Rozpráva Elva Gjerdeová

Asi pred 70 rokmi jeden náš hosť povedal otcovi niečo, čo úplne zmenilo môj život. Od toho pamätného dňa mali na môj život vplyv aj mnohí ďalší ľudia. Nadviazala som tiež vzácne priateľstvo, ktoré si cením najviac zo všetkých. Dovoľte mi, aby som vám o tom porozprávala.

NARODILA som sa v roku 1932 v Sydney v Austrálii. Moji rodičia verili v Boha, ale nechodili do kostola. Mama ma učila, že Boh ma vždy vidí, a keď nebudem poslúchať, potrestá ma. A tak som sa Boha bála. No fascinovala ma Biblia. Cez víkend k nám chodievala na návštevu teta a rozprávala mi veľa zaujímavých biblických príbehov. Vždy som sa na jej návštevu tešila.

Keď som dospievala, otec si prečítal súbor kníh, ktoré dala mame istá staršia pani, Jehovova svedkyňa. To, čo si prečítal, ho tak nadchlo, že súhlasil s biblickým štúdiom so svedkami. Raz večer, keď študovali, ma otec prichytil, ako tajne načúvam. Chcel ma poslať späť do postele, ale náš hosť navrhol: „Čo keby si k nám Elva prisadla?“ Tie slová zmenili môj život a znamenali začiatok priateľstva s pravým Bohom, Jehovom.

Krátko nato sme s otcom začali chodiť na kresťanské zhromaždenia. To, čo sa dozvedal, ho podnecovalo robiť v živote zmeny. Dokonca sa naučil ovládať svoju výbušnú povahu. To bol podnet pre moju mamu a staršieho brata Franka, aby začali chodiť na zhromaždenia. * Všetci štyria sme duchovne napredovali a napokon sme boli pokrstení ako Jehovovi svedkovia. Odvtedy mali na mňa v rôznych obdobiach života pozitívny vplyv mnohí starší ľudia.

VOLÍM SI ŽIVOTNÚ DRÁHU

Ako dospievajúca som sa dobre cítila v spoločnosti starších kresťanov v našom zbore. Patrila k nim staršia sestra Alice Placeová, ktorá prvá vydala svedectvo našej rodine. Bola mi ako stará mama. Školila ma v službe a povzbudzovala ma, aby som si dala za cieľ pokrstiť sa. V 15 rokoch som tento cieľ dosiahla.

Zblížila som sa aj so staršími manželmi Percym a Madge (Margaret) Dunhamovcami. Títo manželia sa o mňa úprimne zaujímali a podstatne ovplyvnili moju budúcnosť. Mala som totiž veľmi rada matematiku a túžila som ju vyučovať. Ale oni mi pomohli vidieť, že učiť ľudí z Biblie  je oveľa uspokojujúcejšie než učiť matematiku. V 30. rokoch 20. storočia slúžili ako misionári v Lotyšsku. Keď v Európe vypukla druhá svetová vojna, boli pozvaní do Austrálie, aby tam slúžili v Bételi, ktorý sa nachádzal v Sydney. Rozprávali mi veľa krásnych skúseností, ktoré zažili v misionárskej službe. A tak som sa rozhodla, že budem radšej misionárkou.

Dunhamovci ma povzbudzovali, aby som sa stala priekopníčkou, a tak sa pripravila na misionársku službu. Preto som sa v roku 1948 ako 16-ročná pridala k desiatim mladým priekopníkom, ktorí s radosťou slúžili v mojom domovskom zbore v Hurstville v Sydney.

V priebehu nasledujúcich štyroch rokov som slúžila v štyroch ďalších mestách. Všetky boli v Novom Južnom Walese a v Queenslande. K mojim prvým záujemkyniam patrila Betty Lawová (teraz Remnantová). Betty bola o dva roky staršia ako ja a mala veľmi láskavú povahu. Neskôr, keď som slúžila v meste Cowra asi 230 kilometrov západne od Sydney, sa stala mojou partnerkou v priekopníckej službe. Hoci sme spolu slúžili len krátko, naše priateľstvo pretrvalo dodnes.

Keď som bola vymenovaná za zvláštnu priekopníčku, presťahovala som sa do mesta Narrandera, ktoré leží asi 220 kilometrov juhozápadne od Cowry. Dostala som novú partnerku, horlivú priekopníčku Joy Lennoxovú (teraz Hunterovú), ktorá bola odo mňa takisto o dva roky staršia. V tom meste sme boli jediné svedkyne. Bývali sme u pohostinných manželov Raya a Esther Ironsovcov. Mali syna a tri dcéry a všetci sa zaujímali o pravdu. Ray so synom pracovali cez týždeň na farme mimo mesta, kde chovali ovce a pestovali pšenicu, zatiaľ čo Esther s dievčatami viedli malý penzión. Každú nedeľu sme s Joy upiekli kusisko mäsa pre celú rodinu Ironsovcov a asi pre tucet ubytovaných — všetko vyhladnutých robotníkov na železnici. Tak sme si časť nájomného odpracovali. Keď sme všetko poumývali, rodine Ironsovcov sme naservírovali lahodné duchovné jedlo — študovali sme Strážnu vežu na daný týždeň. Ray, Esther a ich štyri deti prijali pravdu a stali sa prvými členmi zboru Narrandera.

