Prejsť na článok

Prejsť na obsah

Slúžim Jehovovi s vďačnosťou aj napriek skúškam

Slúžim Jehovovi s vďačnosťou aj napriek skúškam

Slúžim Jehovovi s vďačnosťou aj napriek skúškam

Rozpráva Maatje de Jonge-van den Heuvelová

MÁM 98 rokov a s radosťou slúžim Jehovovi už 70 rokov. Zažila som však aj obdobia, keď bola moja viera skúšaná. Počas druhej svetovej vojny som sa dostala do koncentračného tábora, kde som v istej chvíli podľahla skľúčenosti a urobila som rozhodnutie, ktoré som neskôr ľutovala. O niekoľko rokov mi život uštedril ďalšiu bolestivú ranu. Napriek týmto skúškam som vďačná Jehovovi, že mám výsadu slúžiť mu.

Môj život sa zmenil v októbri 1940. V tom čase som žila v holandskom meste Hilversum, ktoré leží asi 25 kilometrov juhovýchodne od Amsterdamu. V krajine vládli nacisti. Bola som päť rokov vydatá za Jaapa de Jonge, starostlivého manžela, s ktorým sme mali trojročnú milovanú dcérku Willy. Bývali sme vedľa chudobnej rodiny, ktorá len horko-ťažko dokázala uživiť osem detí. Napriek tomu poskytovala ubytovanie a stravu jednému mladému mužovi, ktorý tam bol stálym hosťom. ‚Prečo si zobrali ďalšie bremeno?‘ uvažovala som. Keď som im priniesla nejaké jedlo, dozvedela som sa, že ten muž je priekopník. Povedal mi o Božom Kráľovstve a o požehnaniach, ktoré prinesie. Hlboko to na mňa zapôsobilo a čoskoro som prijala pravdu. Ešte v ten istý rok som sa oddala Jehovovi a dala sa pokrstiť. Rok po mojom krste sa na stranu pravdy postavil aj môj manžel.

Hoci som v tom čase nemala veľké biblické poznanie, veľmi dobre som si uvedomovala, že keď sa stanem svedkyňou, stanem sa časťou zakázanej organizácie. Tiež som vedela, že mnohí svedkovia boli za zvestovanie posolstva o Kráľovstve uväznení. No ja som hneď začala zvestovať z domu do domu a v našom dome sme s manželom vždy radi ubytovali priekopníkov a cestujúcich dozorcov. Bol u nás aj sklad biblickej literatúry, ktorú nám doručovali bratia a sestry z Amsterdamu. Na bicykle naložili ťažký náklad kníh, ktoré zakryli celtovinou. Akú lásku a odvahu prejavovali títo kuriéri! Za svojich bratov riskovali aj život. (1. Jána 3:16)

„Mamička, vrátiš sa skoro?“

Asi šesť mesiacov po mojom krste sa pri našich dverách objavili traja policajti. Vošli do domu a prehľadali ho. Nenašli síce skriňu s literatúrou, ale našli nejaké knihy skryté pod posteľou. Ihneď mi prikázali, aby som s nimi išla na policajnú stanicu v Hilversume. Keď som na rozlúčku objala dcérku Willy, opýtala sa: „Mamička, vrátiš sa skoro?“ „Áno, srdiečko,“ povedala som, „mamička sa čoskoro vráti“. Prešlo však 18 ťažkých mesiacov, kým som ju mohla opäť držať v náručí.

Policajt ma vzal vlakom do Amsterdamu na výsluch. Vyšetrovatelia odo mňa chceli, aby som troch bratov z Hilversumu identifikovala ako Jehovových svedkov. Povedala som: „Nepoznám ich, okrem jedného. To je náš mliekar.“ Bola to pravda, lebo ten brat rozvážal mlieko. „Ale či je Jehovov svedok,“ dodala som, „na to by ste sa mali opýtať jeho“. Keď som im odmietla povedať čokoľvek iné, udreli ma do tváre a zamkli do cely, v ktorej ma nechali dva mesiace. Keď sa môjmu manželovi podarilo zistiť, kde som, mohol mi priniesť nejaké šaty a jedlo. Potom, v auguste 1941, ma poslali do Ravensbrücku, neslávne známeho koncentračného tábora pre ženy, asi 80 kilometrov severne od Berlína v Nemecku.

