeli sme, ako sa popri priekopníckej službe uživíme.

Evelyn upratovala v domácnostiach a ja som po nociach upratoval v jednej talianskej reštaurácii. „Čo z jedla zvýši,“ povedal majiteľ reštaurácie, „vezmite domov žene.“ A tak keď som sa o druhej ráno vrátil, v prívese začala rozvoniavať pizza a cestoviny. Boli prihriate, ale chutili fantasticky, zvlášť v zime, keď sme v prívese drkotali zubami. Navyše bratia zo zboru nám občas na schodíkoch nechali veľkú rybu. Za tie roky, čo sme slúžili s milými bratmi z Amagansettu, sme sa naučili, že ak chce človek žiť uspokojujúcim životom, musí byť spokojný so základnými vecami. Boli to roky naplnené šťastím.

Podnietení vydávať zo seba viac

V júli 1953 sme privítali stovky misionárov, ktorí zo zahraničia, kam boli pridelení, prišli na medzinárodný zjazd v New Yorku. Rozprávali úžasné skúsenosti. Ich nadšenie bolo nákazlivé. A keď ešte istý zjazdový rečník zdôraznil, že v mnohých krajinách sa posolstvo o Kráľovstve doteraz nezvestuje, vedeli sme, čo máme robiť — vydávať zo seba viac: rozšíriť službu. Hneď na zjazde sme sa prihlásili na misionárske školenie. Už v ten rok nás pozvali, aby sme absolvovali 23. triedu školy Gileád, ktorá sa začala vo februári 1954. To bola nádherná výsada!

Boli sme nadšení, keď sme sa dozvedeli, že sme boli pridelení do Brazílie. Pred odchodom na 14-dennú plavbu parníkom mi brat z Bételu povedal: „S tebou a tvojou manželkou ide do Brazílie deväť slobodných misionárok. Daj na ne pozor!“ Dokážete si predstaviť ten údiv na tvárach námorníkov, ktorí ma videli prichádzať na palubu v čele radu desiatich mladých žien? Sestry si z tejto situácie nerobili ťažkú hlavu. Ale mne sa uľavilo, keď sme bezpečne vystúpili v Brazílii.

Keď sme sa naučili po portugalsky, bol som pridelený do krajskej služby v štáte Rio Grande do Sul na juhu Brazílie. Krajský dozorca, ktorého som striedal, bol slobodný brat a manželke a mne povedal: „To som prekvapený, že sem poslali manželov. Je to tu dosť drsné.“ Zbory boli roztratené po obrovskej vidieckej oblasti a niekam sa dalo dostať iba nákladným autom. Keď ste kúpili vodičovi jedlo, dovolil vám vyliezť na korbu. Tam sme ako jazdci na koňoch sedeli s rozkročenými nohami na náklade a oboma rukami sme sa držali popruhov, ktorými bol pripevnený. Zakaždým, keď auto prudko zabočilo, držali sme sa na kopcovito naloženej korbe zubami-nechtami, lebo sa nakláňala a my sme so strachom pozerali do údolia, ktoré zívalo pod nami. No keď sme uvideli šťastné tváre bratov, ktorí nedočkavo čakali na náš príchod, povedali sme si, že stálo za to cestovať takto celý deň.

Bývali sme v domoch bratov. Boli veľmi chudobní, ale to im nezabránilo dávať. V jednej odľahlej oblasti všetci bratia pracovali v mäsokombináte. Nízka mzda im umožňovala jesť len raz denne. Keď nešli jeden deň do práce, nedostali zaplatené. Napriek tomu si vzali dva dni voľno, aby mohli podporiť činnosť zboru. Spoľahli sa na Jehovu. To, čo nás títo pokorní bratia naučili o prinášaní obetí pre Kráľovstvo, nikdy nezabudneme. Kým sme žili medzi nimi, naučili sme sa niečo, čo sa nedá naučiť v nijakej škole. Keď si to spätne premietam a spomínam si na nich, tlačia sa mi do očí slzy radosti.

V roku 1976 sme sa vrátili do Spojených štátov postarať sa o moju chorľavú matku. Odísť z Brazílie bolo ťažké, ale sme vďační, že sme boli svedkami nádherného vzrastu počtu zvestovateľov Kráľovstva v tejto krajine. Vždy, keď dostaneme z Brazílie list, vynoria sa nám príjemné spomienky na tú nádhernú časť nášho života.

Opätovné stretnutie s milovanými priateľmi

Kým sme sa starali o mamu, slúžili sme ako priekopníci a živili sme sa upratovaním. V roku 1980 mama, verná Jehovovi, zomrela. Potom som bol pozvaný slúžiť v Spojených štátoch ako krajský dozorca. V roku 1990 sme s manželkou navštívili jeden zbor v štáte Connecticut a zažili sme tam výnimočné stretnutie. Jedným zo zborových starších bol Ben — áno, práve ten Ben, ktorý mi asi 50 rokov predtým pomohol postaviť sa na Jehovovu stranu. Viete si predstaviť, s akou radosťou sme sa objali?

Od roku 1996 slúžime s Evelyn ako zvláštni priekopníci so zdravotnými obmedzeniami v portugalskom zbore v meste Elizabeth v štáte New Jersey. Mám zdravotné ťažkosti, ale s pomocou mojej milovanej manželky chodím do služby, koľko sa dá. Evelyn pomáha aj istej krehkej staručkej susede. Viete, ako sa volá? Bertha — áno, ide o tú istú Berthu, ktorá pred vyše 70 rokmi pomohla mojej mame začať slúžiť Jehovovi! Sme radi, že máme príležitosť vyjadriť jej vďačnosť za všetko, čo urobila tým, že mojej rodine pomohla spoznať pravdu.

Som vďačný, že ma tie dávne zjazdy podnietili pevne sa začať zastávať pravého uctievania, zjednodušiť si život a rozšíriť službu. Áno, tieto zjazdy ma usmernili na ceste životom.

[Obrázok na strane 23]

Evelynina matka (vľavo) a moja matka

[Obrázok na strane 23]

Môj priateľ Ben

[Obrázok na strane 24]

V Brazílii

[Obrázok na strane 25]

S Evelyn dnes