JE SKORÉ ráno. Z jedného domu vychádza žena a zrazu zbadá pri prahu balík. Zdvihne ho, poobzerá sa po okolí, ale ulica je prázdna. Musel ho tu niekto nechať v noci. Pootvorí ho, no len čo zbadá jeho obsah, rýchlo sa vráti do domu a zavrie za sebou dvere. Niet sa čo čudovať! Balík je plný zakázanej biblickej literatúry. Žena ho zovrie v náručí a v duchu ďakuje Jehovovi za tento vzácny duchovný pokrm.

Situácie ako táto boli v 30. rokoch 20. storočia v Nemecku niečím bežným. Keď sa v roku 1933 dostali k moci nacisti, dielo Jehovových svedkov bolo takmer v celej krajine zakázané. „Boli sme presvedčení, že oznamovanie pravdy o Jehovovi a jeho mene nemôže zastaviť žiaden ľudský výnos,“ hovorí Richard Rudolph, ktorý má dnes vyše 100 rokov. * „Biblická literatúra bola veľmi dôležitá, aby sme mohli študovať a zvestovať. No pre zákaz už nebolo také ľahké sa k nej dostať. Rozmýšľali sme, ako bude dielo pokračovať.“ Richard sa čoskoro dozvedel, že by mohol byť jedným z tých, ktorí budú pomáhať pri zabezpečovaní literatúry. Malo sa to však diať veľmi nezvyčajným spôsobom — v tieni vrchov. (Sud. 9:36)

Keby si sa vydal proti prúdu rieky Labe, prišiel by si až do Krkonôš na hraniciach medzi Českou republikou a Poľskom. Hoci toto pohorie dosahuje výšku len asi 1 600 metrov, dostalo označenie „arktický ostrov uprostred Európy“. Hrebene hôr sú polovicu roka pokryté snehovou vrstvou, ktorá môže mať niekedy aj tri metre. Počasie je tu nevyspytateľné a tí, čo ho podcenia, sa môžu náhle ocitnúť v hustej hmle, ktorá nečakane zahalí vrcholky hôr.

Krkonoše tvoria už celé stáročia prirodzenú hranicu medzi správnymi oblasťami, kráľovstvami a štátmi. Keďže pre zradný terén bolo v minulosti náročné strážiť túto hranicu, viacerí to  využívali a cez hory pašovali rôzny tovar. Keď v 30. rokoch toto pohorie oddeľovalo územie Československa a Nemecka, odvážni svedkovia začali využívať bývalé pašerácke chodníčky. Ako? Prinášali po nich drahocennú biblickú literatúru z miest, kde bola dostupnejšia. Jedným z týchto odvážnych mladých svedkov bol aj Richard.

„Cez víkendy sme sa vydávali do hôr asi v sedemčlenných skupinkách. Boli sme oblečení ako turisti,“ rozpráva Richard. „Z nemeckej strany nám trvalo asi tri hodiny, kým sme prešli cez hory a dostali sa do Špindlerovho Mlyna,“ turistického strediska v Čechách. Táto trasa merala asi 16 kilometrov. V tom čase tam žilo veľa Nemcov. Jedným z nich bol istý sedliak, ktorý súhlasil, že bude s bratmi spolupracovať. Keďže mal voz ťahaný koňmi, na ktorom bežne vozieval výletníkov, bol ochotný chodiť do neďalekého mesta, naložiť tam škatule s literatúrou, ktoré prišli vlakom z Prahy, vziať ich na svoj statok a ukryť v senníku. Tam zásielka čakala, kým si ju neprevzali kuriéri a nepreniesli na nemeckú stranu.