„Hlavu hore, sestrička“

Pri príchode nám povedali, že ak podpíšeme vyhlásenie, že sa zriekame svojej viery, môžeme ísť domov. Samozrejme, že som ho nepodpísala. A tak som musela odovzdať svoje osobné veci a vyzliecť sa donaha v umyvárni, kde som stretla niekoľko sestier z Holandska. Dostali sme väzenské šaty, na ktorých bol našitý fialový trojuholník, a tanier, hrnček a lyžicu. Prvú noc nás dali do barakov, v ktorých dočasne umiestňovali nových. Vtedy som sa prvýkrát od môjho uväznenia rozplakala. Vzlykala som: „Čo sa bude teraz diať? Ako dlho tu budem?“ Úprimne povedané, v tej chvíli nebol môj vzťah k Jehovovi veľmi silný, keďže som poznala pravdu iba pár mesiacov. Ešte som sa potrebovala toľko učiť. Na ďalší deň pri nástupe si jedna holandská sestra musela všimnúť, že som smutná. Povedala: „Hlavu hore, sestrička, hlavu hore! Čo nám môže ublížiť?“

Po skončení nástupu nás presunuli do iných barakov, kde nás privítali stovky sestier z Nemecka a Holandska. Niektoré nemecké sestry žili v tých barakoch už vyše roka. Ich spoločnosť ma posilnila, naozaj mi pomohla ísť ďalej. Veľký dojem na mňa urobilo aj to, že baraky, v ktorých bývali naše sestry, boli oveľa čistejšie ako ostatné. Okrem čistoty boli naše baraky známe tiež tým, že sa tam nekradlo, nenadávalo ani sa tam nikto nebil. Napriek krutým podmienkam v tábore boli naše baraky ako čistý ostrov uprostred nečistého mora.

Každodenný život v tábore

Život v tábore pozostával z toho, že sme veľa pracovali a veľmi málo jedli. Museli sme vstávať ráno o piatej a hneď ísť na nástup. Stráže nás asi hodinu nechali stáť vonku, či pršalo, alebo svietilo slnko. O piatej popoludní po celodennej ťažkej práci sa nástup opakoval. Potom sme zjedli trochu polievky a chlieb a išli sme spať — úplne vyčerpané.

Každý deň okrem nedele ma posielali robiť na hospodárstva, kde som žala pšenicu, kopala priekopy a čistila chlievy. Hoci to bola ťažká a špinavá robota, zvládla som ju každý deň, lebo som bola mladá a pomerne silná. Posilňovalo ma aj to, že som si pri práci spievala piesne s biblickými témami. Napriek tomu sa mi každý deň veľmi cnelo po manželovi a dcérke.

Dostávali sme veľmi málo jedla, ale všetky sestry sme sa každý deň snažili odložiť si kúsok chleba, aby sme mali niečo navyše na nedeľu, keď sme sa mohli zísť a rozprávať o biblických námetoch. Nemali sme žiadnu biblickú literatúru, ale dychtivo som počúvala staršie verné sestry z Nemecka, ako rozoberajú duchovné veci. Dokonca sme slávili Pamätnú slávnosť.

Utrpenie, bolesť a povzbudenie

Niekedy sme dostali príkaz na prácu, ktorá priamo podporovala vojnové úsilie nacistov. Pre našu neutralitu v politických záležitostiach všetky sestry takúto prácu odmietli a ja som nasledovala ich odvážny príklad. Za trest sme niekoľko dní nedostávali jedlo a po nástupe nás nechávali stáť celé hodiny. Raz v zime sme boli 40 dní zamknuté v barakoch, v ktorých sa vôbec nekúrilo.

Ako Jehovovým svedkom nám znova a znova opakovali, že nás prepustia a pošlú domov, ak podpíšeme vyhlásenie, že sa zriekame viery. Keď som v Ravensbrücku žila už vyše roka, premohla ma veľká skľúčenosť. Tak som túžila vidieť manžela a dcérku, že som išla za strážcami, vypýtala som si tlačivo s vyhlásením, že už viac nebudem Bádateľkou Biblie, a podpísala som ho.

Keď sestry zistili, čo som urobila, niektoré sa mi začali vyhýbať. Ale dve staršie nemecké sestry, Hedwig a Gertrud, ma vyhľadali a uistili, že ma majú naďalej rady. Počas spoločnej práce v chlievoch mi láskavo vysvetlili, že je dôležité zachovať si rýdzosť pred Jehovom a tiež to, že svoju lásku mu dávame najavo tým, že nerobíme kompromisy. Ich materinská starostlivosť a nežná náklonnosť na mňa hlboko zapôsobili. * Vedela som, že to, čo som urobila, je zlé, a chcela som, aby bolo moje vyhlásenie zrušené. Jeden večer som o tomto mojom rozhodnutí povedala istej sestre. Niekto zo správy tábora musel začuť náš rozhovor, pretože ešte v ten večer ma z tábora náhle prepustili a poslali na vlak späť do Holandska. Jedna z dozorkýň — dodnes si pamätám jej tvár — mi povedala: „Ty si stále Bibelforscher (Bádateľ Biblie), a vždy aj budeš.“ Odpovedala som: „Áno, budem, ak Jehova dá.“ Stále som však premýšľala, ako by som svoje vyhlásenie mohla zrušiť.

