Dvoch priekopníkov, ktorých pozvali do jedného domu v Keni, prekvapilo, keď na posteli uvideli ležať drobného muža. Mal veľmi malý trup a kratučké ramená. Keď mu povedali, že podľa Božieho sľubu „sa bude chromý šplhať ako jeleň“, na tvári mu zažiaril široký úsmev. (Iz. 35:6)

Priekopníci sa dozvedeli, že Onesmus sa narodil s chorobou nazývanou osteogenesis imperfecta, čiže syndróm vrodenej lámavosti kostí. Jeho kosti sú mimoriadne krehké a môžu sa zlomiť už pri najjemnejšom tlaku. A keďže na ňu neexistuje liek ani účinná liečba, Onesmus sa zmieril s tým, že do konca života bude na vozíku a bude trpieť bolesťami.

Prijal ponuku biblického štúdia. Matka však bola proti tomu, aby chodil na kresťanské zhromaždenia, lebo sa bála, že sa zraní alebo si spôsobí ešte väčšiu bolesť. A tak mu bratia zhromaždenia nahrávali a on si ich doma púšťal. Po piatich mesiacoch štúdia sa však rozhodol chodiť na zhromaždenia aj napriek riziku, ktoré s tým bolo spojené.

Spôsobil si tým väčšiu bolesť? Práve naopak. „Zdalo sa mi, že bolesť, ktorú nepretržite cítim, na zhromaždeniach poľavuje,“ spomína. Pomyslel si, že za tou úľavou musí byť nádej, ktorú krátko predtým nadobudol. Matka si všimla, že Onesmus je veselší, a tak ju to potešilo, že aj ona prijala ponuku študovať Bibliu. Hovorievala: „Služba Bohu je pre môjho syna liek.“

Zanedlho sa stal nepokrsteným zvestovateľom. Časom sa dal pokrstiť a v súčasnosti slúži ako služobný pomocník. I keď nemôže používať nohy a jednu ruku, túžil v službe Jehovovi robiť maximum. Chcel sa prihlásiť do pomocnej priekopníckej služby, ale váhal. Prečo? Lebo si uvedomoval, že by bol úplne závislý od niekoho, kto by ho tlačil na vozíku. Keď sa so svojimi obavami zdôveril spolukresťanom, sľúbili mu, že ho podporia. A naozaj ho aj podporili a pomohli mu zvládnuť priekopnícku službu.

Časom Onesmus zatúžil byť pravidelným priekopníkom, ale mal rovnaké obavy ako pred pomocnou priekopníckou službou. Raz ho však denný text povzbudil práve v tom, v čom potreboval. Bol to Žalm 34:8: „Okúste a viďte, že Jehova je dobrý.“ Rozjímal nad ním a rozhodol sa podať prihlášku. Dnes zvestuje štyri dni v týždni a vedie biblické štúdium s viacerými ľuďmi, ktorí duchovne dobre napredujú. V roku 2010 absolvoval školu priekopníckej služby. A mal veľkú radosť, že inštruktorom v nej bol aj jeden z bratov, ktorí mu vydali svedectvo!

Onesmovi, ktorý má teraz takmer 40 rokov, medzičasom zomreli rodičia, ale nezostal bez opatery. O jeho každodenné potreby sa starajú bratia a sestry zo zboru. Je veľmi vďačný za všetky požehnania, ktoré zažíva, a teší sa na čas, keď „nijaký usadlík nepovie: ‚Som chorý.‘“ (Iz. 33:24)