MANŽELIA Čong Keon a Julie, ktorí majú asi 35 rokov, slúžili zhruba pred piatimi rokmi ako pravidelní priekopníci v Sydney v Austrálii. Čong Keon rozpráva: „Mali sme prácu na čiastočný úväzok a v podstate nám nič nechýbalo. Tam, kde sme žili, bolo príjemné podnebie a náš život plynul v pohode. Mali sme nablízku rodinu i priateľov.“ Napriek tomu ich niečo trápilo. Čo to bolo? Vedeli, že im okolnosti umožňujú slúžiť Jehovovi viac, ale váhali urobiť potrebné zmeny.

Potom si na zjazde v roku 2009 vypočuli prednášku, ktorá ich hlboko zasiahla. Rečník oslovil tých, ktorí by mohli rozšíriť svoju službu. Povedal: „Zamyslite sa nad týmto príkladom: Vodič môže viesť auto doľava alebo doprava, ale až keď sa auto rozbehne. Podobne ak chceme rozšíriť svoju službu, Ježiš nás môže viesť, ale až keď sa, obrazne povedané, rozbehneme — teda až keď začneme vynakladať vážne úsilie, aby sme dosiahli svoj cieľ.“ * Tento manželský pár mal pocit, akoby sa rečník prihováral priamo im. Na tom istom zjazde prebehlo aj interview s manželmi, ktorí slúžia ako misionári na Taiwane. Hovorili o tom, akú radosť im prináša služba, a vyzdvihli, že na Taiwane sú stále potrební ďalší zvestovatelia. Čong Keon a Julie opäť cítili, že tie slová sú adresované práve im.

V rozprávaní pokračuje Julie: „Po zjazde sme sa modlili k Jehovovi, aby nám dal odvahu presťahovať sa na Taiwan. No mali sme strach. Cítili sme sa, akoby sme mali prvýkrát skočiť do hlbokej vody.“ Biblický verš, ktorý im pomohol „skočiť“, bol Kazateľ 11:4, kde sa píše: „Kto pozoruje  vietor, nebude siať semeno; a kto sa díva na oblaky, nebude žať.“ Čong Keon hovorí: „Povedali sme si, že prestaneme ‚pozorovať‘ a ‚dívať sa‘ a radšej začneme ‚siať‘ a ‚žať‘.“ A tak sa ešte viac modlili, čítali si životné príbehy misionárov a intenzívne si mailovali s tými, ktorí sa už na Taiwan presťahovali. Potom predali svoje autá i nábytok a o tri mesiace odišli na Taiwan.

V súčasnosti je na Taiwane viac ako sto bratov a sestier, ktorí sa tam prisťahovali zo zahraničia. Slúžia v tých častiach krajiny, kde sú veľmi potrební zvestovatelia Kráľovstva. Pochádzajú z rôznych krajín — z Austrálie, Británie, Francúzska, Japonska, Kanady, Kórey, Spojených štátov a Španielska. Sú rôzneho veku, od 21 do 73 rokov. Je medzi nimi vyše 50 slobodných sestier. Čo pomohlo týmto horlivým kresťanom, aby dokázali slúžiť v inej krajine? Pozrime sa, čo hovoria.

Laura, slobodná sestra z Kanady, je priekopníčkou v západnej časti Taiwanu. No ešte pred desiatimi rokmi nemala službu vôbec rada. Vysvetľuje prečo: „Do služby som chodila tak málo, že som si ju nestihla obľúbiť.“ Raz sa jej priatelia z Kanady opýtali, či by s nimi nechcela slúžiť jeden mesiac v Mexiku. „Bolo to prvýkrát, čo som strávila v službe oveľa viac času ako predtým, a na moje prekvapenie to bolo skvelé!“

