MÔJ OTEC sa narodil v roku 1899 v rakúskom meste Graz a ako chlapec prežil prvú svetovú vojnu. Krátko po vypuknutí druhej svetovej vojny v roku 1939 bol odvedený do nemeckej armády. V roku 1943 padol na ruskom fronte. Mal som vtedy len dva roky, takže som prišiel o otca skôr, ako som ho mohol spoznať. Veľmi mi chýbal, najmä keď som videl, že iní chlapci v škole majú otca. V čase dospievania som však našiel útechu. Spoznal som nášho nebeského Otca, toho najlepšieho Otca, ktorý nezomiera. (Hab. 1:12)

Keď som mal sedem rokov, stal som sa skautom. Skauting je celosvetová organizácia, ktorá vznikla v roku 1908 vo Veľkej Británii. Založil ju generál britskej armády Robert Stephenson Smyth Baden-Powell. Od roku 1916 sa mohli venovať skautingu aj najmladší chlapci. Volali sa vĺčatá a medzi nich som patril aj ja.

Vždy som sa tešil na víkendy, ktoré sme trávili táborením v prírode. Obliekli sme si rovnošaty, nocovali v stanoch a pochodovali v rytme bubnov. Tešil som sa najmä z priateľstva s inými skautmi, s ktorými sme sa hrávali v lese a večer sedávali pri táboráku a spievali. Veľa som sa naučil o prírode, čo mi umožňovalo obdivovať diela nášho Stvoriteľa.

Skauti sa riadia zásadou, že každý deň by mali urobiť aspoň jeden dobrý skutok. Pri stretnutí sme sa zdravili slovami „Buď pripravený!“ To všetko sa mi veľmi páčilo. V našej skupine bolo viac ako sto skautov, asi polovica boli katolíci, druhá polovica protestanti a jeden bol buddhista.

Od roku 1920 sa raz za niekoľko rokov koná stretnutie skautov z celého sveta, ktorému sa hovorí jamboree. Zúčastnil som sa na dvoch svetových skautských jamboree, na siedmom, ktoré sa konalo v auguste 1951 v meste Bad Ischl v Rakúsku, a na deviatom, ktoré sa uskutočnilo v auguste 1957 v Sutton Park neďaleko Birminghamu v Anglicku. Na tomto druhom stretnutí bolo prítomných približne 33 000 skautov z 85 krajín. Prišlo sa na nás pozrieť asi 750 000 ľudí vrátane britskej kráľovnej Alžbety. Cítil som sa ako člen celosvetového bratstva. Vtedy som ešte netušil, že čoskoro sa dozviem o oveľa lepšom bratstve, ktoré spája láska k Bohu.

Na jar v roku 1958 som končil učňovskú prax ako čašník v Grand Hoteli Wiesler v Grazi. Môj kolega, šéfcukrár Rudolf Tschiggerl, mi  vtedy vydal neformálne svedectvo. Dovtedy som o pravde vôbec nepočul. Nadhodil tému o Trojici a povedal, že to nie je biblické učenie. Ja som však túto náuku obhajoval a chcel som mu dokázať, že sa mýli. Mal som ho rád a chcel som ho presvedčiť, aby sa vrátil do katolíckej cirkvi.

Rudolf, alebo Rudi, ako sme ho volali, mi ponúkol, že mi zoženie Bibliu. Trval som na tom, že to musí byť katolícky preklad. Začal som si ju čítať a pritom som zistil, že Rudi do nej vložil traktát, ktorý vydala spoločnosť Watchtower. Proti takejto literatúre som mal výhrady, pretože som si myslel, že hoci môže znieť presvedčivo, nemusí to byť pravda. O Biblii som sa však chcel rozprávať. Rudi chápal moje obavy a už mi žiadnu literatúru neponúkol. Naše rozhovory o Biblii pokračovali asi tri mesiace a často trvali dlho do noci.

Po skončení praxe v hoteli v mojom rodnom meste Graz mama chcela, aby som získal ďalšie vzdelanie, a tak mi zaplatila štúdium na hotelovej škole. Škola sa nachádzala v mestečku Bad Hofgastein, ktoré leží v jednom alpskom údolí. Presťahoval som sa tam, a keďže škola mala dohodu o spolupráci s Grand Hotelom v meste Bad Hofgastein, občas som chodieval do tohto hotela praxovať.

