Rozpráva Max Lloyd

Stalo sa to v roku 1955 v Paraguaji v Južnej Amerike. Bolo neskoro večer a dom, kde som bol s ďalším misionárom, obkľúčil rozhnevaný dav. Ľudia kričali: „Náš boh baží po krvi týchto gringov!“ Ako sme sa tam my gringovia, ako miestni nazývajú cudzincov, ocitli?

POKIAĽ ide o mňa, celé sa to začalo pred rokmi v Austrálii, kde som vyrastal a kde ma Jehova začal vyučovať, ako konať jeho vôľu. V roku 1938 môj otec prijal od jednej svedkyne knihu Nepriatelia. Obaja moji rodičia boli v tom čase nespokojní s miestnymi duchovnými, ktorí označovali časti Biblie za mýty. Asi o rok sa rodičia dali pokrstiť na znak svojej oddanosti Jehovovi. Odvtedy sa konanie Jehovovej vôle stalo v našej rodine tým najdôležitejším. Potom sa dala pokrstiť moja sestra Lesley, ktorá bola odo mňa o päť rokov staršia. Ja som bol pokrstený v roku 1940, keď som mal deväť rokov.

Krátko po vypuknutí druhej svetovej vojny bolo tlačenie a rozširovanie biblickej literatúry Jehovových svedkov v Austrálii zakázané. Preto som sa ako malý chlapec učil vysvetľovať, čomu verím, iba pomocou Biblie. Brával som si ju do školy, aby som z nej mohol ukázať, prečo nezdravím zástavu alebo prečo nepodporujem vojnové úsilie národov. (2. Mojž. 20:4, 5; Mat. 4:10; Ján 17:16; 1. Jána 5:21)

V škole ma prezývali „nemecký špión“, a preto sa mi viacerí vyhýbali. V tom čase sa v škole často premietali filmy. Pred každým filmom museli všetci vstať a zaspievať štátnu hymnu. Keď som zostal sedieť, zakaždým ma dvaja či traja chlapci chceli prinútiť, aby som sa postavil, tak, že ma ťahali za vlasy. Nakoniec som bol zo školy vylúčený, lebo som sa držal svojho presvedčenia založeného na Biblii. Mohol som však študovať diaľkovo prostredníctvom korešpondencie.

DOSAHUJEM SVOJ CIEĽ

Dal som si za cieľ, že keď budem mať 14 rokov, začnem slúžiť celým časom ako priekopník. Preto som bol veľmi sklamaný, keď mi rodičia povedali, že najprv si musím nájsť prácu. Trvali na tom, aby som im platil za bývanie a stravu, ale sľúbili mi, že keď budem mať 18, budem môcť začať s priekopníckou službou. Viedlo to k nekonečným diskusiám o mojom zárobku. Ja som hovoril, že si chcem šetriť, aby  som mohol byť priekopník, no moji rodičia boli nekompromisní.

Keď nastal čas, aby som sa stal priekopníkom, rodičia si so mnou sadli a povedali mi, že peniaze, čo som im dával, mi ukladali na účet. Potom mi ich všetky vrátili, aby som si mohol kúpiť oblečenie a iné veci, ktoré budem ako priekopník potrebovať. Učili ma, aby som sa vedel o seba postarať a aby som nečakal, že to za mňa budú robiť druhí. Teraz viem, aké cenné bolo toto školenie.

Keď sme s Lesley vyrastali, často boli u nás doma priekopníci, s ktorými sme veľmi radi chodili do služby. Cez víkendy sme zvestovali z domu do domu a na ulici a viedli biblické štúdiá. V tých rokoch bol cieľ pre zborového zvestovateľa 60 hodín za mesiac. Moja mama dosiahla tento cieľ skoro vždy, čím dávala vynikajúci príklad Lesley i mne.

PRIEKOPNÍCKA SLUŽBA V TASMÁNII

Prvé miesto, kam som bol ako priekopník pridelený, bol austrálsky ostrov Tasmánia. Slúžila tam moja sestra s manželom a ja som sa k nim pripojil. Zakrátko však odišli, lebo dostali pozvanie do 15. triedy školy Gileád. Bol som veľmi plachý a dovtedy som nikdy nebol preč z domu. Niektorí hovorili, že tam vydržím len tri mesiace. No ešte v tom roku, v roku 1950, som bol vymenovaný za služobníka skupiny, ktorý mal podobné zodpovednosti, ako má dnes koordinátor rady starších. Neskôr ma vymenovali za zvláštneho priekopníka a ako spolupracovníka mi pridelili istého mladého brata.

Slúžili sme v jednom izolovanom meste, kde sa ťažila meď. Neboli tam žiadni svedkovia. Pricestovali sme autobusom neskoro popoludní. Prvú noc sme strávili v starom hoteli. Na druhý deň sme sa pri zvestovaní z domu do domu pýtali ľudí, či nevedia o niekom, kto by nás mohol ubytovať. Ako sa blížil večer, jeden človek nám spomenul, že vedľa kostola je dom presbyteriánskeho duchovného a nikto v ňom nebýva. Poradil nám, aby sme sa opýtali diakona. Diakon bol priateľský a dovolil nám tam bývať. Bolo zvláštne vychádzať každý deň z domu duchovného a ísť zvestovať.

