Rozpráva Lois Didurová

‚Keby som sa len bol rozhodol inak!‘ Koľkokrát ste si už niečo také povedali? Ja môžem povedať, že po 50 rokoch v službe celým časom, ktoré som prežila po Jehovovej pravici, som nezažila nič, čo by bolo pre mňa trvalo nepríjemné. Dovoľte mi povedať prečo.

NARODILA som sa v roku 1939 a vyrastala som na vidieku v kanadskej provincii Saskatchewan spolu so štyrmi sestrami a bratom. Na farme v prérii sme žili šťastne. Jedného dňa prišli za otcom Jehovovi svedkovia a ja som sa ich opýtala, či má Boh meno. Ukázali nám meno Jehova v Žalme 83:18. Odvtedy som sa o Bohu a jeho Slove chcela dozvedieť viac.

V tom čase chodievali deti z fariem od prvého po ôsmy ročník do jednotriednych škôl. Do školy chodili niekoľko kilometrov na koňoch alebo pešo. O učiteľov sa starali rodiny z tej oblasti. Jeden rok prišiel rad na našu rodinu. Práve prišiel nový učiteľ, John Didur, a tak sme ho ubytovali.

Nevedela som, že aj tento mladý muž sa veľmi zaujíma o Božie Slovo. Keď som raz chválila komunizmus a socializmus, s ktorými v tom čase sympatizoval môj otec, John ticho povedal: „Žiaden človek nemá právo vládnuť nad druhým človekom. Na to má právo iba Boh.“ To viedlo k mnohým zaujímavým rozhovorom.

John sa narodil v roku 1931 a počul, aké hrôzy spôsobila vojna. Keď v roku 1950 vypukla vojna v Kórei, pýtal sa rôznych duchovných, čo si myslia o zapájaní sa do vojny. Všetci povedali, že kresťania môžu vziať do ruky zbraň. Neskôr tú istú otázku položil Jehovovým svedkom. V Biblii mu ukázali, ako sa na vojnu pozerali raní kresťania. John sa dal pokrstiť v roku 1955. O rok som sa dala pokrstiť aj ja. Obaja sme vedeli, že svoj  život a energiu chceme vložiť do služby Jehovovi. (Žalm 37:3, 4) V júli 1957 sme sa vzali.

Veľakrát sa stalo, že na výročie nášho sobáša sa práve konal zjazd. Boli sme radi, že môžeme byť s tisíckami ďalších, ktorí majú manželstvo v úcte. V roku 1958 sme boli prvý raz na medzinárodnom zjazde. Piati sme sa vybrali autom zo Saskatchewanu do mesta New York. Šli sme tam týždeň — vo dne sme cestovali, v noci spali v stane. Iste si viete predstaviť, ako nás prekvapilo, keď nás v Bethleheme v Pensylvánii jeden brat s rodinou zavolal, aby sme prenocovali u nich doma. Vďaka tomu, že nám takto spontánne prejavil láskavosť, sme mohli prísť do New Yorku čistí a upravení. Tento obrovský zjazd na nás hlboko zapôsobil, lebo sme si uvedomili, že slúžiť Jehovovi prináša nesmiernu radosť. Je to tak, ako napísal žalmista: „Po tvojej pravici je príjemnosť navždy.“ ​(Žalm 16:11)

PRIEKOPNÍCKA SLUŽBA

O rok, v roku 1959, sme už bývali v malom obytnom prívese na kopci v saskatchewanskej prérii a slúžili ako priekopníci. Bolo odtiaľ vidieť doďaleka a časť z toho územia bol náš obvod.

Jedného dňa sme dostali zaujímavý list z odbočky. Ponáhľala som sa za Johnom, ktorý práve opravoval traktor. V liste nám bratia ponúkli možnosť slúžiť ako zvláštni priekopníci v meste Red Lake v provincii Ontário. Vôbec sme nevedeli, kde to je, a tak sme to rýchlo hľadali na mape.

To bol rozdiel! Z otvorených prérií sme prišli do oblasti s hlbokými lesmi a mestečkami postavenými pri zlatých baniach. Keď sme si prvý deň hľadali ubytovanie, jedno dievčatko začulo, ako sa rozprávame s ich susedou. Bežalo domov, povedalo to mame a tá nám láskavo ponúkla, aby sme tú noc prespali u nich. Posteľ bola v hlinenej pivnici. Na druhý deň sme si našli bývanie, drevenicu s dvoma izbami, v ktorej nebola zavedená voda ani v nej nebol žiadny nábytok, len jedna kovová piecka na drevo. Zopár vecí sme si kúpili v obchode s použitým tovarom a boli sme úplne spokojní.