Rudi poslal moju novú adresu do odbočky vo Viedni a odbočka ju postúpila dvom sestrám, ktoré slúžili ako misionárky. Boli to Ilse Unterdörferová a Elfriede Löhrová. * Jedného dňa mi zavolal recepčný, že vonku v aute na mňa čakajú dve panie a chcú so mnou hovoriť. Bol som v rozpakoch, lebo som nikoho nečakal. Vyšiel som však von. Neskôr som sa dozvedel, že obidve slúžili ako kuriérky za nacizmu, keď bolo pred druhou svetovou vojnou naše dielo v Nemecku zakázané. Ešte pred vojnou ich zatklo gestapo, nemecká tajná polícia, a boli poslané do koncentračného tábora v Lichtenburgu. Počas vojny ich premiestnili do tábora v Ravensbrücku neďaleko Berlína.

Sestry boli približne vo veku mojej mamy, a tak som mal pred nimi rešpekt. Nechcel som, aby ich naše rozhovory oberali o čas. Mohlo by sa totiž stať, že po pár týždňoch či mesiacoch im poviem, že už nemám záujem. Preto som ich požiadal, aby mi priniesli iba zoznam biblických veršov, ktoré súvisia s katolíckou náukou o apoštolskom nástupníctve. Povedal som im, že by som sa o tom rád porozprával s miestnym farárom. Myslel som si, že tak zistím, čo je pravda.

Katolícka náuka o apoštolskom nástupníctve učí, že existuje nepretržitá línia pápežov, ktorá siaha až k apoštolovi Petrovi. (Rímskokatolícka cirkev si nesprávne vykladá Ježišove slová v Matúšovi 16:18, 19.) Veril som tomu, čo učia katolíci,  že pápež je v otázkach viery neomylný, keď hovorí ex catedra, čiže z moci svojho úradu. Uvažoval som, že ak je pápež, ktorého nazývajú Svätý otec, neomylný v náukových otázkach a náuku o Trojici vyhlásil za pravdivú, potom musí byť pravdivá. Ale ak nie je neomylný, môže byť falošná, a rovnako to môže platiť aj o iných katolíckych náukách.

Navštívil som teda farára, ten mi však nevedel dať odpoveď na moje otázky. Vytiahol z police knihu o apoštolskom nástupníctve a povedal mi, aby som si ju doma prečítal. Na ďalšej návšteve som mal ešte viac otázok. Farár, ktorý na ne nedokázal odpovedať, mi nakoniec povedal: „Ja nepresvedčím teba, ty nepresvedčíš mňa... Želám ti všetko dobré!“ Tak mi dal najavo, že sa už o tom so mnou nechce baviť.

V tejto chvíli som bol pripravený študovať Bibliu s Ilse a Elfriede. Vďaka nim som sa veľa naučil o pravom svätom Otcovi v nebesiach, o Bohu Jehovovi. (Ján 17:11) V okolí ešte nebol žiadny zbor, a tak tieto dve sestry viedli zhromaždenia v dome jednej rodiny, ktorá sa zaujímala o pravdu. Prichádzalo tam len pár ľudí. Väčšinu látky prebrali sestry formou rozhovoru medzi sebou, pretože tam nebol žiadny pokrstený brat. Ten prichádzal len občas a na nejakom prenajatom mieste mal verejnú prednášku.

Ilse a Elfriede začali so mnou študovať Bibliu v októbri 1958 a o tri mesiace, v januári 1959, som bol pokrstený. Pred krstom som ich požiadal, či by som mohol ísť s nimi do služby z domu do domu, aby som videl, ako sa to robí. (Sk. 20:20) Po prvej službe som sa opýtal, či by som mohol dostať vlastný obvod. Pridelili mi jednu dedinu, v ktorej som potom zvestoval a vykonával opätovné návštevy. Prvý brat, s ktorým som bol v službe z domu do domu, bol krajský dozorca.

V roku 1960 som skončil hotelovú školu a vrátil som sa do rodného mesta, aby som pomohol svojim príbuzným spoznať pravdu. No až dodnes ju nikto z nich neprijal, hoci niektorí prejavujú určitý záujem.

V roku 1961 poslala odbočka list do zborov a povzbudzovala v ňom k priekopníckej službe. Bol som mladý, zdravý, slobodný muž, a tak som sa nemohol vyhovárať, že nemôžem byť priekopníkom. Mal som predstavu, že v priekopníckej službe by sa mi zišlo auto a že si naň najprv zarobím. Opýtal som sa krajského dozorcu Kurta Kuhna, čo si myslí o tom, že by som ešte niekoľko mesiacov pracoval, aby som si ho mohol kúpiť. Čo mi na to povedal? „Potreboval Ježiš a apoštoli auto, aby mohli slúžiť celým časom?“ Trafil do čierneho! A tak som chcel s priekopníckou službou začať čo najskôr. Pracoval som však v hotelovej reštaurácii 72 hodín týždenne, preto som musel urobiť nejaké úpravy.