Richard pokračuje: „Keď sme prišli na statok, naložili sme si literatúru do plecniakov špeciálne upravených na nosenie ťažkého nákladu. Každý z nás niesol asi 50 kilogramov.“ Aby neboli odhalení, celá akcia prebiehala pod rúškom tmy. Na cestu vyrážali, keď sa začínalo stmievať a domov sa vracali pred svitaním. Ernst Wiesner, ktorý vtedy slúžil v Nemecku ako cestujúci dozorca, opisuje, aké bezpečnostné opatrenia používali: „Dvaja bratia išli popredu a vždy, keď niekoho stretli, baterkou dali znamenie ostatným, ktorí kráčali asi 100 metrov za nimi a niesli ťažké plecniaky. Tí už vedeli, čo majú robiť. Rýchlo sa ukryli v poraste pozdĺž cesty a čakali, kým sa po nich tí dvaja bratia nevrátia a nedajú im dohovorený signál. Ten sa z týždňa na týždeň menil.“ Príslušníci nemeckej polície v modrých uniformách však neboli pre bratov jedinou hrozbou.

„Raz večer som musel pracovať dlhšie,“ spomína Richard, „a tak som sa vydal na českú stranu  neskôr ako ostatní bratia. Bola tma a hmlisto a od ľadového dažďa som sa celý triasol. Stratil som sa v kosodrevine a niekoľko hodín som blúdil. Za takýchto okolností už veľa turistov prišlo o život. S bratmi som sa stretol až nadránom, keď sa vracali späť.“

Skupinky odvážnych bratov chodili cez hory týždeň čo týždeň asi tri roky. V zime prenášali vzácny náklad buď na lyžiach, alebo na saniach. Občas sa prechod cez hranice konal aj cez deň. Skupiny vyše 20 bratov išli po vyznačených turistických chodníkoch a aby neboli podozriví, pridalo sa k nim aj niekoľko sestier. Tak vyzerali ako bežní turisti. Niektorí zo skupiny išli vpredu a keď vytušili nejaké nebezpečenstvo, vyhadzovali do vzduchu svoje čiapky.

Čo sa dialo, keď sa kuriéri vrátili zo svojich nočných výletov? Literatúra sa okamžite posielala ďalej. Ako? Publikácie boli zabalené tak, aby vyzerali ako škatule s mydlom, a zo železničnej stanice v Hirschbergu boli rozposielané do rôznych častí Nemecka. Tam ich bratia a sestry nenápadne doručovali spolukresťanom, ako to bolo opísané v úvode. Táto tajná distribučná sieť bola tak popretkávaná, že akékoľvek odhalenie by malo ďalekosiahle následky. Jedného dňa však prišiel nečakaný úder.

V roku 1936 bol odhalený sklad literatúry pri Berlíne. Okrem iných vecí tam boli tri balíky od neznámeho odosielateľa z Hirschbergu. Polícia pomocou rozboru rukopisu zistila, kto je jednou z hlavných postáv tejto „pašeráckej“ skupiny a zatkla ho. Krátko nato boli zatknutí aj ďalší dvaja podozriví vrátane Richarda Rudolpha. Keďže títo bratia vzali všetku zodpovednosť na seba, ostatní mohli istý čas pokračovať v týchto čoraz nebezpečnejších „túrach“.

Publikácie prenášané v plecniakoch cez Krkonoše tvorili podstatnú časť biblickej literatúry pre nemeckých svedkov. Krkonoše však neboli jedinou cestou, kadiaľ sa literatúra k bratom dostávala. Podobné trasy existovali aj na iných miestach pohraničnej oblasti medzi Československom a Nemeckom, a to až do roku 1939, kým nemecké jednotky Československo neobsadili. Literatúra sa do Nemecka dostávala aj cez hranice s ďalšími krajinami, ako bolo Francúzsko, Holandsko a Švajčiarsko. Na oboch stranách týchto krajín boli bratia, ktorí podstupovali obrovské riziko, aby zabezpečovali prenasledovaným spolukresťanom duchovný pokrm.

Väčšina z nás má dnes toľko biblickej literatúry, koľko potrebuje, dokonca v rôznych formách. Keď v sále Kráľovstva dostaneš novú publikáciu alebo keď si ju stiahneš z internetovej stránky jw.org, zamysli sa na chvíľu, koľko úsilia sa vynaložilo, kým sa dostala až k tebe. Možno to nebolo také dramatické ako pri prechode zasneženými vrcholkami hôr uprostred noci, ale určite za tým bola namáhavá práca mnohých spolukresťanov, ktorí ti nesebecky slúžia.