Bál som sa smrti — teraz očakávam ‚život v hojnosti‘

Rozpráva Piero Gatti

HLUK postupne silnel. Potom začali húkať sirény, ktoré varovali ľudí, aby sa skryli. Nasledoval hrôzostrašný nálet — svišťanie padajúcich bômb, ničenie a rachot, pri ktorom praskali ušné bubienky.

Tak vyzerala situácia v talianskom Miláne na prelome rokov 1943 a 1944. Keďže som tam bol ako mladý vojak nasadený, často som dostával príkazy zbierať ľudské pozostatky zo zbombardovaných protileteckých krytov, v ktorých zostali ľudia zakliesnení a ich telá roztrhalo na nepoznanie. Nielenže som videl, ako umierajú druhí, ale aj ja sám som niekedy unikol smrti len o vlások. V takých chvíľach som sa modlil k Bohu a sľúbil mu, že ak prežijem ten masaker, budem konať jeho vôľu.

Môj strach zo smrti rozptýlený

Vyrastal som na dedine asi desať kilometrov od talianskeho mesta Como neďaleko švajčiarskych hraníc. Už v detstve som vedel, čo je zármutok a strach zo smrti. Španielska chrípka si vzala dve z mojich sestier. Potom v roku 1930, keď som mal iba šesť rokov, zomrela moja matka Luigia. Keďže som vyrastal ako katolík, dodržiaval som náboženské zvyky a každý týždeň som chodil na omšu. No až o niekoľko rokov bol môj strach rozptýlený, a to nie v kostole, ale v jednom holičstve.

V roku 1944 druhá svetová vojna skosila mnoho ľudských životov. Patril som k desiatkam tisícov talianskych vojakov, ktorí utiekli z vojnovej zóny do neutrálneho Švajčiarska. Hneď po príchode nás dali do niekoľkých utečeneckých táborov. Ja som bol poslaný do jedného blízko Steinachu na severovýchode krajiny. V tábore sme mali určitú mieru slobody. Holič v Steinachu dočasne potreboval pomoc vo svojom holičstve. Býval som a pracoval som u neho iba mesiac, ale stačilo to na to, aby som spoznal niekoho, kto zmenil môj život.

Jeden zo zákazníkov v holičstve bol Adolfo Tellini, Talian žijúci vo Švajčiarsku. Patril k Jehovovým svedkom. O tejto skupine som nikdy nepočul, čo však nebolo nič prekvapujúce, lebo v tom čase bolo v celom Taliansku len asi 150 svedkov. Adolfo mi povedal o nádherných biblických pravdách a sľuboch o mieri a ‚živote v hojnosti‘. (Ján 10:10; Zjav. 21:3, 4) Fascinovalo ma, keď som počul o budúcnosti bez vojen a smrti. Keď som sa vrátil do tábora, povedal som o tejto nádeji ďalšiemu mladému Talianovi, Giuseppemu Tubinimu, a aj on bol nadšený. Adolfo a ďalší svedkovia nás potom z času na čas navštevovali v tábore.

 Adolfo ma zobral so sebou do mesta Arbon asi desať kilometrov od Steinachu, kde sa stretávala skupinka svedkov na zhromaždeniach, ktoré sa konali v taliančine. Tým, čo som počul, som bol taký nadšený, že na ďalší týždeň som tam šiel peši. Neskôr som sa zúčastnil na zjazde svedkov v zjazdovej sále v Zürichu. Zvlášť na mňa zapôsobilo premietanie diapozitívov o vyhladzovacích táboroch, ktoré zobrazovali hromady tiel. Dozvedel som sa, že mnohí nemeckí svedkovia boli za svoju vieru umučení. Na zjazde som sa zoznámil s Mariou Pizzatovou. Za svoju činnosť, ktorú vykonávala ako svedkyňa, dostala od talianskej fašistickej vlády 11-ročný trest.

Keď sa vojna skončila, vrátil som sa do Talianska a pripojil som sa k malému zboru v Come. Hoci so mnou nebolo vedené systematické biblické štúdium, mal som jasno v tom, aké sú základné pravdy. Do toho zboru patrila aj Maria Pizzatová. Hovorila mi o tom, že je potrebné dať sa pokrstiť, a pozvala ma na návštevu k Marcellovi Martinellimu, ktorý býval v Castione Andevenno v provincii Sondrio. Marcello bol verný pomazaný brat, ktorému diktátorský režim udelil 11-ročný trest. Aby som ho mohol navštíviť, musel som prejsť 80 kilometrov na bicykli.

