Sýrsky kráľ chcel dolapiť Božieho proroka Elizea a vypátral ho v opevnenom meste Dotán ležiacom na kopci. Ešte za noci poslal k Dotánu kone, bojové vozy a vojsko. Na úsvite už bolo mesto obkľúčené. (2. Kráľ. 6:13, 14)

Keď Elizeov slúžiaci vstal a vyšiel von, uvidel vojsko, ktoré chcelo zajať proroka. Preto zvolal: „Beda, môj pane! Čo budeme robiť?“ Ale Elizeus ho upokojoval: „Neboj sa, tých, čo sú s nami, je totiž viac ako tých, čo sú s nimi.“ A potom sa modlil: „Jehova, otvor mu, prosím, oči, aby videl.“ V správe ďalej čítame: „Jehova okamžite otvoril oči slúžiacemu, takže videl, a hľa, hornatý kraj bol plný koní a ohnivých bojových dvojkolesových vozov všade okolo Elizea.“ (2. Kráľ. 6:15–17) Čo sa môžeme naučiť z tejto a ďalších udalostí, ktoré Elizeus zažil?

Elizeus zostal pri pohľade na sýrske vojsko obliehajúce mesto pokojný, lebo dôveroval Jehovovi a videl, že dokáže chrániť svojich služobníkov. My dnes síce neočakávame zázraky, ale predsa vidíme, že Jehova nás ako celok chráni; akoby nás tiež obkolesovali ohnivé kone a vozy. Ak ich vďaka svojej viere „vidíme“ a ak sa vždy spoliehame na Boha, budeme ‚bývať v bezpečí‘ a zažívať Božie požehnanie. (Žalm 4:8) Pouvažujme teraz, aký úžitok môžeme mať z ďalších Elizeových príhod.

Keď raz Elizeus oral, prišiel k nemu prorok Eliáš a prehodil cez neho svoj úradný odev. Elizeus vedel, čo to znamená. Usporiadal hostinu, rozlúčil sa s rodičmi a odišiel z domu slúžiť Eliášovi. (1. Kráľ. 19:16, 19–21) Vďaka tomu, že sa dal ochotne k dispozícii, aby Bohu slúžil čo najviac, sa stal nástrojom v Božích rukách a neskôr slúžil ako prorok miesto Eliáša.

Eliášovi slúžil asi šesť rokov. Počas tejto služby „lial vodu na Eliášove ruky“. (2. Kráľ. 3:11) Vtedy  ľudia nepoužívali príbor a obyčajne jedli rukami. Po každom jedle sluha lial pánovi vodu na ruky, aby si ich mohol umyť. Z toho vidíme, že prinajmenšom niektoré Elizeove úlohy boli úplne obyčajné. Tento Boží služobník však považoval za výsadu slúžiť Eliášovi.

Dnes sa deje niečo podobné: mnoho kresťanov sa zapája do rôznych foriem služby celým časom. Vedie ich k tomu viera a túžba čo najlepšie využiť svoju silu v službe Jehovovi. Niektoré úlohy si vyžadujú odísť z domu a slúžiť niekde inde, napríklad v Bételi či pri výstavbe miest spojených s uctievaním Jehovu, a tam konať prácu, ktorú mnohí vnímajú ako podradnú. Ale žiadny kresťan by takú službu nemal považovať za bezvýznamnú ani ponižujúcu, lebo Jehova si ju vysoko cení. (Hebr. 6:10)

Predtým ako Boh ‚vzal Eliáša vo víchrici k nebesiam‘, ho poslal z Gilgala do Bételu. Eliáš povedal Elizeovi, že nemusí ísť s ním, ale on na to zareagoval: „Ja ťa neopustím.“ Neskôr ho Eliáš ešte dvakrát požiadal, aby s ním nešiel, ale Elizeus ho napriek tomu sprevádzal. (2. Kráľ. 2:1–6) Pridržiaval sa ho podobne ako Rút Noemy. (Rút 1:8, 16, 17) Prečo? Zjavne preto, lebo službu Eliášovi považoval za výsadu od Boha.

