V ROKU 1886 opustilo Biblický dom v Allegheny v americkom štáte Pensylvánia sto výtlačkov prvého zväzku série Úsvit Milénia. Smerovali do Chicaga v štáte Illinois. Charles Taze Russell plánoval distribuovať túto novú knihu cez kníhkupectvá. Jej predaj sľúbila zabezpečiť jedna z najväčších firiem v Spojených štátoch, ktorá distribuovala náboženské knihy. Ale o dva týždne sa celá zásielka vrátila do Biblického domu.

Istého známeho kazateľa totiž pobúrilo, keď uvidel Úsvit Milénia na regáli vedľa svojich kníh. Distribútorovi rozčúlene povedal, že ak tam táto kniha zostane, on i jeho priatelia, známi kazatelia, prestanú predávať svoje knihy cez neho a budú obchodovať s niekým iným. Firma chtiac-nechtiac zásielku vrátila. Odporcovia dohliadli aj na to, aby boli z novín stiahnuté reklamy, ktoré knihu propagovali. Ako sa táto nová publikácia dostane k ľuďom, ktorí hľadajú pravdu?

Problém napokon vyriešili kolportéri. * V roku 1881 bola v Sionskej Strážnej veži uverejnená výzva, že sa hľadá 1 000 kazateľov, ktorí by mohli celým časom rozširovať biblickú literatúru. Hoci kolportérov bolo len niekoľko sto, semená pravdy v tlačenej podobe rozsievali široko-ďaleko. Do roku 1897 bolo rozšírených takmer milión výtlačkov Úsvitu Milénia a najväčší podiel na tom mali práve kolportéri. Väčšina z nich žila z malej sumy, ktorú si mohli nechať z ceny každého získaného predplatného Strážnej veže alebo z každej rozšírenej knihy.

Akí ľudia tvorili rady týchto nebojácnych kolportérov? Boli medzi nimi takí, ktorí s touto službou začali v období dospievania, i takí, ktorí s ňou začali vo vyššom veku. Mnohí boli slobodní, prípadne v bezdetnom manželstve, ale bolo medzi nimi aj nemálo rodín. Pravidelní kolportéri slúžili každý deň veľa hodín, pomocní kolportéri jednu až dve hodiny denne. Nie každému zdravotný stav alebo okolnosti umožňovali zapojiť sa do tejto formy služby. Ale tým, ktorí mali možnosť takto slúžiť, bolo na zjazde v roku 1906 povedané, že nemusia byť „veľmi vzdelaní ani veľmi nadaní, ani nemusia hovoriť anjelským jazykom“.

Takmer na každom kontinente dosahovali obyčajní ľudia neobyčajné výsledky. Istý brat sa vyjadril, že za sedem rokov rozšíril približne 15 000 kníh. To však nepovažoval za najdôležitejšie. Povedal: „Nestal som sa kolportérom, len aby som predával knihy, ale aby som svedčil o Jehovovi  a o jeho pravde.“ Všade, kam kolportéri zavítali, semená pravdy zapustili korene a počet skupín Bádateľov Biblie sa začal znásobovať.

Duchovní pohŕdali kolportérmi a hovorili o nich, že sú to len obyčajní podomoví predavači kníh. Strážna veža sa k tomu v roku 1892 vyjadrila takto: „Málokto pozná týchto kolportérov ako skutočných Pánových zástupcov a uznáva dôstojnosť, ktorú vidí Pán v ich pokore a obetavosti.“ A naozaj, kolportéri „nemali na ružiach ustlané“, ako sa vyjadrila jedna z nich. Základným dopravným prostriedkom boli vlastné nohy, obuté v pevných topánkach, a bicykel. Keď ľudia nemali peniaze, kolportéri vymieňali knihy za jedlo. Po celom dni služby sa unavení, no šťastní vracali do svojich stanov alebo do prenajatých izieb. Neskôr začali používať kolportérsky voz, podomácky vyrobený dom na kolesách, čo im ušetrilo veľa času a peňazí. *

Od zjazdu, ktorý sa konal v roku 1893 v Chicagu, k programu patrili body určené kolportérom. V rámci nich sa nadšene rozprávali skúsenosti, rozoberali sa odporúčané kazateľské metódy a zaznievali tam praktické rady. Brat Russell raz týmto pracovitým kazateľom poradil, aby sa na raňajky výdatne najedli, na desiatu aby si dali pohár mlieka a v horúci deň ľadový nápoj.

Kolportéri, ktorí hľadali spolupracovníka, nosili na zjazde žltú stužku. Novší kolportéri vytvárali dvojice so skúsenejšími. Také školenie bolo zjavne potrebné, lebo istá nová kolportérka mala pri ponuke kníh takú trému, že povedala: „Však ich nechcete?“ Domáca ich našťastie chcela a časom sa stala našou sestrou.

Jeden brat sa rozhodoval: ‚Mal by som si nechať svoju dobre platenú prácu a každý rok darovať na dielo 1 000 dolárov alebo by som sa mal stať kolportérom?‘ Ktosi mu nato povedal, že Pán by si cenil jedno i druhé, ale že keď mu dá svoj čas priamo, získa väčšie požehnania. Mary Hindsová považovala kolportérsku službu za „najlepší spôsob, ako urobiť najviac dobra najväčšiemu počtu ľudí“. A plachá Alberta Crosbyová povedala: „Kolportérsku službu mám zo dňa na deň radšej.“

Dodnes mnohí telesní a duchovní potomkovia horlivých kolportérov zostávajú verní svojmu duchovnému dedičstvu. A ako je to s vašou rodinou? Bol niektorý váš predok kolportérom alebo priekopníkom? Ak nie, čo keby ste položili základ takej tradície vo vlastnej rodine? Určite aj vy budete mať zvestovateľskú službu celým časom zo dňa na deň radšej.

[Poznámky pod čiarou]

[Zvýraznený text na strane 32]

Nemuseli byť ‚veľmi vzdelaní ani veľmi nadaní, ani nemuseli hovoriť anjelským jazykom‘

[Obrázok na strane 31]

Kolportér Alfred Osei v Ghane (okolo roku 1930)

[Obrázky na strane 32]

Hore: Kolportérky Edith Keenová a Gertrude Morrisová v Anglicku (okolo roku 1918); dole: Stanley Cossaboom a Henry Nonkes v Spojených štátoch s prázdnymi škatuľami od kníh, ktoré rozšírili