Naše úsilie prinášalo ovocie. Mali sme pekné rozhovory a viedli sme veľa biblických štúdií. Keď sa to dozvedeli predstavitelia cirkvi v hlavnom meste a keď sa dopočuli, že Jehovovi svedkovia bývajú v dome duchovného, žiadali od diakona, aby nás okamžite poslal preč. Opäť sme zostali bez strechy nad hlavou!

Na druhý deň sme zvestovali do neskorého popoludnia a potom sme si začali hľadať nejaké miesto, kde by sme strávili noc. To najlepšie, čo sa nám podarilo nájsť, bola hlavná tribúna športového štadióna. Odložili sme si tam kufre a pokračovali  v službe. Už sa stmievalo, ale povedali sme si, že dokončíme ulicu a pôjdeme do zostávajúcich domov. V jednom z nich nám pán ponúkol ubytovanie v malom dvojizbovom domčeku vzadu na dvore!

KRAJSKÁ SLUŽBA A GILEÁD

Asi po ôsmich mesiacoch v Tasmánii ma austrálska odbočka požiadala, či by som neslúžil ako krajský dozorca. Bol to pre mňa šok, veď som mal iba 20 rokov! Niekoľko týždňov som sa školil a potom som začal pravidelne navštevovať a povzbudzovať zbory. Tí, ktorí boli odo mňa starší — čo boli skoro všetci —, sa nepozerali zhora na moju mladosť, ale vážili si prácu, ktorú som robil.

Cestovanie medzi zbormi malo veľa podôb. Jeden týždeň som sa viezol autobusom, druhý električkou, potom autom alebo na motorke, na ktorej som musel udržiavať rovnováhu, lebo som mal na nej naložený kufor i tašku do služby. Z toho, že som s bratmi a sestrami, som sa nesmierne tešil. Istý služobník skupiny veľmi chcel, aby som uňho býval, hoci ešte nemal dostavaný dom. Ten týždeň som síce spával vo vani, ale za ten duchovný úžitok to stálo!

Ďalšie prekvapenie prišlo v roku 1953, keď som dostal prihlášku do 22. triedy školy Gileád. No moja radosť sa miešala s obavami. Totiž keď moja sestra s manželom 30. júla 1950 skončili školu Gileád, boli poslaní do Pakistanu. Lesley tam do roka ochorela a zomrela. Ako by sa cítili moji rodičia, keby som po takom krátkom čase išiel niekam ďaleko aj ja? Povedali mi: „Choď a slúž Jehovovi, kamkoľvek ťa pošle.“ Otca som už viac nevidel. Zomrel v roku 1957.

Nastúpil som na loď s ďalšími piatimi bratmi a sestrami z Austrálie a šesť týždňov sme sa plavili do New Yorku. Cestou sme si čítali Bibliu, študovali a zvestovali spolucestujúcim. Skôr ako sme prišli do South Lansingu v štáte New York, kde sa nachádzala škola, zúčastnili sme sa medzinárodného zjazdu na Yankee štadióne, ktorý sa konal v júli 1953. Bolo tam 165 829 prítomných!

V triede nás bolo 120 a zišli sme sa zo všetkých kútov sveta. Až v deň graduácie nám bolo oznámené, kam pôjdeme. Hneď ako sa dalo, bežali sme do knižnice školy Gileád zistiť si niečo o krajinách, kam sme boli poslaní. Ja som sa zaujímal o Paraguaj. Dozvedel som sa, že jeho história je poznačená politickými revolúciami. Krátko po mojom príchode som sa jedno ráno pýtal iných misionárov, čo sa v noci „oslavovalo“. S úsmevom mi povedali: „Zažil si svoju prvú revolúciu. Pozri sa von cez vchodové dvere.“ Na každom rohu stáli vojaci!

DESIVÝ ZÁŽITOK

Raz som bol s krajským dozorcom na návšteve jedného izolovaného zboru, kde sme chceli  premietnuť film Spoločnosť nového sveta v činnosti. Cestovali sme tam osem či deväť hodín, najprv vlakom, potom bričkou, ktorú ťahal kôň, a nakoniec volským záprahom. Niesli sme so sebou aj generátor a premietačku. Napokon sme tam dorazili a hneď na ďalší deň sme začali navštevovať farmy a pozývať všetkých na večerné premietanie. Prišlo približne 15 ľudí.

