PRAVDUPOVEDIAC, malý počet prítomných na spomínanej prednáške v roku 1957 ma vôbec netrápil. Viete, vždy som bol mimoriadne plachý. Keď som bol chlapec a prišli k nám hostia, zvykol som sa skryť, aj keď som ich už poznal.

Preto vás pravdepodobne prekvapí, keď sa dozviete, že väčšina mojich úloh v Jehovovej organizácii si vyžadovala spoluprácu s mnohými ľuďmi, či už s priateľmi, alebo s tými, ktorých som nepoznal. Stále zápasím s plachosťou a nedostatkom sebadôvery, a tak si nemôžem pripísať žiadne zásluhy za to, že sa mi tieto úlohy podarilo zvládnuť. Presvedčil som sa o pravdivosti Jehovovho sľubu: „Ja ťa upevním. Ja ti skutočne pomôžem. Áno, ja ťa budem pevne držať svojou pravicou spravodlivosti.“ (Iz. 41:10) Jedným z hlavných spôsobov, akým mi Jehova pomáhal, bola podpora zo strany spolukresťanov. Rád vám teraz porozprávam o niektorých z nich. Začnem svojím detstvom.

Vyrastal som na farme v juhozápadnej časti Ontária. V jedno slnečné nedeľné dopoludnie nám  zaklopala na dvere Elsie Huntingfordová. Bolo to niekedy v štyridsiatych rokoch 20. storočia. Mama išla otvoriť a ja s otcom, ktorý bol mimochodom rovnako plachý ako ja, sme sedeli vnútri a načúvali. Otec si myslel, že táto žena čosi predáva, a tak v obave, aby mama niečo zbytočne nekúpila, podišiel k dverám a povedal, že nemáme záujem. „Nemáte záujem o štúdium Biblie?“ opýtala sa sestra Huntingfordová. Otec odpovedal: „To nás, samozrejme, zaujíma!“

Sestra Huntingfordová nemohla prísť vo vhodnejšom čase. Hoci rodičia boli aktívnymi členmi Zjednotenej cirkvi v Kanade, krátko predtým sa rozhodli, že z nej vystúpia. Prečo? Lebo pastor začal vyvesovať v predsieni kostola zoznam všetkých, ktorí darovali peniaze na cirkev. Mená boli vždy zoradené podľa toho, kto koľko dal. Moji rodičia, ktorí boli chudobní, sa zvyčajne nachádzali takmer na konci zoznamu a cirkevní starší na nich naliehali, aby dávali viac. Ďalší pastor sa priznal, že sa vo svojom vnútri nestotožňuje s tým, čo vyučuje, ale robí to preto, aby si udržal miesto. Z týchto dôvodov sme z cirkvi odišli, ale súčasne sme hľadali spôsob, ako si uspokojovať duchovné potreby.

Činnosť Jehovových svedkov bola v tom čase v Kanade zakázaná. Preto sestra Huntingfordová viedla s nami štúdium len s pomocou Biblie a poznámok v malom čiernom zápisníku. Až keď získala istotu, že ju neudáme, priniesla nám aj biblickú literatúru. Po každom štúdiu sme publikácie starostlivo ukryli. *

Sestra Huntingfordová horlivo hlásala dobré posolstvo napriek odporu a ďalším ťažkostiam. Jej horlivosť na mňa veľmi zapôsobila a podnietila ma, aby som sa postavil na stranu pravdy. Svoju oddanosť Bohu som symbolizoval 27. februára 1949, rok po krste mojich rodičov. Pokrstený som bol v kovovom žľabe, z ktorého farmári napájali dobytok. Mal som vtedy 17 rokov. Po krste som chcel vstúpiť do služby celým časom.

Začiatok priekopníckej služby som však stále odkladal. Nahováral som si, že si musím najprv  našetriť, a preto som si našiel prácu v banke a potom v jednom úrade. No keďže som bol neskúsený, len čo som peniaze zarobil, hneď som všetky minul. Brat Ted Sargent ma však povzbudil, aby som bol odvážny a spoľahol sa na Jehovu. (1. Par. 28:10) Vďaka tomu, že ma takto jemne postrčil, som v novembri 1951 začal priekopníčiť. Mal som len 40 dolárov, ojazdený bicykel a novú aktovku. Ale Jehova sa vždy postaral o to, aby mi nič nechýbalo. Bol som Tedovi veľmi vďačný, že ma podnietil, aby som sa pustil do priekopníckej služby. Tak som mohol zažiť ďalšie požehnania.