Marcello mi pomocou Biblie vysvetlil požiadavky na krst, nato sme sa pomodlili a išli k rieke Adda, kde som bol pokrstený. Bolo to v septembri 1946. Bol to výnimočný deň! Bol som taký nadšený zo svojho rozhodnutia slúžiť Jehovovi a z pevnej nádeje do budúcnosti, ktorú som teraz mal, že som si večer ani neuvedomil, že v ten deň som prešiel na bicykli 160 kilometrov!

V máji 1947 sa v Miláne konal prvý povojnový zjazd v Taliansku. Zišlo sa na ňom asi 700 prítomných, z ktorých mnohí žili v období fašistického prenasledovania. Na tomto zjazde sa stalo niečo nezvyčajné. Giuseppe Tubini, ktorému som vydal svedectvo v utečeneckom tábore, mal prejav ku krstu, po ktorom sa sám dal pokrstiť!

Na zjazde som mal výsadu zoznámiť sa s bratom Nathanom Knorrom z brooklynského Bételu. Mňa i Giuseppeho povzbudil, aby sme službe Bohu zasvätili celý svoj život. Rozhodol som sa, že do mesiaca začnem slúžiť celým časom. Keď som prišiel domov a povedal som o svojom rozhodnutí rodine, všetci sa ma snažili odradiť. No ja som už bol rozhodnutý. A tak som o mesiac začal svoju službu celým časom v Bételi v Miláne. Slúžili tam štyria misionári: Giuseppe (Joseph) Romano s manželkou Angelinou a Carlo Benanti s manželkou Costanzou. Piatym členom rodiny bol Giuseppe Tubini, ktorý sa k nim práve pripojil, a ja som bol šiesty.

Po mesiaci v Bételi som bol vymenovaný za krajského dozorcu — prvého v krajine, ktorý bol rodený Talian. V krajskej službe slúžil aj brat George Fredianelli, prvý misionár, ktorý prišiel do Talianska zo Spojených štátov v roku 1946. Niekoľko týždňov ma školil a potom som sa do tohto dobrodružstva pustil sám. Najviac si spomínam na prvý zbor, ktorý som navštívil — Faenza. Len si to predstavte! Nikdy predtým som nemal žiadny prejav k zboru! Napriek tomu som povzbudil prítomných, medzi ktorými bolo aj veľa mladých, aby premýšľali o službe celým časom. Neskôr niektorí z tých mladých dostali veľkú zodpovednosť v talianskom poli.

Tak sa začal môj vzrušujúci život cestujúceho dozorcu. Bol to život plný prekvapení, úprav, náročných situácií i radostí, v ktorom sa mi dostalo veľa lásky od drahých bratov a sestier.

Náboženská scéna v povojnovom Taliansku

Dovoľte mi, aby som vám povedal niečo o vtedajšej náboženskej situácii v Taliansku.  Vláda katolíckej cirkvi bola nenapadnuteľná. Hoci v roku 1948 bola vyhlásená nová ústava, fašistické zákony, ktoré bránili svedkom slobodne zvestovať, boli zrušené až v roku 1956. Pod nátlakom duchovenstva boli krajské zjazdy často prerušované. Niekedy však snahy duchovenstva úplne zlyhali, tak ako tomu bolo v roku 1948 v malom meste Sulmona v strednom Taliansku.

Zjazd sa konal v jednom divadle. V sobotu dopoludnia som ja predsedal a Giuseppe Romano mal verejnú prednášku. Na to, že v tom čase nebolo v celej krajine ani 500 zvestovateľov, na zjazd prišlo nezvyčajne veľa ľudí. Divadlo zaplnilo 2 000 osôb. Na konci prednášky vyskočil na pódium jeden mladík pobádaný dvoma kňazmi, ktorí boli medzi prítomnými. V snahe vyvolať zmätok začal kričať z plného hrdla. Okamžite som mu povedal: „Ak chcete niečo povedať, prenajmite si sálu a potom môžete hovoriť, čo len chcete.“ Prítomní sa nenechali výstupom mladíka ovplyvniť a prehlušili ho svojím nesúhlasom. Nato zoskočil z pódia a zmizol.

V tom čase bolo cestovanie pomerne dobrodružné. Niekedy som chodieval z jedného zboru do druhého peši, inokedy na bicykli, alebo som cestoval otlčenými preplnenými autobusmi či vlakom. Z času na čas bola mojím ubytovaním stajňa alebo kôlňa. Vojna sa len nedávno skončila a väčšina Talianov bola chudobná. Bratov bolo málo a nemali veľa prostriedkov. No život v Jehovovej službe bol napriek tomu nádherný.

