Prejsť na článok

Prejsť na obsah

Čítanie Biblie — môj celoživotný zdroj sily

Čítanie Biblie — môj celoživotný zdroj sily

Čítanie Biblie — môj celoživotný zdroj sily

Rozpráva Marceau Leroy

„NA ZAČIATKU Boh stvoril nebesia a zem,“ to boli prvé slová z knihy, ktorú som si začal tajne čítať vo svojej izbe. Prečo som čítal potajomky? Bol som si istý, že môjmu otcovi ako zarytému ateistovi by sa nepáčila kniha, ktorú som mal v rukách — Biblia.

Nikdy predtým som Bibliu nečítal a tie úvodné slová z 1. Mojžišovej ma zasiahli ako blesk. Pomyslel som si: ‚Toto vysvetľuje ten súlad medzi fyzikálnymi zákonmi, nad ktorým som vždy žasol!‘ Bol som fascinovaný a čítal som od ôsmej večer až do štvrtej ráno. Tak sa začal môj celoživotný zvyk čítať si Božie Slovo. Dovoľte mi, aby som vám porozprával, ako sa čítanie Biblie stalo pre mňa celoživotným zdrojom sily.

„Budeš si ju musieť čítať každý deň“

Narodil som sa v roku 1926 vo Vermelles, baníckej dedine na severe Francúzska. Počas druhej svetovej vojny bolo uhlie surovinou celonárodného významu. Keďže som bol baník, bol som oslobodený od vojenskej služby. No chcel som sa mať lepšie, a tak som začal študovať rádioelektroniku a elektrotechniku, pričom ma udivoval súlad medzi fyzikálnymi zákonmi. Keď som mal 21 rokov, prvýkrát som sa dostal k Biblii. Podal mi ju spolužiak so slovami: „Táto kniha stojí za prečítanie.“ Skôr ako som ju dočítal, bol som presvedčený, že Biblia je Božie Slovo, posolstvo pre ľudstvo.

Myslel som si, že aj moji susedia budú chcieť s nadšením čítať Bibliu, a tak som zohnal osem výtlačkov. Bol som prekvapený, že som sa stretol s posmechom a odporom. Moji poverčiví príbuzní ma varovali: „Keď si raz začneš čítať túto knihu, budeš si ju musieť čítať každý deň!“ Naozaj som si ju každý deň čítal a nikdy som to neoľutoval. Stalo sa to mojím celoživotným zvykom.

Keď niektorí susedia videli môj záujem o Bibliu, dali mi publikácie Jehovových svedkov, ktoré dostali. Brožúry ako Jeden svet, jedna vláda * (na obrázku vo francúzštine) vysvetľovali, prečo Biblia poukazuje na Božie Kráľovstvo ako na jedinú nádej ľudstva. (Mat. 6:10) Bol som viac než kedykoľvek predtým rozhodnutý deliť sa o túto nádej s inými.

Jeden z prvých, kto odo mňa prijal Bibliu, bol môj priateľ z detstva Noël. Keďže bol aktívny katolík, zariadil nám stretnutie s mužom, ktorý študoval za kňaza. Mal som strach, ale z čítania Žalmu 115:4–8Matúša 23:9, 10 som vedel, že Boh odsudzuje používanie modiel pri uctievaní a oslovovanie duchovných náboženskými titulmi. To mi dodalo odvahu, aby som obhajoval svoju novú vieru. Noël napokon prijal pravdu a dodnes je verný svedok.

Navštívil som aj svoju sestru. Jej manžel mal špiritistické knihy a obťažovali ho démoni. Hoci som sa spočiatku cítil bezmocný, také biblické texty ako Hebrejom 1:14 ma presvedčili, že mám podporu Jehovových anjelov. Keď môj švagor uplatňoval biblické zásady a zbavil sa všetkého, čo súviselo s okultizmom, dokázal sa oslobodiť spod vplyvu démonov. On i moja sestra sa stali horlivými svedkami.

V roku 1947 sa u mňa zastavil Arthur Emiot, svedok zo Spojených štátov. Veľmi som sa potešil a opýtal som sa ho, kde sa svedkovia stretávajú. Povedal mi, že jedna skupina je v Liévine asi desať kilometrov od nás. V tom čase bolo ťažké zohnať i bicykel, a tak som niekoľko mesiacov chodil na zhromaždenia a späť pešo. Dielo Jehovových svedkov vo Francúzsku bolo pod zákazom už osem rokov. V celej krajine bolo len 2 380 svedkov a mnohí z nich boli poľskí prisťahovalci. Ale 1. septembra 1947 bolo naše dielo vo Francúzsku opäť právne uznané. Bola zriadená kancelária odbočky v Paríži vo Villa Guibert. Pretože vo Francúzsku nebol ani jeden priekopník, v decembri 1947 vyšla v Informátorovi (teraz Naša služba Kráľovstva) naliehavá výzva, že sa hľadajú pravidelní priekopníci, ktorí by zvestovali 150 hodín mesačne. (V roku 1949 bol tento počet znížený na 100 hodín.) Keďže som sa úplne stotožňoval s Ježišovými slovami z Jána 17:17 „[Božie] slovo je pravda“, v roku 1948 som sa dal pokrstiť a v decembri 1949 som sa stal priekopníkom.