Jedného večera koncom augusta 1952 zazvonil u nás doma telefón. Volal mi brat z kanadskej odbočky Jehovových svedkov v Toronte, že som pozvaný do služby v Bételi a v septembri môžem nastúpiť. Hoci som bol plachý a v odbočke som nikdy nebol, veľmi som sa na to tešil, lebo iní priekopníci mi o Bételi rozprávali s nadšením. Hneď som sa tam cítil ako doma.

Po príchode do Bételu som bol pridelený do zboru Shaw, čo bol jeden zo zborov v Toronte. O dva roky som vystriedal brata Billa Yacosa, služobníka zboru, ktorý mal v tom čase podobnú úlohu, akú má dnes koordinátor rady starších. Mal som iba 23 rokov a bol som len jednoduchý chlapec z vidieka. Ale brat Yacos mi s pokorou a láskou ukázal, čo mám robiť. A stále mi pomáhal Jehova.

Brat Yacos mal zavalitú postavu a bol večne usmiaty. Veľmi sa zaujímal o ľudí. Bratov miloval a bratia milovali jeho. Pravidelne ich navštevoval, a to nielen vtedy, keď mali problémy. Povzbudzoval ma, aby som robil to isté a spolupracoval s bratmi a sestrami v službe. Hovorieval: „Ken, ukáž bratom, že sa o nich zaujímaš. Potom radi prehliadnu tvoje nedostatky.“

Jehovovu pomoc som pocítil aj v podobe výnimočného daru. V januári 1957 som sa oženil s Evelyn, absolventkou 14. triedy školy Gileád. Pred svadbou slúžila v kanadskej provincii Quebec, kde sa hovorí po francúzsky. V tom čase bol Quebec pod silným vplyvom rímskokatolíckej cirkvi. Evelyn teda dostala veľmi náročný obvod, ale vytrvalo v ňom slúžila a oddane sa pridržiavala Jehovu.

Evelyn sa verne pridržiavala aj mňa. (Ef. 5:31) Jej oddanosť bola tesne po našej svadbe podrobená skúške. Naplánovali sme si svadobnú cestu na Floridu. Ale hneď na druhý deň po sobáši ma bratia z odbočky požiadali, aby som sa zúčastnil na školení v kanadskom Bételi, ktoré malo trvať celý týždeň. Bolo jasné, že toto školenie nám skríži plány. No obaja sme chceli robiť všetko, čo od nás Jehova očakáva. Preto sme našu svadobnú cestu zrušili. Evelyn počas môjho školenia chodila do služby v okolí odbočky. Hoci sa tento obvod veľmi odlišoval od obvodu v Quebecu, nevzdávala sa.

 Na konci týždňa ma čakalo prekvapenie. Bol som pridelený ako krajský dozorca do severnej časti Ontária. Práve som sa oženil, mal som len 25 rokov a takmer žiadne skúsenosti. Ale nové poverenie sme prijali s dôverou v Jehovu. Uprostred kanadskej zimy sme nastúpili na nočný vlak spolu s niekoľkými skúsenými cestujúcimi dozorcami, ktorí sa vracali na svoje pôsobisko. Boli pre nás veľkým povzbudením! Jeden brat dokonca trval na tom, aby sme cestovali spacím vozňom, v ktorom si rezervoval lôžko pre seba. A tak sme nemuseli celú noc presedieť v kupé. Ráno sme pricestovali do mestečka Hornepayne, ako som to spomenul na začiatku. Od našej svadby uplynulo len 15 dní.

No pred nami boli ešte ďalšie zmeny. Na konci roku 1960, keď sme slúžili v oblastnej službe, som dostal pozvanie do 36. triedy školy Gileád. Toto desaťmesačné školenie sa malo začať začiatkom februára 1961 v Brooklyne v New Yorku. Samozrejme, bol som nadšený, no moje nadšenie pohaslo, lebo Evelyn pozvánku nedostala. Tak ako iné manželky v podobnej situácii, aj ona bola požiadaná, aby písomne vyjadrila svoj súhlas s tým, že minimálne desať mesiacov budeme od seba odlúčení. Nakoniec sme sa zhodli na tom, že do školy pôjdem. Evelyn preliala veľa sĺz, ale utešovalo ju vedomie, že dostanem cenné školenie v Gileáde.

