Zmeny obohatili môj život

Rozpráva James A. Thompson

Narodil som sa v roku 1928 na juhu Spojených štátov. V tom čase bola segregácia belochov a černochov stanovená zákonom. Za porušenie tohto zákona hrozilo väzenie alebo niečo horšie.

V TOM čase museli byť v niektorých častiach Spojených štátov belošskí a černošskí Jehovovi svedkovia v samostatných zboroch, krajoch a oblastiach. V roku 1937 sa môj otec stal služobníkom skupiny (v súčasnosti koordinátor rady starších) černošského zboru v Chattanooge v štáte Tennessee. Henry Nichols bol služobníkom skupiny belošského zboru.

Rád spomínam na to, keď som ako mladý po večeroch sedával spolu s otcom a bratom Nicholsom na zadnej verande nášho domu a počúval ich rozhovory. Nerozumel som síce všetkému, o čom sa rozprávali, ale páčilo sa mi byť po otcovom boku, keď s bratom diskutovali, ako za daných okolností čo najlepšie konať dielo zvestovania.

Nejaký čas predtým, v roku 1930, postihla našu rodinu tragédia. Zomrela moja mama — mala len 20 rokov. Otec sa musel postarať o moju štvorročnú sestru Doris a o mňa, iba dvojročného chlapca. Hoci bol pokrstený iba krátko, robil pekné duchovné pokroky.

Príklady, ktoré formovali môj život

V roku 1933 sa otec zoznámil s vynikajúcou kresťanskou sestrou Lillie Mae Gwendolyn Thomasovou a zakrátko sa vzali. Otec i mama verne slúžili Jehovovi, čím nám dali dobrý príklad.

V roku 1938 boli zbory Jehovových svedkov požiadané, aby podporili rezolúciu,  ktorou sa odsúhlasilo, že starší v jednotlivých zboroch budú vymenúvaní z ústredia v newyorskom Brooklyne a už nebudú volení miestnymi zvestovateľmi. Keď sa niektorí v Chattanooge zdráhali prijať túto zmenu, otec vyhlásil, že túto organizačnú úpravu bezvýhradne podporí. Jeho príklad vernosti, podporený matkinou ochotou vo všetkom s otcom spolupracovať, mi dodnes pomáha.

Krst a služba celým časom

V roku 1940 si viacerí bratia a sestry z nášho zboru prenajali autobus a cestovali na zjazd do Detroitu v štáte Michigan. Niekoľkí z nich sa tam dali pokrstiť. Niektorí sa čudovali, prečo som sa nedal pokrstiť aj ja, lebo som zvestoval už od svojich piatich rokov a bol som v službe veľmi aktívny.

Keď sa ma na to pýtali, odpovedal som im: „Nerozumiem, čo všetko súvisí s krstom.“ Otec to začul a zostal prekvapený. Odvtedy vyvíjal mimoriadne úsilie, aby mi pomohol pochopiť, čo krst znamená a prečo je dôležitý. O štyri mesiace, 1. októbra 1940, som bol pokrstený v rybníku pri Chattanooge; mimochodom, bol to veľmi chladný deň.

Od 14 rokov som počas letných prázdnin slúžieval v priekopníckej službe. Zvestoval som v mestečkách v štáte Tennessee a v susednom štáte Georgia. Vstával som skoro ráno, zabalil som si obed a o 6.00 som nastúpil do vlaku alebo do autobusu, ktorým som sa odviezol do obvodu. Vracal som sa okolo 18.00. Jedlo, ktoré som si brával so sebou, som zvyčajne zjedol oveľa skôr, ako prišiel obed. Mal som síce peniaze, ale nemohol som vstúpiť do miestneho obchodu a kúpiť si niečo pod zub, lebo som bol černoch. Raz som vošiel do obchodu, lebo som chcel kornútik zmrzliny, ale požiadali ma, aby som odišiel. Jedna beloška však bola taká láskavá, že mi ho priniesla von.

Keď som nastúpil na strednú školu, na Juhu začalo vyvíjať veľkú aktivitu hnutie za ľudské práva. Organizácie ako NAACP [National Association for the Advancement of Colored People (Národné združenie na podporu farebného obyvateľstva)] vyzývali študentov, aby sa angažovali v boji za rovnoprávnosť. Podnecovali nás, aby sme do niektorej z nich vstúpili. Niektoré černošské školy vrátane mojej si dali za cieľ, že členmi takýchto organizácií budú všetci študenti. Vyvíjali na mňa tlak, aby som „podporil svoju rasu“. Ale ja som to odmietal a vysvetľoval som, že Boh nie je predpojatý a neuprednostňuje jednu rasu pred druhou. Spoliehal som sa na Boha, že odstráni takúto nespravodlivosť. (Ján 17:14; Sk. 10:34, 35)

Krátko po skončení strednej školy som si povedal, že sa presťahujem do New Yorku. Cestou som sa však zastavil vo Philadelphii v štáte Pensylvánia, kde som chcel navštíviť priateľov, s ktorými som sa spoznal na zjazde. Tam som prvý raz navštívil zbor, v ktorom boli ľudia viacerých rás. Práve bol na návšteve cestujúci dozorca, ktorý si ma zavolal nabok a povedal mi, že na ďalšom zhromaždení budem mať úlohu. Prispelo to k tomu, že som sa tam rozhodol zostať.