Jeden bod vyhlásenia znel: „Týmto sa zaručujem, že už nikdy nebudem mať nijakú účasť na činnosti Medzinárodného združenia bádateľov Biblie.“ Vedela som, čo mám robiť! V januári 1943, krátko nato, ako som sa vrátila domov, som sa opäť začala zapájať do zvestovania. Prirodzene, ak by ma nacisti chytili druhýkrát, ako zvestujem o Božom Kráľovstve, môj trest by bol prísny.

Aby som Jehovovi dala najavo, že mu úprimne túžim slúžiť verne aj naďalej, znova sme s manželom poskytli náš dom na ubytovanie kuriérov a cestujúcich dozorcov. Aká vďačná som bola, že som ešte dostala príležitosť dokázať svoju lásku k Jehovovi a k jeho ľudu!

Bolestivá skúška

Niekoľko mesiacov pred koncom vojny sme s manželom zažili bolestivú skúšku. V októbri 1944 naša dcérka Willy zrazu ochorela. Dostala záškrt. Jej stav sa rýchlo zhoršoval a o tri dni zomrela. Mala iba sedem rokov.

Strata jediného dieťaťa nás zdrvila. Skúšky, ktorými som prešla v Ravensbrücku, boli ničím v porovnaní s bolesťou, ktorú som cítila, keď sme prišli o našu dcérku. No v tých skľučujúcich chvíľach nás vždy utešili slová Žalmu 16:8: „Jehovu si stále staviam pred seba. Je po mojej pravici, a preto sa nebudem potácať.“ S manželom sme mali pevnú dôveru v Jehovov sľub o vzkriesení. Vytrvávali sme v pravde a vždy sme horlivo zvestovali dobré posolstvo. Môj manžel mi až do svojej smrti v roku 1969 veľmi pomáhal slúžiť Jehovovi s vďačnosťou.

Požehnania a radosti

Posledné desaťročia mi prináša veľkú radosť blízke spoločenstvo so služobníkmi celým časom. Tak ako to bolo počas vojny, náš dom bol vždy otvorený cestujúcim dozorcom a ich manželkám, ktorí navštívili náš zbor. Maarten a Nel Kapteinovci, manželia, ktorí slúžili v krajskej službe, žili v našom dome až 13 rokov! Keď Nel dostala nevyliečiteľnú chorobu, v našom dome som sa o ňu starala tri mesiace, až kým nezomrela. To, že som sa o ňu mohla starať, som považovala za veľkú výsadu. Spoločnosť Kapteinovcov i miestnych drahých bratov a sestier mi pomohla tešiť sa z duchovného raja, v ktorom žijeme už teraz.

Jedna z najvýznamnejších udalostí môjho života nastala v roku 1995, keď som dostala pozvánku na spomienkovú oslavu v Ravensbrücku. Stretla som sa tam so sestrami, s ktorými som bola v tábore a ktoré som nevidela viac ako 50 rokov! Byť spolu s nimi bol nezabudnuteľný, dojímavý zážitok a dobrá príležitosť povzbudiť sa. Pripomenuli sme si radostnú nádej, že jedného dňa sa opäť stretneme s našimi milovanými, ktorí zomreli.

Apoštol Pavol v Rimanom 15:4 uviedol, že ‚svojou vytrvalosťou a útechou z Písiem môžeme mať nádej‘. Ďakujem Jehovovi za túto nádej, ktorá mi umožnila slúžiť mu s vďačnosťou aj napriek skúškam.

[Poznámka pod čiarou]

^ 19. ods. V tom období, keď nebol žiadny kontakt s ústredím, bratia riešili záležitosti súvisiace s neutralitou najlepšie, ako vedeli. To bol dôvod, prečo jednotlivci konali v tejto veci odlišne.

[Obrázok na strane 10]

S Jaapom v roku 1930

[Obrázok na strane 10]

Naša dcérka Willy, keď mala sedem rokov

[Obrázok na strane 12]

V roku 1995 som sa zúčastnila na dojímavom stretnutí. Sedím v prvom rade, druhá zľava