Po tomto príjemnom zážitku začala Laura uvažovať, že prejde do niektorého cudzojazyčného zboru v Kanade. Prihlásila sa na kurz čínštiny, začala slúžiť v čínskej skupine a dala si za cieľ presťahovať sa na Taiwan. Tento cieľ dosiahla v septembri 2008. Hovorí: „Trvalo mi asi rok, kým som si zvykla na nové prostredie, ale teraz si už neviem ani predstaviť, že by som sa vrátila do Kanady.“ A aký vzťah má k zvestovateľskej službe? „Veľmi sa z nej teším. Nič nie je uspokojujúcejšie ako vidieť záujemcov, ktorí spoznávajú Jehovu  a menia svoj život. Služba na Taiwane mi umožňuje zažívať tú obrovskú radosť znova a znova.“

Ďalší manželia, ktorí slúžia na Taiwane, sú Brian a Michelle zo Spojených štátov. Majú približne 35 rokov a presťahovali sa tam asi pred ôsmimi rokmi. Zozačiatku mali pocit, že ich služba za veľa nestojí. Ale jeden skúsený misionár im povedal: „Majte na mysli, že aj keď niekomu iba podáte traktát, je to pravdepodobne prvýkrát, čo ten človek dostal posolstvo o Jehovovi. Takže už aj tým urobíte veľa!“ Briana a Michelle tým veľmi posilnil, aby sa nevzdávali. Iný brat im povedal: „Ak nechcete zažívať sklamanie, nehodnoťte sa, aký pokrok v čínštine ste urobili za jeden deň. Zamerajte sa na to, aký pokrok ste urobili od jedného krajského zjazdu k druhému.“ Bola to výborná rada, lebo dnes sa im v priekopníckej službe darí veľmi dobre.

Čo by mohlo motivovať teba, aby si sa dal do učenia cudzieho jazyka? Ak je to možné, navštív krajinu, v ktorej by si rád slúžil. Chodievaj tam na zhromaždenia, tráv čas s miestnymi bratmi a sestrami a spolupracuj s nimi v službe. Brian hovorí: „Keď uvidíš, koľko ľudí dobre reaguje na posolstvo o Kráľovstve, a pocítiš vrúcnu lásku bratov a sestier, ľahšie sa rozhodneš pre službu v inej krajine.“

Viacerí z tých, ktorí sa presťahovali na Taiwan, si popri priekopníckej službe zarábajú na seba tak, že učia angličtinu. Kristin a Michelle zase predávajú ryby. Kristin vysvetľuje: „Nikdy predtým som to nerobil, ale vďaka tejto práci tu môžeme zostať.“ Časom získal stálych zákazníkov. Hoci pracuje na čiastočný úväzok, dokáže sa finančne postarať o seba i o manželku. Zároveň im zostáva dosť času na to, aby sa venovali svojej hlavnej činnosti — priekopníckej službe, v ktorej pracujú ako rybári ľudí.

William a Jennifer, manželia zo Spojených štátov, prišli na Taiwan asi pred siedmimi rokmi. William hovorí: „Učiť sa jazyk, priekopníčiť, starať sa o zbor a snažiť sa o nejaký ten príjem je niekedy vyčerpávajúce.“ Čo im pomáha, aby to zvládli a udržali si radosť? Dávajú si rozumné ciele. Napríklad keď sa začínali učiť po čínsky, nemali priveľké očakávania, a tak neboli príliš sklamaní, keď sa výsledky nedostavili ihneď.

William spomína, čo im raz poradil jeden cestujúci dozorca — tešiť sa z každého krôčika, ktorý urobia na ceste k svojmu duchovnému cieľu. Tieto slová im pomohli, aby boli prispôsobiví, aby dali na rady skúsených miestnych bratov a aby nerobili veci tak, ako boli zvyknutí. Vďaka tomu službu dobre zvládajú. William dodáva: „Teraz dbáme aj na to, aby sme si nachádzali čas na obdivovanie krás, ktorými tento ostrov oplýva.“

Tak ako William a Jennifer, aj slobodná priekopníčka Megan sa teší z každého krôčika, ktorý sa jej podarí urobiť na ceste k svojmu cieľu, a tým je naučiť sa plynule hovoriť po čínsky. Každý víkend chodí so skupinou zvestovateľov do veľmi zaujímavého obvodu — do prístavu Kao-siung, najväčšieho prístavu na Taiwane. Megan prechádza od jednej lode k druhej a zvestuje dobré posolstvo rybárom z Bangladéša, Filipín, Indie, Indonézie, Thajska a Vanuatu. „Keďže rybári sú v prístave krátko, biblické štúdium s nimi zavedieme hneď na mieste. Aby som stihla obísť všetkých, často študujem aj so štyrmi či piatimi ľuďmi naraz.“ A ako jej ide čínština? Hovorí: „Chcela by som,  aby mi učenie išlo rýchlejšie, ale pripomínam si slová jedného brata: ‚Rob, čo môžeš, a ostatné nechaj na Jehovu.‘“

