Dôvody a výhovorky — ako sa na ne Jehova pozerá?

„ŽENA, ktorú si mi dal, aby bola so mnou, tá mi dala ovocie zo stromu, a tak som jedol,“ povedal muž. „Had — on ma podviedol, a tak som jedla,“ odpovedala žena. Týmito slovami, ktoré povedali Bohu naši prví rodičia, Adam a Eva, sa začala dlhá história ľudstva v uvádzaní dôvodov a výhovoriek. (1. Mojž. 3:12, 13)

Rozsudok, ktorý Jehova vyniesol nad Adamom a Evou za ich úmyselnú neposlušnosť, bol dôkazom toho, že ich dôvody boli pre Jehovu neprijateľné. (1. Mojž. 3:16–19) Mali by sme preto dôjsť k záveru, že Jehova považuje každé zdôvodnenie len za výhovorku? Alebo niektoré zdôvodnenia považuje za oprávnené? Skôr než si na tieto otázky odpovieme, pozrime sa najprv na to, aký je rozdiel medzi dôvodom a výhovorkou.

Keď ľudia niečo zdôvodňujú, vysvetľujú, prečo niečo urobili, neurobili alebo neurobia. Dôvod môže byť opodstatneným vysvetlením nejakej chyby a môže predstavovať úprimné ospravedlnenie, ktoré dáva podklad na prejavenie zhovievavosti a na odpustenie. Na druhej strane výhovorka, tak ako to bolo v prípade Adama a Evy, je zámienka, nepravá príčina na zastretie skutočnej príčiny. Keďže zdôvodnenia majú často práve takýto charakter, ľudia sa na ne všeobecne pozerajú podozrievavo.

Pri vysvetľovaní postojov a konania — hlavne keď sa týkajú našej služby Bohu — si musíme dávať pozor, aby sme ‚sa neklamali falošným uvažovaním‘. (Jak. 1:22) Pouvažujme preto nad niekoľkými príkladmi a zásadami z Biblie, ktoré nám pomôžu ‚presviedčať sa stále o tom, čo je prijateľné Pánovi‘. (Ef. 5:10)

Aké konanie od nás Boh očakáva

V Božom Slove nachádzame konkrétne príkazy, ktoré musíme ako Jehovov ľud poslúchať. Napríklad Kristovo poverenie „choďte a robte učeníkov z ľudí všetkých národov“ je príkaz, ktorý stále platí pre všetkých pravých nasledovníkov Krista. (Mat. 28:19, 20) Poslúchanie tohto príkazu je v skutočnosti také dôležité, že apoštol Pavol vyhlásil: „Beda mi, keby som neoznamoval dobré posolstvo!“ ​(1. Kor. 9:16)

Napriek tomu sa niektorí, s ktorými už dlhší čas študujeme Bibliu, stále zdráhajú zvestovať dobré posolstvo o Božom Kráľovstve. (Mat. 24:14) Iní, ktorí kedysi zvestovali, sa dnes do tejto činnosti nezapájajú. Ako títo ľudia niekedy zdôvodňujú to, že sa nezúčastňujú na diele zvestovania? Ako Jehova v minulosti reagoval na tých, ktorí otáľali poslúchať jeho konkrétne príkazy?

Zdôvodnenia, ktoré sú pre Boha neprijateľné

„Je to príliš ťažké.“ Zvestovanie sa môže zdať príliš ťažké najmä pre tých, ktorí sú prirodzene plachí. Zamyslime sa však nad tým, čo sa môžeme naučiť z príkladu Jonáša. Jonáš dostal úlohu, ktorú považoval za nesmierne ťažkú — Jehova mu povedal, aby ohlásil prichádzajúce zničenie Ninive. Nie je ťažké zistiť, prečo bola táto úloha pre Jonáša taká odstrašujúca. Ninive bolo hlavné  mesto Asýrie a Asýrčania mali povesť veľmi krutých ľudí. Jonáš si mohol klásť otázky: ‚Ako pochodím medzi tými ľuďmi? Čo mi urobia?‘ Krátko nato utiekol. Jehova však jeho výhovorku neprijal. Namiesto toho ho znova poveril úlohou zvestovať Ninivčanom. Tentoraz Jonáš svoje poverenie odvážne splnil a Jehova požehnal výsledok. (Jon. 1:1–3; 3:3, 4, 10)

Ak si myslíš, že je pre teba poverenie zvestovať dobré posolstvo príliš ťažké, pamätaj, že „u Boha je všetko možné“. (Mar. 10:27) Môžeš si byť istý, že Jehova ťa posilní, keď ho budeš stále prosiť o pomoc, a požehná ťa, keď pozbieraš odvahu a budeš konať svoju službu. (Luk. 11:9–13)

„Netúžim po tom.“ Čo môžeš robiť, ak necítiš úprimnú túžbu zapájať sa do kresťanskej služby? Mysli na to, že Jehova môže pôsobiť na tvoje vnútro a ovplyvňovať tvoje túžby. Pavol napísal: „Je to Boh, ktorý pre svoju záľubu vo vás pôsobí tak chcenie, ako i konanie.“ ​(Fil. 2:13) Môžeš teda prosiť Jehovu, aby v tebe vyvolal túžbu konať jeho vôľu. Práve to robil aj kráľ Dávid. Úpenlivo prosil Jehovu: „Daj, aby som chodil v tvojej pravde.“ ​(Žalm 25:4, 5) Ty môžeš robiť to isté, keď sa budeš k Jehovovi vrúcne modliť, aby ťa podnietil chcieť konať to, čo sa mu páči.