V roku 1951 som sa zúčastnila zjazdu Jehovových svedkov v Sydney. Išla som na stretnutie priekopníkov, ktorí mali záujem o misionársku službu. Toto stretnutie sa konalo vo veľkom stane a bolo na ňom vyše 300 prítomných. Prihovoril sa nám Nathan Knorr z brooklynského Bételu a zdôraznil, aké naliehavé je niesť dobré posolstvo do všetkých kútov zeme. Hltali sme každé jeho slovo. Mnohí z priekopníkov, ktorí tam vtedy boli, neskôr rozbehli dielo Kráľovstva v južnom Tichomorí a na iných miestach. Bola som celá šťastná, keď ma v roku 1952 pozvali do 19. triedy školy Gileád spolu so 16 ďalšími svedkami z Austrálie. Mala som len 20 rokov a môj sen o misionárskej službe sa začal napĺňať!

MUSÍM ZMENIŤ SVOJ POSTOJ

Škola Gileád a bratia a sestry, ktorí tam boli so mnou, mi veľmi pomohli. Nielenže som si rozšírila poznanie Biblie a posilnila vieru, ale hlboko to ovplyvnilo aj moju osobnosť. Bola som mladá, veľa vecí som si idealizovala a často som vyžadovala dokonalosť od seba aj od druhých. Na niektoré veci som mala vyhranený názor. Napríklad keď som raz videla, ako brat Knorr hrá športovú hru so skupinkou mladých bételitov, šokovalo ma to.

 Inštruktori v Gileáde, všetko vnímaví a skúsení muži, si všimli, že s niečím bojujem. Zaujímali sa o mňa a pomohli mi upraviť zmýšľanie. Postupne som sa už na Jehovu nepozerala ako na niekoho prísneho a požadovačného, ale ako na Boha, ktorý nás miluje a cení si, čo robíme. Pomohli mi aj niektoré spolužiačky. Spomínam si, ako mi jedna povedala: „Elva, Jehova nestojí nad nami s bičom. Nebuď na seba taká prísna!“ Jej priame slová zasiahli moje srdce.

Po skončení školy Gileád som bola so štyrmi ďalšími spolužiakmi pridelená do Namíbie v Afrike. Zakrátko sme viedli 80 biblických štúdií. Milovala som Namíbiu i misionársky život, ale zaľúbila som sa do jedného spolužiaka z Gileádu, ktorý bol poslaný do Švajčiarska. Zasnúbili sme sa a po roku som z Namíbie odišla za ním. Keď sme sa vzali, sprevádzala som ho v krajskej službe.

ZDRVUJÚCI ÚDER

V krajskej službe sme strávili päť radostných rokov. Potom sme boli pozvaní slúžiť do švajčiarskeho Bételu. Bola som nadšená, že v rodine Bétel môžem byť medzi toľkými duchovne zrelými staršími bratmi a sestrami.

Krátko nato som zažila hrozný šok. Zistila som, že môj manžel bol neverný mne i Jehovovi. Potom odo mňa odišiel. Bola som zdrvená! Neviem, ako by som tú situáciu bola zvládla, nebyť lásky a podpory mojich vekovo starších priateľov v rodine Bétel. Počúvali ma, keď som sa potrebovala vyrozprávať, a dopriali mi pokoj, keď som potrebovala byť sama. Utešujúcimi slovami a láskavými skutkami mi pomáhali prekonať tú neopísateľnú bolesť. Vďaka tomu som sa ešte viac priblížila k Jehovovi.

Spomenula som si aj na slová, ktoré mi roky predtým povedali múdri starší bratia a sestry, zocelení rôznymi skúškami. Napríklad Madge Dunhamová mi raz povedala: „Elva, v službe Jehovovi zažiješ mnohé skúšky, ale tie najťažšie niekedy prichádzajú od tých, ktorí sú nám blízki. V takých skúškach sa upni na Jehovu. Pamätaj, že slúžiš jemu, nie nedokonalým ľuďom!“ Jej rada ma viedla mnohými chmúrnymi chvíľami. Povedala som si, že nikdy nedovolím, aby ma manželove chyby odlúčili od Jehovu.

