PRED niekoľkými rokmi si Cesar a jeho manželka Rocio pohodlne žili v Kalifornii. Mali vlastný dom a boli bezdetní. Cesar pracoval na plný úväzok vo firme, ktorá sa špecializovala na vykurovanie, ventiláciu a klimatizáciu, a Rocio bola zamestnaná na čiastočný úväzok v ordinácii. Stalo sa však niečo, čo zmenilo ich život. Čo to bolo?

V októbri 2009 poslala odbočka v Spojených štátoch list do všetkých zborov v krajine. Vyzývala v ňom skúsených dobrovoľníkov, aby sa prihlásili do dočasnej služby v Bételi a pomáhali pri rozširovaní priestorov odbočky vo Wallkille v štáte New York. Pozývaní boli aj tí, ktorí už prekročili vekovú hranicu pre službu v Bételi. Cesar a Rocio spomínajú: „Vedeli sme, že vzhľadom na náš vek je toto posledná šanca slúžiť v Bételi. A túto príležitosť sme si za žiadnu cenu nechceli nechať ujsť!“ Obaja si okamžite podali prihlášky.

Prešiel viac ako rok, no pozvanie do Bételu neprichádzalo. Napriek tomu Cesar a Rocio podnikli ďalšie kroky, aby svoj cieľ dosiahli — zjednodušili si život. Cesar rozpráva: „Garáž sme prerobili na malú garsónku, aby sme mohli dať dom do prenájmu. Potom sme sa z nášho vysnívaného domu, ktorý mal 200 metrov štvorcových a ktorý sme si len pred pár rokmi postavili, presťahovali do garsónky, ktorá mala 25 metrov štvorcových. Vďaka týmto zmenám sme boli lepšie pripravení, keby sme pozvanie do Bételu dostali.“ Ako sa to vyvíjalo ďalej? Rocio hovorí: „Mesiac po tom, ako sme sa presťahovali do nášho bytíka, sme boli pozvaní slúžiť ako dočasní dobrovoľníci vo Wallkille. Bolo nám jasné, že keď sme si zjednodušili život, Jehova mal čo požehnať.“

Aj stovky ďalších bratov a sestier priniesli obete, aby sa mohli zapojiť do stavebných projektov v štáte New York. Mnohí pracujú na rozširovaní komplexu vo Wallkille a ďalší pomáhajú pri výstavbe svetového ústredia vo Warwicku. * Viaceré manželské páry sa vzdali svojho pekného domu, dobrej práce či domácich miláčikov, aby mohli viac slúžiť Jehovovi. Požehnal Jehova ich obetavý postoj? Rozhodne áno!

Napríklad elektrikár Way a jeho manželka Debra, ktorí sú z Kansasu a majú takmer 60 rokov, predali svoj dom a väčšinu majetku a presťahovali sa do Wallkillu, aby tam slúžili ako externí spolupracovníci Bételu. * Hoci si to vyžadovalo určité obete, sú presvedčení, že stáli za to. Debra o svojej práci v Bételi povedala: „Niekedy mám pocit, akoby som vstúpila do jedného z našich obrázkov raja, kde sa stavajú domy!“

Melvin a Sharon z Južnej Karolíny tiež predali svoj dom a majetok, aby mohli pomáhať vo Warwicku. Hoci to pre nich nebolo ľahké, teraz sú veľmi radi, že sa môžu podieľať na takom výnimočnom projekte. Hovoria: „Je to obrovská radosť, že môžeme pracovať na niečom, z čoho bude mať úžitok naša celosvetová organizácia.“

Kenneth bol stavbár a teraz je už na dôchodku. S manželkou Maureen majú okolo 55 rokov a do Warwicku sa presťahovali z Kalifornie. Najprv však museli poprosiť jednu sestru zo zboru, či by sa nestarala o ich dom, a svojich príbuzných, či by im nepomohli s opaterou Kenovho otca. Ľutujú obete, ktoré priniesli, aby mohli slúžiť v Bételi? Vôbec nie! Ken hovorí: „Úžasne nás to obohacuje. Samozrejme, občas sa vyskytnú aj nejaké problémy, ale náš život je veľmi odmeňujúci a túto službu vrelo odporúčame ďalším!“

Väčšina z tých, ktorí sa dali k dispozícii, musela prekonať určité prekážky. Napríklad šesťdesiatnici William a Sandra si spokojne žili v Pensylvánii. Mali úspešnú firmu na strojové súčiastky a zamestnávali 17 ľudí. Slúžili v zbore, do ktorého chodili odmalička, a skoro všetci ich príbuzní bývali nablízku. Preto keď sa im naskytla príležitosť slúžiť ako externí spolupracovníci vo Wallkille, uvedomovali si, že by to znamenalo dať zbohom všetkým a všetkému, čo dôverne  poznali. William hovorí: „Jednoznačne tým najťažším bolo opustiť svoje pohodlie.“ No po mnohých modlitbách sa rozhodli, že sa presťahujú, a tento krok neoľutovali. „Radosť z toho, že môžete byť priamo v centre diania a slúžiť spolu s rodinou Bétel, sa nedá s ničím porovnať,“ hovorí William. „So Sandrou sme nikdy neboli šťastnejší!“

Ricky z Havajských ostrovov, ktorý pracoval ako hlavný stavbyvedúci, dostal pozvanie slúžiť ako externý spolupracovník Bételu a mal pracovať na projekte vo Warwicku. Jeho manželka Kendra chcela, aby pozvanie prijal. Malo to však jeden háčik: Ako to zvládne ich 11-ročný syn Jacob? Uvažovali, či bude rozumné presťahovať sa do štátu New York a či si ich syn zvykne na úplne iné prostredie.