Je pravda, že keď sme unavení alebo skľúčení, musíme sa občas premáhať, aby sme išli do služby alebo na zhromaždenie do sály Kráľovstva. Mali by sme si v takom prípade myslieť, že naša láska k Jehovovi nie je úprimná? Vôbec nie. Verní Boží služobníci v minulosti museli tiež vyvíjať veľké úsilie, aby konali Božiu vôľu. Napríklad Pavol povedal, že v obraznom zmysle ‚bije svoje telo‘, aby poslúchal Božie príkazy. (1. Kor. 9:26, 27) Preto aj keď sa musíme do služby nútiť, môžeme si byť istí, že Jehova nás požehná. Prečo? Lebo keď sa premáhame, aby sme konali Božiu vôľu, robíme to zo správneho dôvodu — z lásky k Jehovovi. Tým dávame odpoveď na Satanovo tvrdenie, že Boží služobníci zavrhnú Boha, keď budú v skúške. (Jób 2:4)

„Nemám čas.“ Ak sa nezúčastňuješ na službe, pretože máš pocit, že si príliš zamestnaný, je mimoriadne dôležité, aby si prehodnotil svoje priority. „Stále hľadajte najprv kráľovstvo,“ povedal Ježiš. (Mat. 6:33) Aby si sa mohol riadiť touto zásadou, možno bude potrebné, aby si si zjednodušil život alebo ubral z času, ktorý venuješ zábave, a využil ho na službu. Prirodzene, zábava a iné osobné záujmy majú v živote svoje miesto, ale nie sú to dostatočné dôvody na zanedbávanie služby. Boží služobník si prvé miesto v živote vyhradzuje na záujmy Kráľovstva.

„Nemám na to schopnosti.“ Možno cítiš, že na zvestovanie dobrého posolstva nie si spôsobilý. Aj v biblických časoch niektorí verní služobníci Jehovu cítili, že  nemajú schopnosti na to, aby vykonali úlohy, ktorými ich Jehova poveril. Vezmime si ako príklad Mojžiša. Keď dostal od Jehovu konkrétne poverenie, povedal: „Odpusť, Jehova, ale nie som obratný rečník, ani od včerajška, ani predtým, ani odvtedy, čo hovoríš so svojím sluhom, lebo mám ťažkopádne ústa a ťažkopádny jazyk.“ Aj keď Jehova povzbudil Mojžiša, on odpovedal: „Odpusť, Jehova, ale pošli, prosím, rukou toho, koho sa chystáš poslať.“ ​(2. Mojž. 4:10–13) Ako na to Jehova zareagoval?

Jehova Mojžišovi nepovedal, že svoju úlohu nemusí vykonať. Namiesto toho poveril Árona, aby Mojžišovi pomohol splniť úlohu. (2. Mojž. 4:14–17) Okrem toho v nasledujúcich rokoch Jehova stál pri Mojžišovi a poskytoval mu všetko, čo potreboval, aby mohol úspešne splniť poverenie, ktoré dostal. Aj ty si môžeš byť istý, že Jehova podnieti skúsených spoluveriacich, aby ti v službe pomohli. Navyše Božie Slovo nás uisťuje, že Jehova nás urobí spôsobilými pre prácu, ktorú nám pridelil. (2. Kor. 3:5) (Pozri rámček  „Najšťastnejšie roky môjho života“.)

„Niekto zranil moje city.“ Niektorí sa prestanú zúčastňovať na službe alebo navštevovať zborové zhromaždenia preto, lebo niekto zranil ich city, a myslia si, že takéto zdôvodnenie ich duchovnej nečinnosti Jehova určite prijme. Je pochopiteľné, že sme rozrušení, keď sa nás niekto dotkne. Ale je to skutočne oprávnený dôvod, aby sme sa prestali zúčastňovať kresťanských aktivít? Aj Pavol  a jeho spolukresťan Barnabáš mohli mať zranené city, keď mali v jednej veci rozdielny názor, čo viedlo „k ostrému výbuchu hnevu“. (Sk. 15:39) No bol to dôvod, aby niektorý z nich prestal zvestovať? Určite nie!

