STALO sa to v auguste roku 1936 vo svazijskom kráľovskom kraale, čiže sídle. Robert a George Nisbetovci práve prehrali z auta s ampliónom hudobné nahrávky a po nich prejavy brata J. F. Rutherforda. Kráľ Sobhuza II. bol nadšený. „Predstavte si, do akých rozpakov sme sa dostali, keď povedal, že chce kúpiť náš gramofón, platne i amplión s nápisom ‚Posolstvo o Kráľovstve‘!“ rozprával o tomto stretnutí George. Čo mali bratia na to povedať?

Robert kráľovi zdvorilo vysvetlil, že tieto veci nie sú na predaj. Prečo nie? Pretože toto vybavenie patrí niekomu inému. Kráľ chcel vedieť komu.

„Všetko to patrí inému kráľovi,“ odpovedal Robert. Nato sa ho kráľ Sobhuza opýtal, kto je tým kráľom. „Je ním kráľ Božieho Kráľovstva, Ježiš Kristus,“ povedal Robert.

„Ó, to je veľký kráľ,“ s hlbokou úctou uznal Sobhuza. „Nerád by som si vzal niečo, čo patrí jemu.“

Robert neskôr napísal: ‚Najvyšší náčelník kráľ Sobhuza na mňa veľmi zapôsobil. Hovoril bezchybnou angličtinou bez stopy nadutosti či pýchy. Bol bezprostredný a prístupný. Sedel som uňho asi tri štvrte hodiny, zatiaľ čo George vonku prehrával hudobné nahrávky.

Neskôr v ten deň sme navštívili Svazijskú štátnu školu a tam sme mali najzaujímavejšiu skúsenosť,‘ pokračoval Robert v rozprávaní. ‚Zvestovali sme riaditeľovi školy, ktorý nás ochotne počúval. Keď sme sa zmienili o gramofóne a navrhli mu, že nahrávky by si mohla vypočuť celá škola, veľmi sa potešil a zvolal takmer 100 študentov, aby si posadali na trávu a počúvali. Dozvedeli sme sa, že je to stredná škola, kde sa chlapci učia predmety ako poľnohospodárstvo, záhradníctvo, tesárstvo, stavebné práce, angličtinu a matematiku a dievčatá ošetrovateľstvo, domáce práce a ďalšie užitočné zručnosti.‘ Školu založila stará matka najvyššieho náčelníka. *

Priekopníci navštevovali kráľovský kraal už od roku 1933 a kráľ Sobhuza si ich vždy rád vypočul. Raz dokonca zhromaždil sto bojovníkov, ktorí tvorili jeho osobnú stráž, aby  si vypočuli nahrávky s posolstvom o Kráľovstve. Všetci si predplatili naše časopisy a prijali literatúru, ktorú mali bratia so sebou. Netrvalo dlho a kráľ už mal skoro úplnú teokratickú knižnicu. A uchoval si ju aj počas druhej svetovej vojny, hoci britská koloniálna vláda našu literatúru zakázala!

Kráľ Sobhuza II. celé roky prijímal Jehovových svedkov vo svojom kráľovskom sídle v Lobambe a dokonca pozýval aj duchovných, aby si prišli vypočuť naše biblické prednášky. Pri jednej takejto príležitosti, keď miestny svedok menom Helvie Mashazi rozoberal 23. kapitolu Matúša, niekoľkí duchovní v hneve vyskočili a snažili sa ho prinútiť, aby sa posadil. Kráľ však zasiahol a brata Mashaziho požiadal, nech pokračuje. Navyše prítomných vyzval, aby si zapísali všetky biblické texty, ktoré brat uviedol v prednáške!

Inokedy, keď istý priekopník dokončil svoju prednášku, štyria z prítomných duchovných si otočili biely golier dozadu a vyhlásili: „Už viac nie sme duchovní, ale Jehovovi svedkovia!“ Potom sa priekopníka opýtali, či nemá ešte také knihy, aké má najvyšší náčelník.

Od prvého stretnutia v 30. rokoch dvadsiateho storočia až do svojej smrti v roku 1982 prejavoval najvyšší náčelník Jehovovým svedkom úctu. Nikdy nedovodil, aby boli prenasledovaní za to, že nedodržiavajú svazijské rituály. Nie div, že mu svedkovia boli vďační, a keď zomrel, úprimne za ním smútili.

Začiatkom roku 2013 bolo vo Svazijsku viac ako 3 000 hlásateľov Kráľovstva. Keďže táto krajina má len niečo vyše milióna obyvateľov, na jedného zvestovateľa pripadalo 384 ľudí. V 90 zboroch usilovne slúžilo viac než 260 priekopníkov. A na Pamätnej slávnosti v roku 2012 sa zúčastnilo 7 496 ľudí. Je zrejmé, že v tejto krajine sa ešte dá očakávať veľký vzrast. Bratia, ktorí vo Svazijsku začali vydávať svedectvo v 30. rokoch, tu položili naozaj dobrý základ diela. (Z nášho archívu v Južnej Afrike.)