Z väzenia späť do Dunkerque

Na prvom mieste, kam som bol pridelený, v meste Agen v severnom Francúzsku, som sa dlho nezdržal. Keďže som nechal prácu v bani, spĺňal som podmienky na vojenskú službu. Odmietol som však vstúpiť do armády, a tak som bol poslaný do väzenia. Nedovolili mi mať Bibliu, ale mne sa podarilo zohnať pár strán z knihy Žalmy. Ich čítanie ma povzbudzovalo. Keď ma prepustili, stál som pred rozhodnutím, či mám ukončiť službu celým časom a usadiť sa. Aj teraz mi pomohlo to, čo som čítal v Biblii. Rozjímal som nad Pavlovými slovami vo Filipanom 4:11–13: „Na všetko mám silu prostredníctvom toho, ktorý mi ju prepožičiava.“ Rozhodol som sa pokračovať v priekopníckej službe. V roku 1950 som bol pridelený na nové miesto, a to do mesta Dunkerque, kde som zvestoval už predtým.

Keď som tam prišiel, nemal som nič. Mesto bolo cez druhú svetovú vojnu silne poškodené a bolo ťažké nájsť ubytovanie. Rozhodol som sa, že navštívim rodinu, ktorej som predtým vydával svedectvo. Domáca pani bola celá natešená: „Pán Leroy, vás prepustili! Môj manžel hovorí, že keby bolo viac takých ľudí, ako ste vy, nikdy by vojna nebola.“ Táto rodina mala penzión, a tak mi ponúkli ubytovanie do začiatku turistickej sezóny. Toho istého dňa mi brat Arthura Emiota, Evans, ponúkol prácu. * Pracoval ako tlmočník v prístave a hľadal niekoho, kto by cez noc strážil loď. Predstavil ma jednému z lodných dôstojníkov. Keďže som prednedávnom vyšiel z väzenia, bol som chudý ako trieska. Keď mu Evans vysvetlil prečo, dôstojník mi povedal, aby som si zobral jedlo z chladničky. Za jeden deň sa mi podarilo získať ubytovanie, prácu i jedlo! Moja dôvera v Ježišove slová zapísané v Matúšovi 6:25–33 sa naozaj posilnila.

Keď sa začala turistická sezóna, ja a môj spolupracovník v priekopníckej službe Simon Apolinarski sme si museli hľadať iné ubytovanie, ale boli sme rozhodnutí pokračovať v službe na tomto mieste. Ponúkli nám bývanie v jednej starej koniarni, kde sme spávali na matracoch zo slamy. Celé dni sme trávili v službe. Vydali sme svedectvo majiteľovi koniarne a on sa stal jedným z mnohých, ktorí prijali pravdu. Bolo to krátko predtým, ako v miestnej tlači vyšiel článok varujúci obyvateľov Dunkerque pred „rozmáhajúcou sa činnosťou Jehovových svedkov v tejto oblasti“. Simon, ja a hŕstka zvestovateľov sme tam však boli jediní svedkovia! V ťažkostiach nás povzbudzovalo rozjímanie o našej kresťanskej nádeji a uvažovanie o tom, ako sa o nás Jehova stará. Keď som bol v roku 1952 pridelený na iné miesto, v Dunkerque bolo asi 30 pravidelných zvestovateľov.

Posilnený zvládnuť nové úlohy

Po krátkom pôsobení v meste Amiens som bol ako zvláštny priekopník poslaný do Boulogne-Billancourtu na predmestí Paríža. Študoval som s mnohými ľuďmi a niektorí z nich neskôr začali slúžiť celým časom, aj ako misionári. Jeden mladý muž, Guy Mabilat, prijal pravdu a slúžil ako krajský dozorca a potom ako oblastný dozorca. Neskôr dohliadal na výstavbu tlačiarne súčasného Bételu v Louviers vzdialeného asi 100 kilometrov od Paríža. Časté biblické rozhovory v službe ešte viac vštepovali do mojej mysle Božie Slovo, čo ma napĺňalo radosťou a pomáhalo mi zlepšovať sa v schopnosti vyučovať.

