Prekonávanie skúšok posilnilo našu dôveru k Jehovovi

Rozpráva Ada Dello Strittová

Práve som si do písanky odpísal denný text. Mám 36 rokov, ale tých pár riadkov som odpisoval dve hodiny. Prečo tak dlho? To vám vysvetlí moja mama. (Joel)

MÔJ manžel a ja sme pokrstenými Jehovovými svedkami od roku 1968. Po dvoch zdravých synoch, Davidovi a Marcovi, sa nám narodil tretí syn, Joel. Narodil sa predčasne v roku 1973 v nemocnici v belgickom meste Binche asi 60 kilometrov južne od Bruselu. Joel vážil len 1 700 gramov. Pri odchode z nemocnice som ho tam musela nechať, kým trochu nepriberie.

Keď sme uňho s manželom Luigim ani po niekoľkých týždňoch nevideli zlepšenie, vzali sme ho k detskému lekárovi. Lekár po vyšetrení povedal: „Je mi to veľmi ľúto. Zdá sa, že Joel má všetky tie problémy, ktoré nemajú jeho bratia.“ Nasledovalo dlhé mlčanie. V tej chvíli som si uvedomila, že náš synček je vážne chorý. Nato lekár vzal manžela bokom a povedal mu: „Vaše dieťa má trizómiu 21“, ktorá je tiež známa ako Downov syndróm. *

Táto diagnóza nás zarmútila, a tak sme sa rozhodli poradiť s ďalším špecialistom. Ten vyšetroval malého Joela skoro hodinu a po celý čas nepovedal ani slovo. Nám s Luigim to pripadalo ako večnosť. Napokon sa na nás pozrel a povedal: „Vaše dieťa vás bude veľmi potrebovať.“ A láskavým hlasom dodal: „Ale Joel bude šťastný, lebo rodičia ho milujú!“ Celá rozcitlivená som Joela držala v náručí a odišli sme s ním domov. Vtedy mal už osem týždňov.

Kresťanské zhromaždenia a služba nám dávali silu

Ďalšie vyšetrenia ukázali, že Joel mal navyše vážnu vrodenú chybu srdca a ťažkú formu krivice. Keďže jeho srdce bolo príliš veľké, tlačilo na pľúca, a to viedlo uňho k náchylnosti na infekcie. Zakrátko, to mal štyri mesiace, dostal zápal priedušiek a znova  musel ísť do nemocnice. Tam ho dali do karantény. Pozerať sa, ako trpí, bolo pre nás nesmierne ťažké. Veľmi sme si želali popestovať ho na rukách a pomaznať sa s ním, ale desať trýznivých týždňov sme sa ho nemohli ani len dotknúť. S Luigim sme nemohli robiť nič, iba sa pozerať, držať jeden druhého a modliť sa.

Aj cez tieto tvrdé skúšky sme spolu s Davidom a Marcom, ktorí mali vtedy šesť a tri roky, ďalej chodili na zborové zhromaždenia. V sále Kráľovstva sme sa cítili, akoby nás Jehova držal vo svojom náručí. V tie chvíle, obklopení kresťanskými bratmi a sestrami, sme cítili, že Jehova vzal na seba naše bremeno, a pociťovali sme určitú mieru vnútorného pokoja. (Žalm 55:22) Ba aj zdravotné sestry, ktoré sa starali o Joela, hovorili, že vidia, ako nám účasť na kresťanských zhromaždeniach pomáha udržať si vyrovnanosť.

V tom čase som Jehovu úpenlivo prosila o silu chodiť do služby. Nechcela som zostať doma a plakať; chcela som sa rozprávať s ľuďmi a povedať im, prečo mi dôvera v Boží sľub, že bude svet bez chorôb, dáva silu. Vždy, keď sa mi podarilo ísť do služby, považovala som to za Jehovovu odpoveď na moje modlitby.