Podobne ak teba zranil niektorý spolukresťan, pamätaj, že tvojím nepriateľom nie je tvoj nedokonalý kresťanský brat, ale Satan, ktorý ťa chce pohltiť. Satanovi sa to však nepodarí, keď ‚sa proti nemu postavíš pevný vo viere‘. (1. Petra 5:8, 9; Gal. 5:15) Ak máš takú vieru, určite ‚nebudeš sklamaný‘. (Rim. 9:33)

Keď sme obmedzení v tom, čo môžeme robiť

Tieto príklady zdôvodňovania ukazujú, že Biblia nedáva nijaký podklad na to, aby sme neposlúchali Jehovove konkrétne príkazy vrátane poverenia zvestovať dobré posolstvo. Na druhej strane môžeme mať skutočné dôvody, ktoré nás obmedzujú v tom, koľko toho môžeme v službe robiť. Z času, ktorý by sme mohli venovať službe, nám môžu uberať iné povinnosti vyplývajúce z Písma. Niekedy môžeme byť naozaj príliš unavení alebo chorí na to, aby sme v službe Jehovovi robili toľko, koľko by sme chceli. No Božie Slovo nás uisťuje, že Jehova pozná naše úprimné túžby a berie do úvahy naše obmedzenia. (Žalm 103:14; 2. Kor. 8:12)

Preto si musíme dávať pozor, aby sme v týchto veciach nesúdili prísne seba ani iných. Apoštol Pavol napísal: „Ktože si ty, že súdiš domáceho sluhu iného? Svojmu vlastnému pánovi stojí alebo padá.“ ​(Rim. 14:4) Nemali by sme porovnávať svoju situáciu so situáciou iných, ale mali by sme pamätať na to, že „každý z nás bude Bohu skladať účty sám za seba“. (Rim. 14:12; Gal. 6:4, 5) Keď sa približujeme k Jehovovi v modlitbe a vysvetľujeme mu svoje dôvody, robme to s ‚poctivým svedomím‘. (Hebr. 13:18)

Prečo nám služba Jehovovi prináša radosť

Každý z nás môže slúžiť Jehovovi s radosťou v srdci, pretože jeho požiadavky — nech sú naše životné okolnosti akékoľvek — sú vždy rozumné a dosiahnuteľné. Prečo to môžeme povedať?

V Božom Slove sa uvádza: „Nezadržuj dobro pred tými, ktorým patrí, ak by bolo v moci tvojej ruky to urobiť.“ ​(Prísl. 3:27) Čo si si v tomto prísloví všimol o Božích požiadavkách? Jehova ti neprikazuje, aby si sa snažil vyrovnať moci, ktorá je v ruke tvojho brata, ale aby si slúžil Bohu s ‚mocou tvojej ruky‘. Áno, každý z nás — bez ohľadu na to, aká slabá alebo aká silná je moc našej ruky — môže slúžiť Jehovovi celým srdcom. (Luk. 10:27; Kol. 3:23)

[Rámček/obrázok na strane 14]

 „Najšťastnejšie roky môjho života“

Dokonca aj keď máme vážne fyzické alebo citové obmedzenia, nemali by sme unáhlene prísť k záveru, že nám budú brániť naplno sa zúčastňovať na službe. Svedčí o tom skúsenosť Ernesta, kresťanského brata z Kanady.

Ernest mal rečovú chybu a bol veľmi plachý. Po tom, čo utrpel vážne poranenie chrbtice, musel zanechať prácu stavebného robotníka. Hoci bol postihnutý, nové okolnosti mu umožnili tráviť v službe viac času. Na zborových zhromaždeniach počul povzbudenie vstúpiť do pomocnej priekopníckej služby, a to zasiahlo jeho srdce. Necítil sa však spôsobilý na tento druh služby.

Aby sa presvedčil o tom, že pomocná priekopnícka služba je nad jeho schopnosti, podal si prihlášku do tejto služby na jeden mesiac. Na svoje veľké prekvapenie ju dokázal úspešne zvládnuť. Potom si pomyslel: ‚Viem, že druhýkrát by som to už nedokázal.‘ Aby sa v tom utvrdil, prihlásil sa do pomocnej priekopníckej služby aj na druhý mesiac — a znova ju zvládol.

Ernest slúžil ako pomocný priekopník jeden rok, ale povedal: „Určite viem, že by som nikdy nemohol byť pravidelným priekopníkom.“ Aj tentoraz sa chcel o tom presvedčiť, a tak si podal prihlášku do pravidelnej priekopníckej služby. Sám bol prekvapený, keď zavŕšil svoj prvý rok ako pravidelný priekopník. Rozhodol sa, že bude pokračovať, a z požehnaní tejto služby sa tešil dva roky, až kým na následky zranenia nezomrel. Pred smrťou so slzami v očiach hovorieval tým, ktorí ho prišli navštíviť: „Tie roky, keď som slúžil Jehovovi ako priekopník, boli najšťastnejšie roky môjho života.“

[Obrázok na strane 13]

Akékoľvek prekážky, ktoré nám bránia v službe, môžeme prekonať

[Obrázok na strane 15]

Jehovu teší, keď mu slúžime celou dušou tým, že robíme všetko, čo nám okolnosti umožňujú