Potom som bol v roku 1953 nečakane vymenovaný za krajského dozorcu v Alsasku-Lotrinsku. Túto oblasť v rokoch 1871 až 1945 dvakrát zabralo Nemecko, a tak som sa musel naučiť trochu po nemecky. Keď som začal krajskú službu, v tej oblasti bolo len niekoľko áut, televízorov či písacích strojov, o tranzistorových rádiách či osobných počítačoch ani nehovoriac. Ale môj život nebol ani smutný, ani asketický. V skutočnosti to bolo veľmi radostné obdobie. Poslúchať biblickú radu zachovávať si ‚prosté oko‘ bolo vtedy jednoduchšie ako dnes, lebo nás v službe Jehovovi rozptyľovalo menej vecí. (Mat. 6:19–22)

Zjazd „Triumfujúce Kráľovstvo“ v Paríži v roku 1955 bol pre mňa nezabudnuteľnou udalosťou. Stretol som tam svoju budúcu manželku Irène Kolanskú, ktorá začala slúžiť celým časom o rok skôr ako ja. Jej poľskí rodičia boli dlhoroční horliví svedkovia. Vo Francúzsku ich navštívil Adolf Weber a vydal im svedectvo. Bol to záhradník brata Russella a do Európy prišiel, aby oznamoval dobré posolstvo. S Irène sme sa vzali v roku 1956 a ona sa pripojila ku mne v krajskej službe. Po celé tie roky je mi vynikajúcou oporou!

O dva roky ma čakalo ďalšie prekvapenie — vymenovanie za oblastného dozorcu. No keďže bolo málo spôsobilých bratov, ďalej som navštevoval niektoré zbory ako krajský dozorca. Bolo to veľmi rušné obdobie. Okrem 100 hodín zvestovania každý mesiac som musel mať každý týždeň prednášky, navštevovať tri štúdiá knihy, kontrolovať záznamy a pripravovať správy. Ako by sa dalo vykúpiť si čas na čítanie Božieho Slova? Videl som len jedno riešenie — vystrihol som strany z jednej starej Biblie a niekoľko z nich som nosil so sebou. Vždy, keď som musel na niekoho čakať, vytiahol som si tie strany a čítal ich. Tie krátke chvíle duchovného občerstvenia posilňovali moje odhodlanie pokračovať v tejto službe.

V roku 1967 sme boli s Irène pozvaní, aby sme sa stali stálymi členmi rodiny Bétel v Boulogne-Billancourte. Začal som pracovať v služobnom oddelení a túto výsadu mám už vyše 40 rokov. Radostnou stránkou mojej práce je to, že môžem odpovedať na listy s biblickými otázkami. Mám veľké potešenie, keď sa môžem zahĺbiť do Božieho Slova a ‚obhajovať dobré posolstvo‘! (Fil. 1:7) Radosť mi prináša aj možnosť viesť pred raňajkami ranné uctievanie, na ktorom sa rozoberá Biblia. V roku 1976 som bol vymenovaný za člena výboru odbočky vo Francúzsku.

Najlepší spôsob života

Hoci som zažil ťažké časy, najnáročnejšie obdobie môjho života je teraz, lebo vysoký vek a zdravotné problémy mňa aj Irène obmedzujú v tom, čo by sme radi robili. Napriek tomu spoločné čítanie a štúdium Božieho Slova udržiava našu nádej živú. Radi cestujeme autobusom do obvodu nášho zboru, aby sme sa delili o túto nádej s inými. Naše skúsenosti zo služby celým časom, ktorá spoločne trvá už vyše 120 rokov, nás podnecujú vrelo odporúčať tento spôsob života všetkým, ktorí si želajú žiť vzrušujúcim, radostným a naplneným životom. Keď kráľ Dávid písal slová Žalmu 37:25, už „zostarol“, ale tak ako on, ani ja „som nevidel žiadneho spravodlivého úplne opusteného“.

Počas celého života ma Jehova posilňoval svojím Slovom. Moji príbuzní pred viac ako 60 rokmi predpovedali, že čítanie Biblie bude mojím celoživotným návykom. A mali pravdu. Tento návyk som nikdy neoľutoval!

[Poznámky pod čiarou]

^ 8. ods. Vydané v roku 1944, ale v súčasnosti sa už netlačí.

^ 14. ods. Podrobnejšie informácie o Evansovi Emiotovi pozri v Strážnej veži z 1. januára 1999 na stranách 22 a 23.

[Obrázok na strane 5]

So Simonom

[Obrázok na strane 5]

Biblia podobná tej prvej, ktorú som dostal

[Obrázok na strane 5]

Keď som slúžil ako oblastný dozorca

[Obrázok na strane 6]

V náš svadobný deň

[Obrázok na strane 6]

S Irène si radi čítame a študujeme Božie Slovo