„To je neuveriteľné!“

Aký šťastný bol ten deň, keď sme si Joela konečne mohli vziať z nemocnice domov! Ale hneď na druhý deň sa naša radosť zmenila na žiaľ. Jeho stav sa prudko zhoršil a my sme s ním museli utekať späť do nemocnice. Lekár nám po vyšetrení povedal: „Joelovi zostáva najviac šesť mesiacov života.“ O dva mesiace, to mal Joel asi osem mesiacov, sa zdalo, že lekárova predpoveď sa naplní, lebo jeho stav sa zhoršil. Istý lekár si k nám prisadol a povedal: „Je mi to veľmi ľúto. Nič viac preňho nemôžeme urobiť.“ Potom dodal: „Teraz mu dokáže pomôcť už len Jehova.“

Vrátila som sa do Joelovej nemocničnej izby. Aj keď som bola citovo i telesne vyčerpaná, bola som odhodlaná neodísť od jeho postieľky. Striedalo sa pri mne niekoľko kresťanských sestier, lebo Luigi sa musel starať o našich dvoch starších synov. Prešiel týždeň. Joel potom náhle dostal srdcový infarkt. Sestričky vbehli do izby, ale nemohli mu nijako pomôcť. O niekoľko minút jedna ticho povedala: „Je po všetkom...“ Vyčerpaná a zlomená som s plačom vyšla z izby. Pokúšala som sa modliť k Jehovovi, ale nedokázala som nájsť na svoju bolesť slová. Prešlo asi štvrť hodiny, keď na mňa zavolala jedna sestrička: „Joel sa preberá!“ Vzala ma za rameno a povedala: „Poďte, už sa naňho môžete pozrieť.“ Keď som sa k Joelovi vrátila, srdiečko mu opäť bilo! Správa o tom sa bleskovo rozšírila medzi personálom. Sestričky a lekári sa prichádzali naňho pozrieť a mnohí s údivom hovorili: „To je neuveriteľné!“

Prekvapujúci krok v štyroch rokoch

V prvých rokoch Joelovho života nám detský lekár často opakoval: „Joel potrebuje veľa lásky.“ Keďže s Luigim sme zvlášť po Joelovom narodení pocítili veľa Jehovovej láskyplnej starostlivosti, chceli sme zasa my zahrnúť Joela  svojou láskyplnou starostlivosťou. A mali sme na to veľa príležitostí, lebo našu pomoc potreboval vo všetkom, čo robil.

Prvých sedem rokov Joelovho života sme každý rok zažívali rovnaký sled udalostí. Od októbra do marca mal jeden zdravotný problém za druhým a každú chvíľu sme s ním museli ísť do nemocnice. Zároveň som sa snažila venovať synom Davidovi a Marcovi toľko času, koľko sa len dalo. Vďaka tomu veľmi prispeli k tomu, aby Joel robil pokroky, čo prinieslo prekvapujúce výsledky. Napríklad viacero lekárov nám povedalo, že Joel nikdy nebude chodiť. No jedného dňa, keď mal štyri roky, mu Marc povedal: „Poď, Joel, ukáž mame, že to dokážeš!“ Na môj veľký údiv urobil prvé kroky! Nesmierne sme sa tešili a ako rodina sme sa Jehovovi v modlitbe zo srdca poďakovali. Vždy, keď Joel urobil v niektorej oblasti čo i len malý pokrok, srdečne sme ho pochválili.

Duchovná výchova od útleho veku prináša ovocie

Na zhromaždenia do sály Kráľovstva sme Joela brávali tak často, ako len bolo možné. Aby sme ho ochránili pred choroboplodnými zárodkami, ktoré uňho ľahko vyvolávali chorobu, vozili sme ho v špeciálnom kočíku uzavretom priehľadným plastovým obalom. Ale Joel sa z toho, že je so zborom, tešil, i keď sedel za týmto krytom.

Naši kresťanskí bratia a sestry boli pre nás zdrojom sily, zahŕňali nás láskou a poskytovali nám praktickú pomoc. Istý brat nám často pripomínal slová Izaiáša 59:1: „Hľa, Jehovova ruka sa neskrátila tak, že nemôže zachrániť, ani jeho ucho neoťaželo tak, že nemôže počuť.“ Tieto utešujúce slová nám pomáhali dôverovať Jehovovi.

Ako Joel rástol, snažili sme sa dosiahnuť, aby služba Jehovovi bola preňho podstatnou súčasťou života. Pri každej príležitosti sme sa s ním rozprávali o Jehovovi tak, aby si svojho nebeského Otca zamiloval. Veľmi sme prosili Jehovu, nech naše úsilie požehná, aby duchovná výchova priniesla dobré ovocie.

