Videl som moc biblickej pravdy

Rozpráva Vito Fraese

NÁZOV Trentinara vám pravdepodobne nič nehovorí. Je to mestečko v Taliansku južne od Neapola. Narodili sa tam moji rodičia a starší brat Angelo. Po jeho narodení sa rodičia prisťahovali do Spojených štátov a usadili sa v Rochestri v štáte New York, kde som sa v roku 1926 narodil ja. Otec sa s Bádateľmi Biblie, ako boli vtedy známi Jehovovi svedkovia, prvýkrát stretol v roku 1922. Neskôr sa aj s mamou stali Bádateľmi Biblie.

Otec bol pokojný, hĺbavý človek, no nespravodlivosť ho dokázala nahnevať. Zlostilo ho, ako duchovní držia ľudí v nevedomosti, a preto si nenechal ujsť ani jednu príležitosť podeliť sa o biblické pravdy. Keď odišiel do dôchodku, začal slúžiť celým časom a v tejto službe vytrvával, až kým ho zdravotné ťažkosti a kruté zimy neprinútili ukončiť ju vo veku 74 rokov. Aj naďalej však zvestoval 40 až 60 hodín mesačne až do svojich 90 rokov. Otcov príklad mal na mňa hlboký vplyv. Hoci vedel aj zažartovať, bol to vážny muž. Hovorieval: „Pravdu treba brať vážne.“

Otec a mama sa usilovali vyučovať Božie Slovo všetkých päť detí. Ja som sa dal pokrstiť 23. augusta 1943 a v júni 1944 som začal slúžiť ako priekopník. Moja sestra Carmela bola priekopníčkou v Geneve v New Yorku, kde slúžila so svojou veselou partnerkou Fern. Netrvalo dlho, aby som si uvedomil, že Fern je tá pravá, s ktorou chcem stráviť zvyšok života. A tak sme sa v auguste 1946 zobrali.

Misionárska služba

Naše prvé dve spoločné pôsobiská, kde sme slúžili ako zvláštni priekopníci, boli Geneva a Norwich v New Yorku. V auguste 1948 sme mali výsadu stať sa študentmi 12. triedy Gileádu. Potom sme boli poslaní do Neapola v Taliansku spolu s ďalšou misionárskou dvojicou, Carlom a Joannou Ridgewayovcami. V tom čase sa Neapol spamätával z ťažkých rán, ktoré ho postihli počas vojny. Bolo náročné nájsť nejaký dom, a tak sme niekoľko mesiacov žili v malom dvojizbovom byte.

V detstve som počúval rodičov rozprávať neapolským dialektom, takže moja taliančina — napriek americkému prízvuku — bola dosť zrozumiteľná. Fern išiel jazyk ťažšie. Ale musím povedať, že ma v ňom dobehla, ba dokonca predbehla.

Spočiatku prejavovala v Neapole záujem o pravdu iba jedna štvorčlenná rodina, ktorá sa živila predávaním pašovaných cigariet. Jedna členka tejto rodiny, Teresa, podstupovala každý pracovný deň udivujúcu zmenu. Ráno, s mnohými vreckami na sukni napchatými cigaretami, vyzerala tučná. No do večera  už bola chudá ako prútik. Túto rodinu pravda celkom zmenila. Časom sa stalo svedkami 16 členov tejto rodiny. V súčasnosti je v Neapole skoro 3 700 svedkov.

Naša činnosť sa stretáva s odporom

V Neapole sme boli iba deväť mesiacov, keď nás štyroch miestne úrady prinútili opustiť mesto. Asi na mesiac sme išli do Švajčiarska a do Talianska sme sa vrátili vďaka turistickým vízam. My s Fern sme boli pridelení do Turína. Najprv sme bývali v prenajatej izbe u jednej panej a museli sme používať jej kúpeľňu a kuchyňu. Keď prišli do Turína aj Ridgewayovci, prenajali sme si spolu byt. Časom bývalo v tom istom dome päť misionárskych dvojíc.

Do roku 1955, keď sme na nariadenie úradov museli z Turína odísť, bol položený základ pre štyri nové zbory. Spôsobilí miestni bratia boli schopní starať sa o potrebné záležitosti. Úradníci nám povedali: „Sme si istí, že keď vy, Američania, raz odídete, všetko, čo ste vybudovali, sa zrúti.“ Vzrast, ktorý nasledoval, však ukázal, že úspech našej činnosti závisí od Boha. Dnes je v Turíne viac ako 4 600 svedkov a 56 zborov.