Najbližší zbor bol vzdialený vyše 200 kilometrov. Veľa robotníkov pracujúcich v zlatých baniach pochádzalo z Európy a mnohí nás prosili, či by nemohli dostať Bibliu vo vlastnom jazyku. Zakrátko sme viedli 30 krásnych biblických štúdií. Do šiestich mesiacov tam vznikol malý zbor.

Manžel jednej ženy, s ktorou sme študovali, zatelefonoval kňazovi, aby sa prišiel porozprávať s jeho ženou a priviedol ju k rozumu. Počas rozhovoru kňaz povedal, že okrem iného by sme mali vyučovať Trojicu. Žena priniesla katolícku Bibliu, položila ju na stôl pred kňaza a povedala, aby to, čo hovorí, potvrdil z nej. Kňaz Bibliu prudko odsotil s tým, že on nemusí nič dokazovať. Keď odchádzal, po ukrajinsky povedal, že by nás mali vyhodiť z domu a už nikdy nepustiť dnu. Nevedel, že John vie po ukrajinsky.

Krátko nato sme z Red Lake odišli, lebo John sa mal školiť na službu krajského dozorcu. Asi o rok, keď mal na oblastnom zjazde prejav ku krstu, zbadal medzi uchádzačmi o krst manžela tej ženy! Príhoda s kňazom ho podnietila, aby začal skúmať Bibliu.

VEĽA PRÁCE V KRAJSKEJ SLUŽBE

V krajskej službe sme sa veľmi tešili z toho, že môžeme bývať u rôznych rodín. Podelili sa s nami  o svoj dom a venovali nám čas, čo nás veľmi zblížilo. Raz sme bývali u jednej staršej sestry. Izbu sme mali na poschodí, kde sa v zime nekúrilo. Skoro ráno sme začuli, ako sestra potichu vchádza do našej izby, aby zakúrila v malých kachliach. Po chvíli sa vrátila s teplou vodou v lavóre, aby sme sa mohli umyť. Z jej tichého, nenápadného konania som sa veľa naučila.

Krajská služba mi pomohla priblížiť sa k Jehovovi. V jednom kraji v provincii Alberta bolo na ďalekom severe banícke mesto, kde nežili žiadni svedkovia, iba istá sestra. Ako sa Jehovova organizácia pozerala na túto izolovanú sestru? Každých šesť mesiacov sme za ňou cestovali lietadlom. Chodili sme spolu celý týždeň do služby a mali sme zhromaždenia, tak ako sme to robievali v ktoromkoľvek veľkom zbore v meste. Vždy, keď sme tam šli, hrialo nás pri srdci, ako nežne sa Jehova stará o každú svoju ovečku.

S mnohými, ktorí nám poskytli ubytovanie, sme zostali v kontakte. To mi pripomína jeden z prvých darčekov, ktoré som dostala od Johna — farebnú škatuľu plnú listového papiera. Ten sa nám zišiel, keďže sme si písali s priateľmi, čo nám prinášalo veľkú radosť. Tú škatuľu opatrujem dodnes.

Keď sme boli v jednom kraji v Toronte, zatelefonoval nám istý brat z kanadského Bételu a spýtal sa nás, či by sme nezvážili možnosť prísť do Bételu. Kedy sme mu mali oznámiť, ako sme sa rozhodli? „Podľa možnosti zajtra!“ A to sme urobili.

SLUŽBA V BÉTELI

Zakaždým, keď sme dostali novú úlohu, pocítili sme ďalší prejav Jehovovej príjemnosti. Tak to bolo, aj keď sme v roku 1977 prišli do Bételu. Prichádzali sme do kontaktu s niektorými pomazanými bratmi, vďaka čomu sme videli ich rozličné povahy, ale najmä to, že si hlboko vážia Božie Slovo.

Nový režim spojený so životom v Bételi sa nám páčil. Napríklad naše šaty už viac neboli uložené v kufri, ale pekne v skrini. A patrili sme do jedného zboru. Okrem práce, ktorá mi bola pridelená, som sprevádzala hostí, ktorí prišli na prehliadku Bételu. Vždy to bol príjemný zážitok. Vysvetľovala som im, aká práca sa tu koná, počúvala som ich vyjadrenia a odpovedala na otázky.

Roky rýchlo plynuli. V roku 1997 dostal John pozvanie do školy pre členov výborov odbočiek v Pattersone v štáte New York. Po tejto škole sme boli požiadaní, aby sme zvážili možnosť ísť na Ukrajinu. Bratia nás povzbudili, aby sme si to dobre premysleli a modlili sa v tej veci. Už v ten večer sme vedeli, aká bude naša odpoveď.