Opýtal som sa šéfa, či by mi umožnil pracovať len 60 hodín. Mojej žiadosti vyhovel a ponechal mi rovnaký plat. Za krátky čas som ho poprosil, či by som mohol robiť len 48 hodín. Aj túto žiadosť schválil a platil mi stále rovnako. Neskôr som ho požiadal o 36-hodinový pracovný  týždeň, 6 hodín denne 6 dní v týždni a aj v tomto prípade mi vyšiel v ústrety. Predstavte si, že som stále dostával rovnaký plat! Videl som, že šéf si ma chce udržať. Teraz som už mohol začať s priekopníckou službou. V tom čase bola požiadavka na pravidelného priekopníka 100 hodín mesačne.

O štyri mesiace som bol vymenovaný za zvláštneho priekopníka a služobníka zboru v meste Spittal an der Drau v spolkovej krajine Korutánsko. Kvóta pre zvláštneho priekopníka bola 150 hodín mesačne. Nemal som žiadneho stáleho spolupracovníka, ale veľmi som si vážil podporu, ktorú mi v službe poskytovala sestra Gertrude Lobnerová. Bola pomocníčkou služobníka zboru. *

V roku 1963 som bol poverený slúžiť ako krajský dozorca. Do zborov som často cestoval vlakom a ťažké kufre som si nosil v rukách. V tom čase máloktorý brat vlastnil auto, takže zo stanice ma nemal kto vyzdvihnúť. Nechcel som si vziať taxík, aby som na seba nepútal pozornosť, a tak som išiel na miesto ubytovania pešo.

V roku 1965 som bol pozvaný do 41. triedy školy Gileád. Mnohí spolužiaci boli rovnako ako ja slobodní. Bol som prekvapený, že pri graduácii som bol pridelený späť do Rakúska, kde som mal pokračovať v krajskej službe. Avšak pred odchodom zo Spojených štátov ma bratia požiadali, aby som štyri týždne spolupracoval s miestnym krajským dozorcom. Veľmi si cením, že som mohol slúžiť s láskavým bratom Anthonym Contem, ktorý miloval zvestovateľskú službu a dosahoval v nej dobré výsledky. Slúžili sme v severnej časti štátu New York v oblasti Cornwall.

Po návrate do Rakúska som slúžil v kraji, kde som stretol pôvabnú mladú sestru Tove Merete. Od svojich piatich rokov vyrastala v pravde. Keď sa nás bratia pýtajú, ako sme sa zoznámili, zvykneme zo žartu povedať: „Zariadila to odbočka.“ Vzali sme sa v apríli 1967 a bratia nám umožnili pokračovať v krajskej službe.

V nasledujúcom roku som si uvedomil, že Jehova ma vďaka svojej nezaslúženej láskavosti prijal za svojho duchovného syna. Teraz sa teším z tohto vzácneho vzťahu s naším nebeským Otcom, ako aj zo vzťahu s tými, ktorí v súlade so slovami v Rimanom 8:15 „volajú: ‚Abba, Otče!‘“

Spolu s Merete sme slúžili v krajskej a oblastnej službe do roku 1976. V zime sme občas museli spať v nevykúrených spálňach, kde teplota klesala pod bod mrazu. Raz sa stalo, že keď sme sa zobudili, bola prikrývka pri našich tvárach stvrdnutá a biela od námrazy, ktorá sa vytvorila z nášho dychu! Preto sme sa rozhodli nosiť so sebou malý elektrický ohrievač, aby sme teplotu v miestnosti udržali na znesiteľnej úrovni. Na niektorých miestach mali len vonkajší záchod. Keď sme ho v noci potrebovali použiť, museli  sme k nemu prejsť po snehu a vydržať v ňom poriadny prievan. Nemali sme žiadny byt, a tak sme v pondelok väčšinou zostávali tam, kde sme bývali celý týždeň. V utorok sme potom cestovali do ďalšieho zboru.

S radosťou môžem povedať, že moja drahá manželka je celé tie roky pre mňa veľkou oporou. Veľmi rada chodí do služby a nikdy som ju k tomu nemusel povzbudzovať. Miluje tiež bratov a sestry a úprimne sa zaujíma o druhých. Je mi dobrou pomocníčkou.