Nádherná Florencia

Ďalšie mesto, kam sme boli pridelení, bola Florencia. Veľa sme o nej počuli, kým tam slúžili ako misionári moja sestra Carmela s manželom Merlinom Hartzlerom. No teraz si predstavte, že sme tam mohli žiť a vidieť námestie Piazza della Signoria, most Ponte Vecchio, námestie Piazzale Michelangelo či palác Palazzo Pitti — miesta, ktoré z nej robia nádherné mesto! Bolo radostné vidieť, ako niektorí Florenťania reagujú na dobré posolstvo.

Študovali sme s jednou rodinou, v ktorej sa rodičia dali pokrstiť. Otec bol však fajčiar. V roku 1973 Strážna veža zdôrazňovala, že fajčenie je nečistý zvyk, a nabádala čitateľov, aby ho zanechali. Staršie deti prosili otca, nech prestane fajčiť. Sľúbil im to, ale neprestal. Jeden večer manželka poslala deväťročné dvojčatá do postele bez toho, aby sa  s nimi pred spaním pomodlila. Neskôr ju to mrzelo a išla za nimi do izby. Ony však už svoju modlitbu povedali. „O čo ste sa modlili?“ opýtala sa. „Jehova, prosíme, pomôž ockovi prestať fajčiť.“ Manželka zavolala svojho muža a povedala mu: „Poď si vypočuť, o čo sa modlia tvoje deti.“ Keď to počul, rozplakal sa a povedal: „Už nikdy viac nebudem fajčiť!“ Svoj sľub dodržal a teraz je v tejto rodine viac ako 15 svedkov.

Služba v Afrike

V roku 1959 sme boli s dvoma ďalšími misionármi, Arturom Leverisom a mojím bratom Angelom, preložení do Mogadiša v Somálsku. Keď sme tam prišli, politická situácia bola napätá. Talianska vláda s poverením Organizácie Spojených národov mala priviesť Somálsko k nezávislosti, ale zdalo sa, že situácia sa len zhoršuje. Niekoľkí Taliani, s ktorými sme študovali, opustili krajinu a nebolo možné založiť zbor.

V tom období mi zónový dozorca navrhol, aby som slúžil ako jeho pomocník. A tak sme začali navštevovať okolité krajiny. Niektorí, s ktorými sme študovali, robili pokroky, ale pre odpor museli opustiť svoju vlasť. Ďalší zostali, hoci museli znášať veľké utrpenie. * Keď pomyslíme na ich lásku k Jehovovi a na to, čo znášali, aby zostali verní, zakaždým sa nám tisnú do očí slzy.

V Somálsku a Eritrei bolo často mimoriadne vlhko a bola tam páľava. No niektoré miestne jedlá nás pálili ešte viac. Keď sme u istej záujemkyne jedli také jedlo prvýkrát, moja manželka zavtipkovala, že má uši červené ako svetlo semafora!

Keď Angelo a Arturo dostali iné pridelenie, zostali sme sami. Nemať pri sebe nikoho, kto by nás povzbudil, nebolo ľahké. Táto situácia nám však pomohla viac sa priblížiť k Jehovovi a ešte viac mu dôverovať. Skutočným zdrojom povzbudenia boli pre nás návštevy krajín, kde bolo dielo zakázané.

Ťažkosti v Somálsku boli rôzne. Nemali sme chladničku, a tak sme kupovali iba toľko jedla, koľko sme v ten deň zjedli, či už to boli kúsky žraločieho mäsa, alebo miestne ovocie ako mangá, papáje, grapefruity, kokosové orechy či banány. Často sme museli zápasiť s lietajúcim hmyzom. Stávalo sa, že nám niečo pristálo na krku, práve keď sme viedli  domáce biblické štúdium. Aspoňže sme mali skúter a nemuseli sme kráčať hodiny pešo na horúcom slnku.

Návrat do Talianska

V roku 1961 sme sa vďaka štedrosti našich priateľov mohli na lodi prevážajúcej banány dostať do Talianska na medzinárodný zjazd v Turíne. Dozvedeli sme sa, že naše pridelenie sa zmení. V septembri 1962 sme sa vrátili do Talianska, kde som začal slúžiť ako krajský dozorca. Kúpili sme si malé auto, ktorým sme päť rokov jazdili po dvoch krajoch.

