Alebo iná situácia: Osamelú matku s dvomi deťmi pozvú na návštevu manželia zo zboru. Keď o tom hovorí svojim deťom, rozžiaria sa im oči. Už sa nevedia dočkať. Deň pred plánovanou návštevou však manželia povedia tejto matke, že im do toho prišlo niečo nečakané a pozvanie musia zrušiť. Neskôr sa matka dozvie, čo to bolo. Manželia dostali na ten istý večer pozvanie od svojich priateľov a prijali ho.

Ako kresťania by sme, samozrejme, mali plniť svoje sľuby. Nechceme byť takí, ktorí hovoria „Áno, a pritom Nie“. (2. Kor. 1:18) Ako však vidno z uvedených príkladov, nie všetky situácie sú rovnaké. Niekedy sa zdá, že nám nezostáva nič iné, iba zrušiť to, na čom sme sa s niekým dohodli. Niečo podobné raz zažil aj apoštol Pavol.

V roku 55 n. l., keď bol Pavol v Efeze na svojej tretej misionárskej ceste, mal v pláne preplaviť sa cez Egejské more do Korintu a odtiaľ ísť do Macedónie. Na spiatočnej ceste do Jeruzalema chcel druhýkrát navštíviť bratov v Korinte, aby tam vyzdvihol ich láskavý dar pre zbor v Jeruzaleme. (1. Kor. 16:3) Vieme to z 2. Korinťanom 1:15, 16, kde čítame: „V tejto dôvere som predtým zamýšľal prísť k vám, aby ste mali druhú príležitosť na radosť, a po zastavení sa u vás ísť do Macedónie a vrátiť sa z Macedónie k vám, aby ste ma odprevadili časť cesty do Judey.“

Pavol pravdepodobne napísal korintským bratom list, v ktorom ich informoval o svojom pláne. (1. Kor. 5:9) No krátko nato sa od niektorých z domácnosti Chloy dozvedel, že v zbore sú veľké rozkoly. (1. Kor. 1:10, 11) Preto sa rozhodol, že svoj  pôvodný zámer zmení a napísal list, ktorý dnes poznáme ako Prvý list Korinťanom. V ňom dal bratom láskavé rady, aby napravili svoje konanie. Zmienil sa aj o tom, že svoj plán cesty upravil, takže najprv pôjde do Macedónie a až potom do Korintu. (1. Kor. 16:5, 6) *

Zdá sa, že keď bratia v Korinte dostali tento list, niektorí z „najznamenitejších apoštolov“ obvinili Pavla z toho, že je nespoľahlivý, lebo neplní svoje sľuby. Pavol sa obhajoval: „Bol som azda ľahkomyseľný, keď som mal taký úmysel? Alebo čo zamýšľam, či zamýšľam podľa tela, takže by u mňa malo byť ‚Áno, áno‘ a [pritom] ‚Nie, nie‘?“ (2. Kor. 1:17; 11:5)

Možno sa pýtaš, či bol Pavol za takýchto okolností naozaj „ľahkomyseľný“. Rozhodne nie! Slovo preložené ako „ľahkomyseľný“ sa vzťahuje na človeka, ktorý je nespoľahlivý, nezodpovedný a nedrží sa svojho slova. Z Pavlovej rečníckej otázky, či sa pri tom, čo zamýšľa urobiť, dáva viesť telom, mohli Korinťania vidieť, že svoje rozhodnutie nezmenil preto, že by bol nezodpovedný.

Pavol toto obvinenie dôrazne poprel. Napísal: „Ale na Boha sa možno spoľahnúť, že naša reč určená vám nie je Áno, a pritom Nie.“ (2. Kor. 1:18) Niet pochýb o tom, že keď Pavol zmenil svoj pôvodný plán ísť do Korintu, konal v najlepšom záujme svojich bratov a sestier. V 2. Korinťanom 1:23 čítame, že to urobil preto, „aby ich šetril“. V podstate im umožnil, aby dali do poriadku svoje záležitosti ešte skôr, ako ich osobne navštívi. Dúfal, že jeho list v nich vyvolá zármutok a podnieti ich k pokániu. A presne to sa stalo. Pavol bol ešte v Macedónii, keď sa o tom dozvedel od Títa a prinieslo mu to veľkú radosť. (2. Kor. 6:11; 7:5–7)