V roku 1976 sme boli pozvaní do Bételu vo Viedni a bol som vymenovaný za člena výboru odbočky. V tom čase rakúska odbočka dohliadala na dielo v niektorých východoeurópskych krajinách a zabezpečovala, aby tam bratia dostávali tajné zásielky literatúry. Túto prácu mal na starosti brat Jürgen Rundel, ktorý bol pri vykonávaní tejto úlohy veľmi vynachádzavý. Mal som výsadu s ním spolupracovať a neskôr som dozeral na prekladanie našej literatúry do desiatich východoeurópskych jazykov. Jürgen spolu s manželkou Gertrude teraz slúžia vo zvláštnej priekopníckej službe v Nemecku. Od roku 1978 rakúska odbočka pripravovala fotosadzbu časopisov v šiestich jazykoch a potom ich tlačila na malých ofsetových lisoch. Okrem toho sme posielali naše časopisy do rôznych krajín čitateľom, ktorí si ich predplatili. Túto úlohu mal na starosti Otto Kuglitsch, ktorý teraz spolu s manželkou Ingrid slúži v odbočke v Nemecku.

Bratia vo východnej Európe si vyrábali literatúru aj sami, napríklad ju rozmnožovali na cyklostyle alebo kopírovali z filmu na fotografický papier. Stále však potrebovali pomoc z iných krajín. Jehova chránil túto činnosť a my sme si zamilovali bratov, ktorí slúžili za takých ťažkých podmienok a pod zákazom veľa rokov.

V roku 1989 som mal výsadu sprevádzať brata Theodora Jaracza, člena vedúceho zboru, do Rumunska. Cieľom tejto návštevy bolo pomôcť veľkej skupine bratov znovu sa zjednotiť s našou organizáciou. Počínajúc rokom 1949  z rôznych dôvodov prerušili kontakt s organizáciou a vytvorili si vlastné zbory. Stále však zvestovali a krstili nových. Boli zatváraní do väzenia za svoju kresťanskú neutralitu rovnako ako bratia, ktorí patrili do organizácie spojenej so svetovým ústredím. Zákaz nášho diela bol v Rumunsku stále v platnosti, preto sme sa s bratmi tajne stretli v dome brata Pamfila Albu. Prítomní boli štyria kľúčoví starší a zástupcovia rumunského výboru krajiny, ktorí boli vymenovaní vedúcim zborom. Bol s nami aj tlmočník z Rakúska, Rolf Kellner.

Rozhovory trvali dva večery. Nakoniec sa bratovi Albovi podarilo presvedčiť svojich štyroch spolustarších, aby sa s nami zjednotili, keď im povedal: „Ak to neurobíme teraz, druhú šancu už možno nikdy nedostaneme.“ Krátko nato sa asi 5 000 bratov a sestier vrátilo do našej organizácie. Aké víťazstvo pre Jehovu a aká porážka pre Satana!

Koncom roku 1989, pred pádom komunizmu vo východnej Európe, nás vedúci zbor pozval, aby sme sa s manželkou presťahovali do svetového ústredia v New Yorku. Veľmi nás to prekvapilo. V júli 1990 sme teda začali so službou v brooklynskom Bételi. V roku 1992 som bol vymenovaný za pomocníka služobného výboru vedúceho zboru a od júla 1994 mám výsadu slúžiť ako člen vedúceho zboru.

Časy, keď som slúžil ako čašník v hoteli, sú už dávno preč. Teraz sa teším z výsady, že sa môžem podieľať na príprave a servírovaní duchovného pokrmu pre naše celosvetové bratstvo. (Mat. 24:45–47) Keď hodnotím tých viac ako 50 rokov zvláštnej služby celým časom, cítim hlbokú vďačnosť. A keď vidím, aké požehnania Jehova vylieva na svoj ľud, napĺňa ma to nesmiernou radosťou. Veľmi rád navštevujem medzinárodné zjazdy, na ktorých sa učíme spoznávať nášho nebeského Otca, Jehovu, a pravdu z Biblie.

Modlím sa, aby ešte milióny ľudí začali študovať Bibliu, prijali pravdu a jednotne slúžili Jehovovi spolu s naším celosvetovým kresťanským bratstvom. (1. Petra 2:17) A teším sa na to, ako z nebies uvidím kriesenie ľudí na zemi a nájdem medzi nimi aj svojho otca. Dúfam, že nielen on, ale aj moja mama a ďalší milovaní príbuzní sa v raji rozhodnú uctievať Jehovu.