Asi po 20 minútach premietania nám ktosi povedal, aby sme sa čo najrýchlejšie dostali do domu. Schytili sme premietačku a utekali. Vtedy sa odohrala situácia z úvodu. Muži z davu začali kričať, strieľať a skandovať: „Náš boh baží po krvi týchto gringov!“ Gringovia tam boli len dvaja a jedným z nich som bol ja! Tí, ktorí prišli na premietanie, zadržali dav, aby sa mu nepodarilo vtrhnúť do domu. Odporcovia sa však o tretej ráno vrátili, strieľali z pušiek a vyhrážali sa, že si na nás počkajú, keď sa budeme na druhý deň vracať do mesta.

Dvaja bratia sa skontaktovali so šerifom a ten popoludní prišiel — aj s dvoma koňmi —, aby nás odprevadil do mesta. Vždy, keď sme sa blížili k nejakým kríkom alebo stromom, šerif vytiahol zbraň a išiel dopredu preskúmať terén. Zistil som, že kôň je dobrým dopravným prostriedkom, a tak som si neskôr jedného zaobstaral.

PRICHÁDZAJÚ ĎALŠÍ MISIONÁRI

Napriek neutíchajúcemu odporu duchovenstva prinášalo zvestovanie dobré výsledky. V roku 1955 prišli piati noví misionári, medzi nimi aj mladá sestra z Kanady, Elsie Swansonová, ktorá absolvovala 25. triedu Gileádu. Nejaký čas sme boli spolu v odbočke a potom ju pridelili do iného mesta. Elsie zasvätila svoj život službe Jehovovi, hoci rodičia ju v tom veľmi nepodporovali a nikdy neprijali pravdu. Dňa 31. decembra 1957 sme sa vzali a bývali sme sami v misionárskom domove na juhu Paraguaja.

V dome nebol zavedený vodovod, ale na dvore sme mali studňu. Nemali sme ani sprchu, toaletu, práčku či chladničku. Potraviny sme si kupovali len na jeden deň. Ale tento jednoduchý spôsob života a vrúcne vzťahy s bratmi a sestrami v zbore prispeli k tomu, že to bolo veľmi radostné obdobie nášho manželstva.

V roku 1963 sme išli navštíviť moju mamu do Austrálie. Krátko po našom príchode však dostala  infarkt — zrejme bola rozrušená, že ma po desiatich rokoch znova vidí. Ako sa blížil čas nášho návratu, stáli sme pred jednou z najťažších otázok v živote. Necháme mamu v nemocnici, dúfajúc, že sa o ňu niekto postará, a vrátime sa k našej službe v Paraguaji, ktorú sme si zamilovali? Po mnohých modlitbách sme sa s Elsie rozhodli, že zostaneme a postaráme sa o mamu. Zomrela v roku 1966 a my sme sa o ňu mohli starať, pričom sme nemuseli prerušiť službu celým časom.

Bolo pre mňa výsadou niekoľko rokov slúžiť ako krajský a oblastný dozorca v Austrálii a byť inštruktorom v škole služby Kráľovstva pre starších. Potom prišla ďalšia zmena. Bol som pridelený slúžiť ako člen prvého výboru odbočky v Austrálii. Neskôr, keď sa stavala nová odbočka, som bol vymenovaný za predsedajúceho stavebného výboru. Vďaka mnohým skúseným pracovníkom, ktorí s nami ochotne spolupracovali, bola postavená nádherná odbočka.

Pracoval som aj v služobnom oddelení, ktoré dozerá na zvestovateľské dielo v krajine. Dostal som tiež výsadu navštevovať iné odbočky ako zónový dozorca a poskytovať tam pomoc a povzbudenie. Moju vieru zvlášť posilňovalo, keď som sa v niektorých krajinách stretol s tými, ktorí strávili roky, dokonca desaťročia, vo väzniciach a koncentračných táboroch, lebo verne poslúchali Jehovu.

NAŠA SLUŽBA DNES

Keď sme sa v roku 2001 vrátili z jednej vyčerpávajúcej zónovej cesty, našiel som si list s pozvaním do Brooklynu v New Yorku, kde som mal slúžiť ako člen novovytvoreného výboru odbočky Spojených štátov. S Elsie sme toto pozvanie zvažovali, veľa sa modlili a potom sme ho s radosťou prijali. Po vyše 11 rokoch sme stále v Brooklyne.

Som veľmi rád, že mám manželku, ktorá s potešením koná Jehovovu vôľu, nech je akákoľvek. Teraz máme niečo vyše 80 rokov a stále máme primerané zdravie. Tešíme sa, ako nás bude Jehova vyučovať po celú večnosť a ako bohato požehná tých, ktorí stále konajú jeho vôľu.

[Zvýraznený text na strane 19]

Jeden týždeň som sa viezol autobusom, druhý električkou, potom autom alebo na motorke, na ktorej som musel udržiavať rovnováhu, lebo som mal na nej naložený kufor i tašku do služby

[Zvýraznený text na strane 21]

Tešíme sa, ako nás bude Jehova vyučovať po celú večnosť

[Obrázky na strane 18]

Vľavo: V krajskej službe v Austrálii

Vpravo: S rodičmi

[Obrázok na strane 20]

Náš svadobný deň, 31. decembra 1957