Za Pavlovým obvinením z nespoľahlivosti sa mohlo skrývať aj iné obvinenie: ak sa naňho nedalo spoľahnúť v bežnom živote, nedalo sa veriť ani tomu, čo zvestoval. Pavol však Korinťanom pripomenul, že im zvestoval Ježiša Krista. „Boží Syn, Kristus Ježiš, ktorého sme medzi vami zvestovali, totiž ja a Silvánus a Timotej, sa nestal Áno, a pritom Nie, ale Áno sa v jeho prípade stalo Áno.“ (2. Kor. 1:19) Bol Pavlov vzor, Ježiš Kristus, v niečom nespoľahlivý? Vôbec nie! Počas celého svojho života a služby vždy hovoril pravdu. (Ján 14:6; 18:37) Ak to, čo Ježiš zvestoval, bolo úplne pravdivé a spoľahlivé a Pavol hlásal to isté posolstvo, tak aj to, čo zvestoval Pavol, muselo byť spoľahlivé.

Jehova je „Boh pravdy“. (Žalm 31:5) Dokazujú to aj Pavlove nasledujúce slová: „Nech je Božích sľubov akokoľvek veľa, stali sa Áno jeho prostredníctvom“, teda prostredníctvom Krista. Ježiš svojou dokonalou rýdzosťou, ktorú prejavoval, keď bol na zemi, vyvrátil akékoľvek pochybnosti o Jehovových sľuboch. Pavol pokračuje: „Preto aj prostredníctvom neho [Ježiša] hovoríme ‚Amen‘ Bohu na slávu prostredníctvom nás.“ (2. Kor. 1:20) Ježiš je „Amen“, osobnou zárukou od Jehovu, že všetky Jehovove sľuby sa splnia!

Jehova a Ježiš vždy hovoria pravdu a tak to robil aj Pavol. To, čo povedal, tak aj myslel. (2. Kor. 1:19) Nebol nespoľahlivý a nedával sľuby „podľa tela“. (2. Kor. 1:17) Naopak, „chodil duchom“.  (Gal. 5:16) A vždy konal v najlepšom záujme druhých. Jeho áno znamenalo áno!

Dnes sa často stáva, že ľudia, ktorí nežijú podľa biblických zásad, niečo sľúbia, ale keď vznikne hocijaký malý problém alebo keď sa im naskytne niečo výhodnejšie, neváhajú svoj sľub porušiť. Ani v obchodných záležitostiach slovo „áno“ neznamená vždy „áno“, hoci je dohoda urobená aj písomne. Viacerí už nepovažujú ani manželstvo, dohodu medzi dvoma stranami, za celoživotný záväzok. Prudký nárast počtu rozvodov je dôkazom toho, že mnohí ho berú ako nezáväzný vzťah, ktorý možno kedykoľvek ukončiť. (2. Tim. 3:1, 2)

A čo ty? Znamená tvoje áno naozaj áno? Je pravda, že niekedy musíš zrušiť dohovorené stretnutie, ako o tom bola reč v úvode článku. Ale dôvodom nie je to, že by si bol nespoľahlivý. Jednoducho si to vyžadujú okolnosti, ktoré nemôžeš ovplyvniť. No ak niečo sľúbiš alebo sa na niečom dohodneš, ako kresťan by si mal urobiť všetko, čo je v tvojich silách, aby si to splnil. (Žalm 15:4; Mat. 5:37) Potom budeš známy ako dôveryhodný človek, ktorý si stojí za slovom a vždy hovorí pravdu. (Ef. 4:15, 25; Jak. 5:12) Keď ťa budú druhí poznať ako takého, na koho sa dá vždy spoľahnúť, ochotnejšie si ťa vypočujú, keď im budeš hovoriť o Božom Kráľovstve. Preto dbajme na to, aby naše áno naozaj znamenalo áno!