Evelyn medzitým slúžila v kanadskej odbočke. Mala vzácnu výsadu bývať na izbe s milovanou sestrou Margaret Lovellovou, ktorá patrila k pomazaným. Prirodzene, s Evelyn sme si veľmi chýbali. S Jehovovou pomocou sme však našu dočasnú situáciu zvládali. Jej ochota byť tak dlho bezo mňa, aby nás Jehova mohol ešte viac používať, na mňa hlboko zapôsobila.

Asi po troch mesiacoch v Gileáde prišiel za mnou brat Nathan Knorr, ktorý v tom čase riadil celosvetové dielo, a dal mi nezvyčajnú ponuku. Opýtal sa ma, či by som bol ochotný hneď odísť zo školy Gileád a vrátiť sa do Kanady, kde by som v odbočke dočasne slúžil ako inštruktor školy služby Kráľovstva. Brat Knorr mi povedal, že toto pozvanie nemusím prijať. Ak si želám, môžem dokončiť školenie v Gileáde a potom budeme možno pridelení do misionárskej služby. Spomenul tiež, že ak sa rozhodnem vrátiť do Kanady, už nikdy nemusím dostať pozvánku do Gileádu. Dokonca nie je isté ani to, či zostanem slúžiť v odbočke, alebo budem pridelený niekde inde. Povedal, aby som sa pred rozhodnutím o tom najprv porozprával s manželkou.

Vedel som, ako sa Evelyn pozerá na teokratické výsady. Preto som bratovi Knorrovi hneď povedal: „Čokoľvek bude od nás Jehovova organizácia chcieť, s radosťou to urobíme.“ Vždy sme to cítili tak, že od Jehovovej  organizácie by sme mali prijať akékoľvek poverenie, bez ohľadu na to, čomu dávame prednosť my osobne.

A tak sa stalo, že v apríli 1961 som odcestoval z Brooklynu do Kanady, aby som vyučoval v škole služby Kráľovstva. Neskôr sme sa stali členmi rodiny Bétel. Časom na moje veľké prekvapenie som dostal pozvánku do 40. triedy školy Gileád, ktorá sa mala začať v roku 1965. Evelyn mala opäť vyjadriť súhlas s tým, že budeme odlúčení. No len o pár týždňov dostala pozvánku aj ona, takže sme mohli ísť do školy spolu. Viete si predstaviť našu radosť?

Hneď na začiatku školenia v Gileáde nám brat Knorr oznámil, že študenti z frankofónnych, čiže francúzsky hovoriacich tried, ako sme boli aj my, budú pridelení do Afriky. Ale pri graduácii sme boli pridelení späť do Kanady! Bol som vymenovaný za nového dozorcu odbočky (teraz koordinátor výboru odbočky). Bratovi Knorrovi som pripomenul, že mám len 34 rokov a že som na túto úlohu primladý. On ma však upokojil. Preto som sa od samého začiatku pred každým dôležitým rozhodnutím snažil poradiť so staršími a skúsenejšími bratmi v Bételi.

V Bételi som mal úžasnú príležitosť učiť sa od druhých. Veľmi si vážim a obdivujem ostatných bratov vo výbore odbočky. Za celé tie roky sme sa spoznali so stovkami vynikajúcich bratov a sestier. Od každého z nich, bez ohľadu na vek, som sa mohol niečo naučiť.

Služba v Bételi mi umožnila učiť aj iných a posilňovať ich vieru. Apoštol Pavol povedal Timotejovi: „Pokračuj v tom, čo si sa naučil.“ A dodal: „To, čo si počul odo mňa za podpory mnohých svedkov, zveruj verným ľuďom, ktorí budú dostatočne spôsobilí vyučovať iných.“ (2. Tim. 2:2; 3:14) Niekedy sa ma druhí pýtajú, čo som sa naučil za tých 57 rokov služby v Bételi. Odpoveď je jednoduchá: „Čokoľvek od teba Jehovova organizácia chce, vždy to ochotne a pohotovo urob. A spoľahni sa na Jehovu, že ti pomôže.“

Zdá sa mi to iba ako včera, keď som prišiel do Bételu ako plachý a neskúsený chlapec. Celý ten čas však Jehova „stískal moju pravicu“. A dodnes ma najmä prostredníctvom láskavej a pohotovej pomoci bratov a sestier uisťuje: „Neboj sa. Ja sám ti pomôžem.“ (Iz. 41:13)