Odolávaj tlaku verejnej mienky

CHÁPANIE toho, čo je vhodné a čo nevhodné, čo je chvályhodné a čo hanebné, je na rôznych miestach rôzne. Odlišuje sa aj v závislosti od obdobia, v ktorom ľudia žijú. Preto je pri čítaní biblických správ o udalostiach dávnej minulosti potrebné brať do úvahy všeobecné názory a hodnoty biblických čias, nie posudzovať čítanú správu z hľadiska našich noriem.

Vezmime si napríklad dva pojmy, ktoré sa opakovane spomínajú v Kresťanských gréckych Písmach: česť a hanbu. Aby sme lepšie pochopili časti, v ktorých sa o nich píše, bude dobré zamyslieť sa nad tým, ako ich vtedy ľudia vnímali.

Hodnoty v prvom storočí

„Gréci, Rimania i Judejčania považovali česť a hanbu za kľúčové hodnoty svojej kultúry,“ uvádza istý učenec. „Ľudia žili a umierali pre česť, povesť, slávu, uznanie a rešpekt.“ Keďže vyznávali takéto hodnoty, dali sa ľahko ovplyvniť názorom iných ľudí.

Prestíž, postavenie a česť znamenali pre ľudí všetko, lebo pre vtedajšiu spoločnosť, od aristokracie až po otrokov, bolo príznačné silné vnímanie príslušnosti k určitej spoločenskej vrstve. Česť bola hodnotou nielen pri posudzovaní samého seba, ale aj v očiach druhých ľudí. Uctiť si niekoho znamenalo verejne uznať, že sa správa v súlade s očakávaniami. Preukazovať niekomu česť znamenalo aj otvorene vyjadrovať, akým silným dojmom pôsobí jeho bohatstvo, úrad alebo vznešenosť, a podľa toho mu venovať pozornosť. Česť bolo možné získať vykonaním cnostných skutkov alebo vyniknutím nad ostatnými. Naproti tomu hanbu, alebo pohanu, sprevádzalo verejné poníženie či posmech. Nebol to ani tak osobný pocit, prípadne reakcia na hlas vlastného svedomia, ako skôr následok odsúdenia spoločnosťou.

Keď Ježiš hovoril o usadení človeka „na najvýznamnejšie miesto“ alebo na „najnižšie miesto“ na hostine, dotýkal sa otázky cti a hanby meranej kultúrou tých čias. (Luk. 14:8–10) Ježišovi učeníci sa najmenej pri dvoch príležitostiach pohádali, „ktorý z nich sa zdá byť najväčším“. (Luk. 9:46; 22:24) Prejavil sa u nich vplyv spoločnosti, v ktorej žili, a jej chápanie toho, čo je dôležité. A zasa pyšní a ctižiadostiví židovskí náboženskí vodcovia vnímali Ježišovo zvestovanie ako podkopávanie ich úcty a autority. Ale ich pokusy poraziť Ježiša vo verejnej diskusii pred zástupmi vždy zlyhali. (Luk. 13:11–17)

Ďalšia rozšírená predstava v myslení Židov, Grékov a Rimanov žijúcich v prvom storočí bola, že je hanbou byť „zatknutý a verejne obvinený z nesprávneho konania“. Spútanie alebo uväznenie sa považovalo za ponižujúce. Také zaobchádzanie znevážilo človeka v očiach priateľov, rodiny i celej komunity bez ohľadu na to, či bol z nejakého priestupku usvedčený, alebo nie. Taká škvrna na povesti mohla otriasť jeho sebaúctou a narušiť jeho vzťahy s ľuďmi. Ešte väčšia hanba bola, keď niekoho vyzliekli a zbičovali. Také ponižujúce zaobchádzanie  vyvolávalo pohŕdanie a posmech, čo oberalo človeka o česť.

Pre človeka bola najponižujúcejšia poprava na mučeníckom kole. Tento druh popravy bol „trestom pre otrokov,“ uvádza učenec Martin Hengel. „Ako taký bol symbolom krajného poníženia, zhanobenia a mučenia.“ Príbuzní a priatelia človeka, ktorý bol takto zneuctený, boli pod tlakom verejnosti, aby ho zapreli. Keďže práve takto zomrel Kristus, všetci, ktorí sa v prvom storočí chceli stať kresťanmi, museli počítať s verejným posmechom. Pre väčšinu ľudí bolo pravdepodobne absurdné hlásiť sa za nasledovníka niekoho, kto bol pribitý na kôl. „Zvestujeme Krista pribitého na kôl,“ napísal apoštol Pavol, „Židom dôvod na potknutie, ale národom pochabosť.“ ​(1. Kor. 1:23) Ako sa raní kresťania vyrovnávali s touto náročnou situáciou?