Medzi priateľmi, ktorých som si vo Philadelphii našiel, bola aj mladá sestra Geraldine  Whitová, ktorú som začal volať Gerri. Dobre poznala Bibliu a v službe z domu do domu vedela obratne rozprávať s domácimi. Pre mňa bolo dôležité najmä to, že sa tak ako ja chcela stať priekopníčkou. Vzali sme sa 23. apríla 1949.

Pozvánka do Gileádu

Od začiatku sme mali cieľ ísť do školy Gileád a slúžiť v cudzej krajine ako misionári. S radosťou sme urobili potrebné zmeny, aby sme spĺňali požiadavky na prijatie do Gileádu. Onedlho nás bratia požiadali, aby sme sa presťahovali do Lawnsidu v New Jersey, potom do Chesteru v Pensylvánii a nakoniec do Atlantic City v New Jersey. V Atlantic City sme si už mohli podať prihlášku do Gileádu, lebo ubehli dva roky, čo sme boli manželmi. No naše pozvanie do školy bolo odložené. Prečo?

Začiatkom 50. rokov bolo veľa mladých mužov odvádzaných do armády a nasadzovaných do vojny, ktorá prebiehala v Kórei. Vyzeralo to tak, že odvodová komisia vo Philadelphii mala voči Jehovovým svedkom predsudky, lebo sme neutrálni. Nakoniec ma istý sudca informoval, že FBI si ma preverila a potvrdila môj neutrálny postoj. A tak 11. januára 1952 mi prezidentská odvolacia komisia udelila výnimku ako náboženskému služobníkovi.

V auguste toho istého roku sme s Gerri dostali pozvanie do 20. triedy školy Gileád, ktorá sa začínala v septembri. V priebehu školy sme čakali, že budeme pridelení do zahraničia. Moja sestra Doris absolvovala 13. triedu Gileádu a slúžila v Brazílii. Ja i Gerri sme preto boli veľmi prekvapení, keď sme boli poverení slúžiť v krajskej službe a navštevovať černošské zbory v južanskom štáte Alabama. To nás trochu sklamalo, lebo sme sa tešili na to, že budeme slúžiť v cudzej krajine.

Prvý zbor, ktorý sme navštívili, bol v meste Huntsville. Prišli sme do domu kresťanskej sestry, u ktorej sme mali bývať. Kým sme sa vybaľovali, začuli sme, ako do telefónu vraví: „Deti sú tu.“ Mali sme len 24 rokov, no vyzerali sme ešte mladšie. Prezývka Deti nám v tom kraji zostala.

O Juhu sa často hovorilo ako o biblickom pásme, lebo väčšina ľudí mala veľkú úctu k Biblii. Preto sme rozhovory zvyčajne začínali úvodom, ktorý mal tri body:

1. Krátka zmienka o podmienkach vo svete.

2. Riešenie, ktoré ponúka Biblia.

3. Čo podľa Biblie musíme robiť.

Potom sme ľuďom ponúkli biblickú študijnú pomôcku, ktorá sa pre nich najviac hodila. Keďže tento prístup bol veľmi účinný, na  zjazde Spoločnosť nového sveta, ktorý sa konal v roku 1953 v New Yorku, mi bol pridelený jeden bod programu. V ňom som predviedol spomenutý spôsob oslovovania ľudí.

Krátko nato, v lete 1953, som dostal za úlohu slúžiť v černošských krajoch na Juhu ako oblastný dozorca. Naším obvodom bola celá oblasť od Virgínie po Floridu a na západe Alabama a Tennessee. Takže cestujúci dozorcovia sa museli vedieť prispôsobovať. Napríklad často sme bývali v domoch, v ktorých nebola zavedená voda, a kúpali sme sa v plechovej vani za kuchynským sporákom. Ešteže to bola najteplejšia časť domu!

Ťažkosti súvisiace s rasovou segregáciou

Služba na Juhu si vyžadovala predvídavosť a vynachádzavosť. Černosi nesmeli používať verejné práčovne. A tak keď tam Gerri šla, hovorila, že šaty sú „pani Thompsonovej“. Veľa ľudí to pochopilo tak, že je slúžka u pani Thompsonovej. Keď oblastní dozorcovia premietali film Spoločnosť nového sveta v činnosti, zakaždým som zavolal do požičovne a rezervoval som si veľké premietacie plátno pre „pána Thompsona“. Neskôr som šiel do požičovne a vyzdvihol som ho. Vždy sme boli slušní a v podstate sme v službe nemali problémy.