IDEME NA UKRAJINU

S našimi bratmi z východnej Európy sme sa zblížili už skôr. V roku 1992 sme boli v Rusku na veľkom medzinárodnom zjazde v Petrohrade a v roku 1993 v Kyjeve na Ukrajine. Teraz sme bývali v Ľvove na Ukrajine, na druhom poschodí jedného starého domu. Z okien sme mali výhľad na dvor so záhradkou, kde bol veľký červený kohút s kŕdľom sliepok. Cítila som sa skoro ako na farme v Saskatchewane. V tomto dome sme žili dvanásti. Každý deň skoro ráno sme cestovali cez mesto, aby sme sa dostali do Bételu.

Ako sme sa na Ukrajine cítili? Viedlo nás k pokore, keď sme boli medzi toľkými bratmi, ktorí prešli skúškami, väzením a slúžili pod zákazom.  Napriek všetkému si udržali silnú vieru. Keď sme ich chválili, hovorili: „Robili sme to kvôli Jehovovi.“ Nikdy necítili, že by boli ponechaní sami na seba. Ešte aj dnes je bežné, že keď niekomu poďakujete za láskavosť, odpovie: „Ďakuj Jehovovi“, čím prejaví vďačnosť Darcovi všetkých dobrých vecí.

Na Ukrajine chodí veľa bratov a sestier na zhromaždenia peši, takže majú čas rozprávať sa a navzájom sa povzbudzovať. Niekedy idú hodinu alebo aj viac. V Ľvove je vyše 50 zborov a 21 z nich využíva jeden veľký komplex sál Kráľovstva. Keď v nedeľu prúdia na zhromaždenia zástupy bratov, je to vždy krásny pohľad.

Medzi bratmi a sestrami sme sa hneď cítili ako doma. Sú vľúdni a veľmi radi pomáhajú druhým. Keď niečomu v ukrajinčine nerozumiem, čo sa mi stáva ešte aj dnes, sú veľmi trpezliví. Očami často dokážu vyjadriť toľko čo slovami.

Príklad pravej dôvery medzi bratmi sme videli na medzinárodnom zjazde v Kyjeve v roku 2003. Práve sme zišli na nástupište metra, kde je vždy rušno. Pristúpilo k nám jedno dievčatko a potichu povedalo: „Stratila som sa. Nemôžem nájsť starkú.“ Dievčatko videlo naše menovky, a tak vedelo, že sme svedkovia. Bolo veľmi statočné, vôbec neplakalo. Manželka krajského dozorcu, ktorá bola s nami, sa ho ujala a zaviedla ho do oddelenia strát a nálezov na štadióne. Krátko nato sa stretlo so svojou starou mamou. Hoci sa toto dievčatko stratilo medzi toľkými tisícami ľudí, prejavilo úžasnú dôveru v Boha, a to na mňa mocne zapôsobilo.

V máji 2001 prišli na Ukrajinu bratia a sestry z mnohých krajín, lebo sa konalo zasvätenie nových priestorov odbočky. Po mimoriadnej prednáške, ktorá sa konala na štadióne v nedeľu dopoludnia, kráčali húfy bratov do nového Bételu, aby si ho pozreli. Na ten pohľad nikdy nezabudnem! Bola som mimoriadne dojatá, keď som ich videla. Boli takí tichí a disciplinovaní. Ešte viac som si uvedomila, aké príjemné je slúžiť Bohu.

KRUTÁ ZMENA

Žiaľ, v roku 2004 Johnovi diagnostikovali rakovinu. Odišli sme do Kanady, aby tam podstúpil liečbu. Prvý cyklus chemoterapie takmer neprežil a niekoľko týždňov ležal na jednotke intenzívnej starostlivosti. Bola som rada, keď sa nakoniec prebral z bezvedomia. Ledva dokázal hovoriť, no jeho oči prezrádzali, že si cení každú návštevu.

Už sa však nezotavil a na jeseň zomrel. Cítila som, akoby spolu s ním odišiel aj kus zo mňa. Obaja sme mali veľkú radosť zo spoločnej služby Jehovovi. Čo budem robiť? Rozhodla som sa, že sa vrátim na Ukrajinu. Som veľmi vďačná za vrúcnu lásku, ktorú mi prejavuje rodina Bétel i môj zbor.

Nikdy sme neoľutovali rozhodnutia, ktoré sme urobili. Bol to príjemný život v tej najlepšej spoločnosti. Viem, že o dobrote Jehovu sa dá ešte veľa dozvedieť, a dúfam, že mu budem môcť slúžiť večne, lebo som našla ‚príjemnosť po Jehovovej pravici‘.

[Zvýraznený text na strane 6]

„Nikdy sme neoľutovali rozhodnutia, ktoré sme urobili“

[Obrázok na strane 3]

Keď sme sa s Johnom vzali

[Obrázok na strane 4]

Keď som bola zvláštnou priekopníčkou v meste Red Lake v Ontáriu

[Obrázok na strane 5]

S Johnom na Ukrajine v roku 2002