Odlišný súbor hodnôt

Kresťania v prvom storočí poslúchali zákon a snažili sa vyhýbať hanbe, ktorú by im bolo prinieslo nesprávne konanie. „Nech však nikto z vás netrpí ako vrah či zlodej alebo zločinec alebo ako ten, ktorý sa mieša do záležitostí iných ľudí,“ napísal apoštol Peter. (1. Petra 4:15) Ježiš však predpovedal, že jeho nasledovníci budú pre jeho meno prenasledovaní. (Ján 15:20) „Ak [niekto] trpí ako kresťan,“ napísal Peter, „nech sa nehanbí, ale nech ďalej oslavuje Boha.“ ​(1. Petra 4:16) Keď sa niekto nehanbil za utrpenie, ktoré znáša ako Kristov nasledovník, prakticky tým zavrhol spoločenské normy tých čias.

 Kresťania nemohli dovoliť, aby im ľudia diktovali, ako sa majú správať. Spoločnosť v prvom storočí považovala Mesiáša pribitého na kôl za pochabosť. To vystavovalo kresťanov tlaku prispôsobiť sa všeobecne prijímanému spôsobu uvažovania. Ale ich viera v to, že Ježiš je Mesiáš, si vyžadovala, aby ho nasledovali, aj keby pre to mali byť terčom posmechu. Ježiš povedal: „Ktokoľvek sa totiž hanbí za mňa a za moje slová v tomto cudzoložnom a hriešnom pokolení, za toho sa bude hanbiť aj Syn človeka, keď príde v sláve svojho Otca so svätými anjelmi.“ ​(Mar. 8:38)

Dnes môžeme pociťovať tlak, ktorý má konkrétny cieľ: spôsobiť, aby sme sa zriekli kresťanstva. Tento tlak môže prichádzať zo strany spolužiakov, susedov alebo spolupracovníkov, ktorí sa pokúšajú zatiahnuť nás do nemravného, nečestného alebo v inom ohľade pochybného konania. Takí ľudia sa môžu pokúšať vyvolať v nás pocit hanby za to, že sa držíme správnych zásad. Ako by sme mali reagovať?

Napodobňuj tých, čo pohrdli pohanou

Ježiš v úsilí zostať verný Jehovovi podstúpil najpotupnejšiu popravu, aká sa vykonávala. „Zniesol mučenícky kôl, pohrdol pohanou.“ ​(Hebr. 12:2) Nepriatelia ho bili po tvári, pľuli naňho, vyzliekli ho, zbičovali, pribili na kôl a preklínali. (Mar. 14:65; 15:29–32) No Ježiš pohrdol pohanou, ktorú sa naňho snažili navŕšiť. Ako? Tak, že sa napriek takému zaobchádzaniu nevzdal. Vedel, že u Jehovu nestratil zo svojej dôstojnosti nič, a určite netúžil po sláve u ľudí. Hoci zomrel smrťou otroka, Jehova ho poctil tým, že ho vzkriesil a dal mu vedľa seba to najčestnejšie miesto. Vo Filipanom 2:8–11 o Kristovi Ježišovi čítame: „Pokoril sa a stal sa poslušným až po smrť na mučeníckom kole. Práve preto ho aj povýšil Boh do nadradeného postavenia a láskavo mu dal meno, ktoré je nad každé iné meno, aby sa v Ježišovom mene skláňalo každé koleno tých v nebi a tých na zemi a tých pod zemou a aby každý jazyk otvorene uznával, že Ježiš Kristus je Pánom na slávu Boha, Otca.“

Nemožno povedať, že by si Ježiš vôbec neuvedomoval pocit zneuctenia spojený s jeho popravou. Trápilo ho, že jeho odsúdenie za rúhačstvo by mohlo znevážiť jeho Otca, a preto ho prosil, aby ho takejto potupy ušetril. „Odním tento pohár odo mňa,“ modlil sa. Ale podriadil sa Božej vôli. (Mar. 14:36) Zniesol tlak, ktorý bol naňho vyvinutý, a pohrdol pohanou. Napokon, hanbu by v takej situácii pociťovali len ľudia, ktorí bezvýhradne prijímali normy vtedajšej spoločnosti. A Ježiš medzi nich rozhodne nepatril.

Aj Ježišových učeníkov zatvárali do väzenia a bičovali. Také zaobchádzanie ich v očiach mnohých ľudí znevažovalo. Mnohí sa na nich pozerali zvrchu a pohŕdali nimi. Praví učeníci sa však nedali odradiť. Odolávali tlaku verejnej mienky a pohŕdali pohanou. (Mat. 10:17; Sk. 5:40; 2. Kor. 11:23–25) Vedeli, že musia ‚brať svoj mučenícky kôl a ustavične nasledovať Ježiša‘. (Luk. 9:23, 26)

A čo my dnes? To, čo svet považuje za pochabé, slabé a nízke, Boh považuje za múdre, mocné a úctyhodné. (1. Kor. 1:25–28) Nebolo by hlúpe a krátkozraké dať sa vo všetkom ovplyvňovať verejnou mienkou?

Každý, ktorý túži po cti, musí brať do úvahy to, čo si o ňom myslí svet. Na druhej strane my, podobne ako Ježiš a jeho nasledovníci žijúci v prvom storočí, túžime mať za Priateľa Jehovu. Preto považujeme za hodné cti to, čo je hodné cti v jeho očiach, a za hanebné to, čo za hanebné považuje on.

[Obrázok na strane 4]

Ježiš sa nedal ovplyvniť svetským chápaním hanby