Školenie v Gileáde

V roku 1950 som bol spolu s Giuseppem Tubinim pozvaný do 16. triedy misionárskej školy Gileád. Hneď od začiatku školy som vedel, že angličtinu sa budem učiť ťažko. Snažil som sa najlepšie, ako som vedel, no bolo to skutočne náročné. Museli sme si prečítať celú Bibliu v angličtine. Niekedy som vynechal obed, aby som si mohol nacvičovať čítanie nahlas. Nakoniec prišiel rad na mňa, aby som predniesol prejav. Pamätám si inštruktorove slová, akoby to bolo včera: „Tvoje gestá a nadšenie sú vynikajúce, ale tvojej angličtine sa vôbec nedá rozumieť!“ Napriek tomu som školu úspešne zvládol. Potom sme boli s Giuseppem pridelení späť do Talianska. Po tomto školení sme boli lepšie pripravení slúžiť bratom.

V roku 1955 som sa oženil s Lidiou, ku ktorej som mal pred siedmimi rokmi prejav  ku krstu. Jej otec, Domenico, bol drahý brat, ktorý dokázal pomôcť všetkým svojim siedmim deťom osvojiť si pravdu, a to napriek tomu, že bol prenasledovaný fašistickým režimom a na tri roky poslaný do vyhnanstva. Aj Lidia bola pravá bojovníčka za pravdu. Skôr ako bolo naše právo zvestovať z domu do domu konečne právne uznané, trikrát bola predvolaná na súd. Šesť rokov po svadbe sa nám narodil prvý syn, Beniamino. V roku 1972 sa narodil druhý syn, Marco. Som šťastný, že obaja horlivo slúžia Jehovovi aj so svojimi rodinami.

Stále aktívny v Jehovovej službe

Počas môjho šťastného života, keď som slúžil druhým, som mal veľa nezabudnuteľných zážitkov. Napríklad začiatkom 80. rokov 20. storočia môj svokor napísal vtedajšiemu prezidentovi Talianska Sandrovi Pertinimu. Počas fašistickej diktatúry boli spolu vo vyhnanstve na ostrove Ventotene, kde boli zadržiavaní údajní nepriatelia režimu. Môj svokor požiadal o stretnutie s prezidentom, lebo mu chcel vydať svedectvo. Keď bola jeho žiadosť schválená, išiel som s ním a boli sme srdečne prijatí — na to sme neboli zvyknutí. Prezident vrúcne privítal môjho svokra a objal ho. Potom sme sa rozprávali o našej viere a dali sme mu nejakú literatúru.

V roku 1991 som po 44 rokoch ukončil službu krajského dozorcu, počas ktorej som navštevoval zbory po celom Taliansku. Ďalšie štyri roky som slúžil ako dozorca zjazdovej sály, až kým ma vážna choroba neprinútila poľaviť v práci. No vďaka Jehovovej nezaslúženej láskavosti stále slúžim celým časom. Snažím sa robiť všetko, čo môžem, aby som zvestoval a vyučoval dobré posolstvo a vediem aj niekoľko biblických štúdií. Bratia stále hovoria, že keď mám prejavy, „srším“ nadšením. Ďakujem Jehovovi, že s vekom mi energie neubudlo.

Ako mladého ma úplne ovládal strach zo smrti, ale presné poznanie z Biblie mi dalo istú nádej na večný život — život „v hojnosti“, ako to vyjadril Ježiš. (Ján 10:10) To je to, na čo sa teraz teším — plnohodnotný život v mieri, bezpečí a šťastí, s bohatými požehnaniami od Jehovu. Kiež je všetka česť vzdávaná nášmu milujúcemu Stvoriteľovi, ktorého meno máme výsadu nosiť. (Žalm 83:18)

[Mapa na stranách 22, 23]

(Úplný, upravený text — pozri publikáciu)

ŠVAJČIARSKO

BERN

Zürich

Arbon

Steinach

TALIANSKO

RÍM

Como

Miláno

rieka Adda

Castione Andevenno

Faenza

Sulmona

Ventotene

[Obrázok na strane 22]

Na ceste do Gileádu

[Obrázok na strane 22]

S Giuseppem v Gileáde

[Obrázok na strane 23]

V deň našej svadby

[Obrázok na strane 23]

Moja drahá manželka stojí po mojom boku už viac ako 55 rokov