Keď začal Joel dospievať, všimli sme si, že sa rád rozpráva o biblických pravdách s ľuďmi, ktorých stretne, a to nás potešilo. Keď sa ako 14-ročný zotavoval z vážnej operácie a opýtal sa ma: „Mami, môžem dať chirurgovi knihu Žiť navždy?“, bola som veľmi šťastná. O niekoľko rokov musel podstúpiť ďalšiu operáciu. Uvedomovali sme si, že ju nemusí prežiť. Pred operáciou dal svojim lekárom list, ktorý sme s ním zostavili. Objasňoval sa v ňom jeho postoj k použitiu krvi. Chirurg sa ho opýtal: „A ty s tým súhlasíš?“ On mu pevne odpovedal: „Áno, pán doktor.“ Boli sme veľmi hrdí, že náš syn dôveruje svojmu Stvoriteľovi a je odhodlaný robiť mu radosť. Zdravotný personál nás veľmi podporoval a my sme si to veľmi cenili.

 Joelov duchovný pokrok

Ako 17-ročný symbolizoval Joel svoju oddanosť Bohu krstom vo vode. Na ten deň nikdy nezabudneme! Pohľad na jeho duchovné pokroky nás napĺňa veľkou radosťou. Jeho láska k Jehovovi a horlivosť za pravdu odvtedy nezoslabla. Naopak, každému, koho stretne, rád hovorí: „Pravda je môj život!“

Krátko pred dosiahnutím 20. roku života sa naučil čítať a písať. Stálo ho to veľmi veľa námahy. Každé slovko, ktoré sa mu podarilo napísať, znamenalo preňho víťazstvo. Od tých čias začína každý deň rozborom denného textu z brožúrky Denne skúmať Písma. Potom si biblický text svedomito odpíše do písanky, ktorých má teraz už pôsobivú zbierku!

V deň, keď je zhromaždenie, sa Joel stará o to, aby sme išli do sály Kráľovstva včas, lebo chce stihnúť srdečne privítať všetkých, ktorí tam prídu. Na zhromaždeniach rád podáva komentáre a zapája sa do predvedení. Okrem toho pomáha s mikrofónmi a má aj ďalšie úlohy. Každý týždeň, keď mu to zdravotný stav dovoľuje, ide s nami do služby. V roku 2007 zaznel v zbore oznam, že Joel bol vymenovaný za služobného pomocníka. Plakali sme od radosti. Také láskyplné požehnanie od Jehovu!

Cítime Jehovovu pomocnú ruku

V roku 1999 sme sa dostali do ďalšej skúšky. Do nášho auta narazil bezohľadný šofér a Luigi utrpel vážne zranenia. Museli mu amputovať nohu a podstúpil niekoľko náročných operácií chrbtice. Vďaka dôvere k Jehovovi sme opäť cítili silu, ktorú dáva Jehova svojim služobníkom, keď to potrebujú. (Fil. 4:13) Luigi síce zostal invalidom, ale snažíme sa to vidieť v pozitívnom svetle. Keďže nemôže chodiť do svetskej práce, má viac času na Joela. To mi umožňuje viac sa venovať duchovným činnostiam. A Luigi môže tiež venovať väčšiu pozornosť duchovným potrebám našej rodiny i zboru, v ktorom ďalej slúži ako koordinátor rady starších.

Pre nezvyčajné okolnosti trávime ako rodina spolu veľa času. Postupne sme sa naučili byť rozumní a nečakať viac, ako je možné. Keď sme v niektoré dni skľúčení, opíšeme svoje pocity Jehovovi v modlitbe. Žiaľ, keď naši synovia David a Marc dospeli a odsťahovali sa z domu, postupne prestali slúžiť Jehovovi. Dúfame, že sa k Jehovovi ešte vrátia. (Luk. 15:17–24)

V priebehu tých rokov sme cítili Jehovovu podporu a naučili sme sa spoliehať naňho v každej náročnej situácii, do ktorej sa dostaneme. Blízke sú nám najmä slová z Izaiáša 41:13: „Tvoju pravicu stískam ja, Jehova, tvoj Boh, Ten, ktorý ti hovorí: ‚Neboj sa. Ja sám ti pomôžem.‘“ Vedomie, že Jehova nás pevne drží za ruku, je zdrojom útechy. Naozaj môžeme povedať, že prekonávanie skúšok posilnilo našu dôveru k nášmu nebeskému Otcovi, Jehovovi.

[Poznámka pod čiarou]

[Obrázky na stranách 16, 17]

Joel so svojou matkou Adou

[Obrázok na strane 18]

Ada, Joel a Luigi

[Obrázok na strane 19]

Joel rád víta bratov a sestry v sále Kráľovstva