Skôr ako sa Cathy z Británie presťahovala, zisťovala si, ktorá krajina by bola bezpečná pre slobodnú sestru. Modlila sa v tej veci k Jehovovi a do viacerých odbočiek poslala list, v ktorom sa pýtala, či v ich krajine hrozí slobodným sestrám nejaké nebezpečenstvo. Potom dobre zvážila odpovede, ktoré dostala, a usúdila, že vhodným miestom pre ňu bude Taiwan.

Presťahovala sa tam v roku 2004, keď mala 31 rokov. Cathy žije tak jednoducho, ako sa len dá. Rozpráva: „Opýtala som sa bratov a sestier, kde sa dá čo najvýhodnejšie nakupovať ovocie a zelenina. Ich dobrá rada mi pomohla, aby mi úspory vydržali čo najdlhšie.“ Ako sa dokáže uspokojiť s tým málom, čo má? Cathy pokračuje: „Často sa modlím k Jehovovi, aby mi pomáhal byť spokojnou s jednoduchým jedlom, ktoré jem, a s jednoduchými šatami, ktoré nosím. Cítim, že Jehova na moje modlitby odpovedá tak, že ma učí, aby som rozlíšila, čo naozaj potrebujem, a bola s tým spokojná, hoci možno nemám všetko, čo by som chcela.“ A dodáva: „Takýto jednoduchý spôsob života sa mi páči, lebo sa môžem zameriavať na duchovné veci.“

Hoci život Cathy je jednoduchý, je zároveň veľmi radostný. Hovorí: „Zvestujem v oblasti, kde na dobré posolstvo reaguje veľa ľudí. A to mi prináša obrovskú radosť!“ Keď prišla na Taiwan, v meste, kde začala slúžiť ako priekopníčka, boli dva čínske zbory. Teraz ich je tam sedem. Cathy končí svoje rozprávanie slovami: „Vďaka tomu, že na vlastné oči vidím taký úžasný vzrast a zúčastňujem sa na žatve, je každý môj deň nabitý zážitkami!“

Ako sa Čong Keonovi a Julie, o ktorých sa písalo v úvode, darí teraz? Čong Keon mal spočiatku pocit, že so svojou obmedzenou čínštinou nie je jeho pomoc zboru veľmi platná. Ale miestni bratia mali iný názor. Čong Keon hovorí: „Keď sa náš zbor rozdelil na dva, dostal som mnoho ďalších úloh ako služobný pomocník. V tej chvíli som pocítil, že slúžim tam, kde je to naozaj potrebné.“ A s úsmevom dodáva: „Bol to fantastický pocit, že potrebujú dokonca aj mňa!“ Dnes už slúži ako starší. A Julie hovorí: „Máme pocit, že sme niečo dokázali, sme spokojní a takí šťastní ako nikdy predtým. Prišli sme sem pomáhať, ale táto výnimočná skúsenosť v skutočnosti obohacuje nás. Ďakujeme Jehovovi, že nám tu umožňuje slúžiť!“

Robotníci v duchovnej žatve sú veľmi potrební aj v mnohých ďalších krajinách. Končíš školu a rozhoduješ sa, čo so životom? Si slobodný a rád by si robil v Jehovovej organizácii viac? Chcel by si, aby mala tvoja rodina mnoho príjemných spomienok na službu Jehovovi? Si na dôchodku a získal si cenné skúsenosti, ktoré môžeš odovzdať ďalším? Ak sa rozhodneš rozšíriť svoju službu a slúžiť tam, kde je potrebných viac zvestovateľov Kráľovstva, buď si istý, že ťa čakajú bohaté požehnania.