Stretávali sme sa ešte s jedným typom predsudkov, regionálnym, ktorý bol namierený proti ľuďom zo Severu. Miestne noviny raz písali, že na zjazde bude prednášať James A. Thompson ml. z Biblickej a traktátnej spoločnosti Strážna veža v New Yorku. Niektorí to pochopili tak, že som z New Yorku, a naša zmluva na prenájom školskej posluchárne bola vypovedaná. Preto som šiel do školy a vedeniu som vysvetlil, že som navštevoval školu v Chattanooge. Nato nám umožnili mať v posluchárni náš krajský zjazd.

V polovici 50. rokov sa rasové napätie stupňovalo a niekedy bolo sprevádzané násilnosťami. V roku 1954 sa niektorí svedkovia urazili, že na viacerých oblastných zjazdoch černosi nemali ani jednu časť programu. Nabádali sme našich černošských bratov, aby boli trpezliví. Ďalšie leto som už mal na zjazde prejav. Postupne mali na Juhu prejavy aj ďalší černošskí bratia.

Časom rasové násilie na Juhu ustalo a zbory sa postupne začali spájať. S tým súviselo prerozdelenie zvestovateľov do iných zborov, úprava obvodov a tiež zmena úloh jednotlivých dozorcov v zbore. Niektorým, tak černochom, ako i belochom, sa tieto zmeny nepáčili. Väčšina však bola nepredpojatá podobne ako náš nebeský Otec. Nielen to, mnohí boli napriek rozdielnej farbe pleti blízkymi priateľmi. Naša rodina to zažila už v 30. a 40. rokoch, keď som vyrastal.

Nové miesto i práca

V januári 1969 sme dostali ponuku ísť slúžiť do Guyany v Južnej Amerike, čo sme s radosťou prijali. Najskôr sme šli do Brooklynu v New Yorku, kde som dostal školenie, aby som mohol dozerať na zvestovateľské dielo v Guyane. Do krajiny sme prišli v júli 1969. Po 16 rokoch v krajskej službe bolo veľkou  zmenou slúžiť na jednom mieste. Gerri trávila dni väčšinou vo zvestovateľskej službe ako misionárka a ja som pracoval v odbočke.

K mojej práci patrilo všetko možné, od kosenia trávy cez vybavovanie objednávok literatúry pre 28 zborov až po korešpondenciu s ústredím v Brooklyne. Každý deň som pracoval 14 až 15 hodín. Pre nás oboch to bola ťažká práca, ale tešili sme sa z nej. Keď sme prišli do Guyany, bolo tam 950 zvestovateľov; dnes ich je vyše 2 500.

Hoci sme si užívali príjemné teplo a vychutnávali si exotické ovocie i zeleninu, najväčšiu radosť sme mali z pokorných ľudí, ktorí túžili spoznať z Biblie pravdu o Božom Kráľovstve. Gerri neraz viedla týždenne 20 biblických štúdií a mnohí, s ktorými sme študovali, sa dali pokrstiť. Niektorí sa časom stali priekopníkmi, zborovými staršími a dokonca šli do Gileádu, aby sa aj oni stali misionármi.

Ťažkosti, najmä zdravotné

V roku 1983 moji rodičia, ktorí žili v Spojených štátoch, už potrebovali pomoc. Doris, Gerri a ja sme sa stretli na rodinnú poradu. Doris, ktorá slúžila v Brazílii 35 rokov ako misionárka, sa rozhodla, že sa vráti a postará sa o nich. Povedala, že načo brať z poľa dvoch misionárov, keď na to stačí jeden. Po smrti rodičov zostala v Chattanooge a slúži tam ako zvláštna priekopníčka.

V roku 1995 mi lekári diagnostikovali rakovinu prostaty a musel som sa vrátiť do Spojených štátov. Usadili sme sa v Goldsboro v Severnej Karolíne, lebo je to na polceste medzi mojou rodinou v Tennessee a Gerrinou v Pensylvánii. Prejavy rakoviny zatiaľ ustúpili. Slúžime v zbore Goldsboro ako zvláštni priekopníci so zdravotnými obmedzeniami.

Keď zhodnotím tých 65 rokov služby celým časom, som zo srdca vďačný Jehovovi, že mne i Gerri požehnal za to, že sme boli ochotní robiť zmeny, aby sme mu mohli slúžiť. Aké pravdivé sú slová, ktoré Dávid vyriekol o Jehovovi: „Voči niekomu verne oddanému si budeš počínať vo vernej oddanosti“! (2. Sam. 22:26)

[Obrázky na strane 3]

Otec a brat Nichols mi boli vynikajúcim príkladom

[Obrázky na strane 4]

S Gerri pred odchodom do Gileádu, 1952

[Obrázky na strane 5]

Po absolvovaní školy Gileád som bol poverený slúžiť ako cestujúci dozorca na Juhu

[Obrázok na strane 6]

Cestujúci dozorcovia s manželkami pred oblastným zjazdom, ktorý navštívili belosi i černosi, 1966

[Obrázok na strane 7]

Misionárska služba v Guyane bola zdrojom radosti