Elizeus je nám dobrým príkladom. Keď budeme pamätať na to, že slúžime Jehovovi, budeme si vysoko ceniť ktorúkoľvek výsadu služby, ktorú v Božej organizácii dostaneme. Niet väčšej cti ako slúžiť Bohu. (Žalm 65:4; 84:10)

Cestou Eliáš Elizeovi povedal: „Požiadaj, čo by som mal pre teba urobiť.“ Elizeova žiadosť mala duchovný charakter rovnako ako žiadosť, ktorú mnoho rokov predtým vyslovil Šalamún. Požiadal o to, aby ‚mu pripadli dva podiely Eliášovho ducha‘. (1. Kráľ. 3:5, 9; 2. Kráľ. 2:9) V Izraeli mal prvorodený syn podľa Zákona dostať dva diely otcovho dedičstva. (5. Mojž. 21:15–17) Teda Elizeus v podstate požiadal o to, aby mohol byť považovaný za Eliášovho duchovného dediča. Okrem toho chcel mať rovnakú odvahu ako Eliáš, ktorý „úplne... žiarlil za Jehovu“. (1. Kráľ. 19:13, 14)

Ako Eliáš zareagoval na prosbu svojho slúžiaceho? „Požiadal si o ťažkú vec,“ povedal mu. „Ak ma uvidíš, keď budem od teba vzatý, stane sa ti tak; ale ak nie, nestane sa to.“ (2. Kráľ. 2:10) Jeho odpoveď mala zjavne dvojaký význam. Jednak ňou naznačil, že len Boh môže rozhodnúť, či Elizeus dostane to, o čo prosí. A jednak uviedol, že ak chce, aby sa jeho prosba splnila, nesmie stratiť odhodlanie zostať s Eliášom, nech by sa dialo čokoľvek.

Dal Boh Elizeovi dva diely Eliášovho ducha? V biblickej správe čítame: „Stalo sa, ako kráčali a pri chôdzi hovorili, tu hľa, ohnivý bojový dvojkolesový voz a ohnivé kone, a oddelili ich od seba; a Eliáš vystúpil vo víchrici k nebesiam. Elizeus to stále videl.“ * Bola to Jehovova odpoveď na Elizeovu prosbu. Elizeus videl, ako bol od neho Eliáš vzatý, dostal dvojitý podiel z jeho ducha a stal sa jeho duchovným dedičom. (2. Kráľ. 2:11–14)

Elizeus zdvihol úradný odev, ktorý spadol z Eliáša, a obliekol si ho. Podľa toho ľudia vedeli, že Božím prorokom je teraz on. Ďalší dôkaz o svojom vymenovaní neskôr poskytol aj tým, že zázračne rozdelil vody Jordánu.

Pohľad na to, ako Eliáš v búrke vystupuje k nebesiam, na Elizea istotne zapôsobil veľmi silno. Koniec koncov, ohnivý bojový voz a ohnivé kone sa nevidia každý deň! Bol to dôkaz, že Jehova vyhovel Elizeovej prosbe. Dnes Boh nevypočúva naše modlitby tak, že nám umožní vidieť ohnivé bojové vozy a kone. Ale môžeme rozpoznať, že Boh používa veľkú moc, aby uskutočnil svoju vôľu. Keď si všímame, ako Jehova žehná pozemskej časti svojej organizácie, v istom zmysle  „vidíme“ činnosť jeho nebeského voza. (Ezech. 10:9–13)

Elizeus sa z vlastnej skúsenosti mnohokrát presvedčil, že Jehova má nesmiernu moc. Veď Boží svätý duch mu umožnil vykonať 16 zázrakov, čo je dvojnásobne viac, ako vykonal Eliáš. * Druhý raz videl ohnivé kone a bojové vozy v kritickej situácii v Dotáne, ktorá je opísaná v úvode článku.

Elizeus zostal pokojný napriek tomu, že Dotán bol obkľúčený nepriateľmi. Prečo? Lebo si vypestoval silnú vieru v Jehovu. Rovnakú vieru potrebujeme aj my. Modlime sa teda o Božieho svätého ducha, aby sme mohli prejavovať vieru a ďalšie stránky ovocia tohto ducha. (Luk. 11:13; Gal. 5:22, 23)

Zážitok z Dotánu dal Elizeovi ďalší opodstatnený dôvod, aby dôveroval Jehovovi a jeho neviditeľnému vojsku, ktoré ho malo chrániť. Prorok si uvedomoval, že Boh nasadil zástupy anjelov okolo mesta i okolo vojska, ktoré ho držalo v obkľúčení. Boh potom nepriateľov oslepil, a tak Elizea a jeho slúžiaceho zázračne zachránil. (2. Kráľ. 6:17–23) V tej rozhodujúcej chvíli, ale aj v iných situáciách, prejavil Elizeus vieru a bezvýhradne Jehovovi dôveroval.

Dôverujme Bohu Jehovovi podobne ako Elizeus. (Prísl. 3:5, 6) Potom nám „sám Boh... prejaví priazeň a požehná nás“. (Žalm 67:1) Je pravda, že nás doslovne neobkolesujú ohnivé vozy a kone, ale Jehova chráni svoj ľud ako celok aj dnes. A bude ho chrániť aj cez blížiace sa „veľké súženie“. (Mat. 24:21; Zjav. 7:9, 14) Dovtedy vždy pamätajme na to, že „Boh je nám útočišťom“. (Žalm 62:8)