Ricky hovorí: „Jednou z našich priorít bolo nájsť zbor, kde budú duchovne silní mladí ľudia. Chceli sme, aby bol Jacob v dobrej spoločnosti.“ Ukázalo sa, že v zbore, do ktorého začali chodiť, bolo veľmi málo detí, zato tam bolo niekoľko bételitov. „Po prvom zhromaždení som sa Jacoba opýtal, ako sa mu páči v novom zbore, najmä keď tam nie sú žiadni mladí v jeho veku,“ rozpráva Ricky. „Povedal mi: ‚Neboj, oci. Budem sa kamarátiť s mladými bratmi z Bételu.‘“

A tak aj bolo. Mladí bételiti prijali Jacoba medzi seba. Aký to malo naňho vplyv? Ricky hovorí: „Raz večer som išiel okolo synovej izby a videl som, že sa tam ešte svieti. Čakal som, že ho nachytám, ako hrá nejakú elektronickú hru, ale on si čítal Bibliu! Keď som sa opýtal, čo robí, povedal mi: ‚Teraz som bételita a prečítam si Bibliu za jeden rok.‘“ Netreba ani hovoriť, akí sú Ricky a Kendra nadšení. Ricky môže pomáhať na stavbe vo Warwicku a vďaka tomu, že sa presťahovali, ich syn duchovne rastie. (Prísl. 22:6)

Stavebné projekty vo Wallkille a Warwicku sa raz skončia, takže tí, ktorí boli pozvaní na výpomoc, si uvedomujú, že ich služba v Bételi je dočasná. Robia si títo bratia a sestry prílišné starosti o to, kam potom pôjdu a čo s nimi bude? Nie. Mnohí majú rovnaké pocity ako dva manželské páry z Floridy. Stavbyvedúci John a jeho manželka Carmen, ktorí majú asi 50 rokov a slúžia ako dočasní dobrovoľníci vo Warwicku, hovoria: „Videli sme, ako sa Jehova až doteraz staral o naše konkrétne potreby. Vieme, že  nás sem určite nepriviedol iba preto, aby nás neskôr opustil.“ (Žalm 119:116) Ich rovesníci Luis a Quenia slúžia vo Wallkille, kde Luis navrhuje protipožiarne systémy. Hovoria: „Zažili sme, že Jehova sa vždy štedro postaral o to, čo sme v hmotnom ohľade potrebovali. A sme si istí, že sa o nás bude starať aj naďalej, hoci nevieme ako, kedy a kde.“ (Žalm 34:10; 37:25)

Väčšina z tých, ktorí pomáhajú na stavebných projektoch v štáte New York, si mohla nájsť dô vody, prečo sa nemôžu dať k dispozícii. Vyskúšali však Jehovu, práve tak, ako nás všetkých k tomu Jehova vyzýva: „Vyskúšajte ma... či vám neotvorím okná neba a nevylejem na vás požehnania viac ako dosť.“ (Mal. 3:10, Katolícky preklad)

Vyskúšaš Jehovu aj ty? Uvidíš, že ťa bohato požehná. Vážne sa zamysli nad tým, čo by si mohol urobiť, aby si sa na tejto vzrušujúcej práci mohol podieľať — či už v New Yorku, alebo na inom teokratickom stavebnom projekte. Tak na vlastné oči uvidíš, ako ťa Jehova odmení. (Mar. 10:29, 30)

Stavebný inžinier Dale a jeho manželka Cathy, ktorí sú z Alabamy a teraz slúžia ako dobrovoľníci vo Wallkille, vrelo odporúčajú tento druh služby. Hovoria: „Ak pozbieraš odvahu a opustíš svoj pohodlný stereotyp, uvidíš Jehovovho ducha v akcii.“ Čo musíš urobiť, aby si sa mohol dať k dispozícii? Dale radí: „Zjednodušuj, zjednodušuj a ešte raz zjednodušuj. Nikdy to neoľutuješ!“ Gary zo Severnej Karolíny má tridsaťročné skúsenosti ako stavbyvedúci. S manželkou Maureen sa zhodujú na tom, že jedno z požehnaní, ktoré vo Warwicku zažívajú, je, že sa môžu „stretávať a spolupracovať s mnohými vynikajúcimi bratmi a sestrami, ktorí zasvätili svoj život službe Jehovovi v Bételi“. Gary dodáva: „Kto chce slúžiť v Bételi, musí žiť jednoducho. A to je najlepší spôsob života v tomto systéme vecí.“ Jason pracoval v spoločnosti, ktorá dodáva elektrické zariadenia, a s manželkou Jennifer žili v Illinois. Hovoria, že práca na projekte vo Wallkille je „jednou z vecí, ktoré sa najviac podobajú na život v novom svete“. Jennifer hovorí: „Je úžasné vedieť, že všetko, čo robíte, si Jehova cení a že je to investícia do budúcnosti, ktorú pre nás pripravuje. Jehova dbá o to, aby sme mali požehnania viac ako dosť.“