Po čase som sa rozhodla, že sa vrátim do Austrálie, aby som bola bližšie k rodine, a že budem slúžiť ako priekopníčka. Na lodi cestou domov som sa veľa rozprávala s jednou skupinou spolucestujúcich. Viedli sme živé biblické rozhovory. V skupine bol aj istý tichý muž z Nórska, Arne Gjerde. To, čo počul, sa mu páčilo. Neskôr prišiel do Sydney navštíviť mňa i moju rodinu. Duchovne veľmi rýchlo napredoval a dal sa pokrstiť. V roku 1963 sme sa vzali a o dva roky sa nám narodil syn Gary.

ĎALŠIA STRATA

Arne, Gary a ja sme spokojne nažívali ako rodina. Arne čoskoro zväčšil náš dom, aby s nami mohli bývať moji zostarnutí rodičia. Po šiestich rokoch manželstva však naším životom otriasla rana. Arnemu zistili mozgový nádor. Každý deň som za ním chodila do nemocnice, kde podstupoval zdĺhavú liečbu ožarovaním. Na nejaký čas sa mu polepšilo, no potom sa jeho stav zhoršil  a dostal mozgovú príhodu. Povedali mi, že má iba týždeň života. Arne však nezomrel. Napokon sa vrátil domov, kde som sa oňho starala, až kým sa jeho zdravie pomaly nezlepšilo. Časom dokázal opäť chodiť a znovu bol aktívny ako starší v zbore. Jeho veselá povaha a zmysel pre humor do veľkej miery prispeli k tomu, že sa zotavil, a mne sa oňho ľahšie staralo.

Po mnohých rokoch, v roku 1986, sa Arnemu opäť pohoršilo. Vtedy už moji rodičia nežili, a tak sme sa presťahovali do nádherného prostredia Modrých vrchov neďaleko Sydney, aby sme boli bližšie k našim priateľom. Neskôr sa Gary oženil s milou duchovnou sestrou Karin. Navrhli nám, aby sme všetci štyria bývali v jednom dome. O niekoľko mesiacov sme sa teda nasťahovali do domu, ktorý sa nachádzal len pár ulíc od miesta, kde sme s Arnem dovtedy žili.

Posledného jeden a pol roka bol Arne pripútaný na lôžko a bolo potrebné sa oňho nepretržite starať. Keďže väčšinu času som musela byť doma, každý deň som dve hodiny študovala Bibliu a biblické publikácie. Počas štúdia som našla veľa múdrych rád, ako sa vyrovnať so svojou situáciou. Okrem toho ma navštevovali láskaví starší kresťania zo zboru, z ktorých viacerí prešli podobnými skúškami. Ich návštevy ma nesmierne povzbudzovali. Arne zomrel v apríli 2003 s pevnou nádejou na vzkriesenie.

MOJA NAJSILNEJŠIA OPORA

Keď som bola mladá, myslela som si, že všetko bude ideálne. No prišla som na to, že život sa málokedy odvíja tak, ako chceme. Tešila som sa z nespočetných požehnaní, ale zažila som aj dve veľké tragédie — stratila som oboch manželov, jedného pre neveru, druhého pre chorobu. Celý ten čas som čerpala rady a útechu z rôznych zdrojov. Mojou najsilnejšou oporou je „Pradávny dní“, Boh Jehova. (Dan. 7:9) Jeho rady formovali moju osobnosť a vďaka nim som v misionárskej službe získala skúsenosti, ktoré mi priniesli veľa radosti. Keď prišli problémy, ‚Jehovova milujúca láskavosť ma podporovala a jeho prejavy útechy poláskali moju dušu‘. (Žalm 94:18, 19) Tešila som sa tiež z lásky a podpory mojej rodiny a ‚pravých druhov, ktorí sa narodili pre čas tiesne‘. (Prísl. 17:17) Patrili k nim múdri starší bratia a sestry.

Patriarcha Jób sa opýtal: „Či nie je múdrosť medzi ľuďmi v rokoch a porozumenie v dĺžke dní?“ ​(Jób 12:12) Na základe svojho života môžem povedať, že áno. Múdri starší ľudia mi svojimi radami pomáhali, v ťažkých chvíľach ma utešovali a ich priateľstvo obohatilo môj život. Som vďačná, že som medzi nimi našla blízkych priateľov.

Teraz mám už 80 rokov, takže sama som v pokročilom veku. Vďaka tomu, čo som prežila, som sa naučila citlivo vnímať, čo starší ľudia potrebujú. Stále ich veľmi rada navštevujem a pomáham im. Dobre sa však cítim aj v spoločnosti mladých. Ich energia je pre mňa osviežením a ich nadšenie sa prenáša aj na mňa. Keď ku mne mladí ľudia prichádzajú po radu alebo keď potrebujú povzbudenie, som šťastná, že im môžem pomôcť.

[Poznámka pod čiarou]

[Obrázok na strane 14]

V priekopníckej službe s Joy Lennoxovou v meste Narrandera

[Obrázok na strane 15]

Elva s členmi švajčiarskej rodiny Bétel v roku 1960

[Obrázok na strane 16]

S Arnem počas jeho choroby