Po afrických horúčavách sme sa teraz museli vyrovnávať s chladom. Počas prvej zimy, keď sme navštevovali zbory na úpätí Álp, sme spali v jednej izbe nad senníkom, kde nebolo žiadne kúrenie. Bola taká zima, že sme išli spať v kabátoch. V tú noc neďaleko nás zamrzli štyri sliepky a dva psy!

Neskôr som slúžil aj ako oblastný dozorca. V tých rokoch sme cestovali po celom Taliansku. Niektoré oblasti, napríklad Kalábriu a Sicíliu, sme navštívili veľakrát. Povzbudzovali sme mladých, aby duchovne napredovali a usilovali sa slúžiť ako dozorcovia zborov, cestujúci služobníci alebo bételiti.

Veľa sme sa naučili od verných bratov, ktorí slúžia Jehovovi celým srdcom. Ceníme si ich vlastnosti, ako je úplná lojálnosť Jehovovi, štedrosť, bratská láska a duch prispôsobivosti a obetavosti. Viackrát sme sa zúčastnili na sobášoch v sálach Kráľovstva. Konali ich svedkovia, ktorí boli zákonne uznaní ako náboženskí služobníci, čo bolo v tejto krajine kedysi nepredstaviteľné. Zborové zhromaždenia sa už viac nekonajú u bratov v kuchyni ani sa nesedí na doskách, ako to bývalo v Turíne. Naopak, väčšina zborov má krásnu sálu Kráľovstva, ktorá prináša česť Jehovovi. Zjazdy už viac nekonáme v druhotriednych divadelných sálach, ale v priestranných zjazdových sálach. A akou radosťou bolo vidieť, ako počet zvestovateľov vzrástol na vyše 243 000. Keď sme prišli do Talianska, bolo ich len 490.

Vybrali sme si správne

Zažili sme aj clivotu za domovom, choroby a iné ťažkosti. Fern zatúžila za domovom vždy, keď uvidela more. Musela tiež podstúpiť tri vážne operácie. Raz, keď išla na biblické štúdium, napadol ju vidlami jeden odporca. Po tomto útoku tiež musela ísť do nemocnice.

 Hoci sme občas bojovali so skľúčenosťou, ‚čakali sme na Jehovu‘ v súlade so slovami v Plači Jeremiáša 3:24. Jehova je Boh útechy. Raz, keď sme cítili takú skľúčenosť, Fern dostala krásny list od brata Nathana Knorra. Napísal, že dobre vie — keďže sa narodil neďaleko Bethlehema v Pensylvánii, kde Fern začala s priekopníckou službou —, že pensylvánske ženy s nemeckými koreňmi, ako je aj Fern, sú silné a vytrvalé. Mal pravdu. Za tie roky sme dostali povzbudenie mnohými spôsobmi a od mnohých ľudí.

Napriek ťažkostiam sme sa vždy snažili udržať si v službe horlivosť. Porovnávajúc horlivého ducha k Lambruscu, čo je lahodné talianske perlivé víno, Fern žartovne hovorí: „Nesmieme dovoliť, aby naša horlivosť vyšumela.“ Po viac ako 40 rokoch krajskej a oblastnej služby sme dostali novú výsadu, navštevovať a organizovať skupiny a zbory iných jazykov, než je taliančina. Tieto skupiny zvestujú ľuďom z Bangladéša, Číny, Eritrey, Etiópie, Filipín, Ghany, Indie, Nigérie, Srí Lanky a iných krajín. Videli sme úžasné spôsoby, ako moc Božieho Slova zmenila život ľudí, ktorí okúsili Jehovovo milosrdenstvo, a keby sme ich všetky mali vyrozprávať, nestačila by na to celá kniha. (Mich. 7:18, 19)

Každý deň sa modlíme k Jehovovi, aby nám dával citovú a telesnú silu potrebnú na to, aby sme mohli konať svoju službu. Jehovova radosť je našou silou. Rozžiaruje naše oči a uisťuje nás, že sme si v živote vybrali správne, keď sme sa rozhodli šíriť biblickú pravdu. (Ef. 3:7; Kol. 1:29)

[Poznámka pod čiarou]

[Časová os/obrázky na stranách 27 – 29]

(Úplný, upravený text — pozri publikáciu)

Moji rodičia v Rochestri, štát New York

1948

V South Lansingu v 12. triede Gileádu

1949

S Fern pred odchodom do Talianska

Capri, Taliansko

1952

V Turíne a Neapole s ďalšími misionármi

1963

Fern s niekoľkými svojimi záujemkyňami

„Nesmieme dovoliť, aby naša horlivosť vyšumela“