V ROKU 1870 začala malá skupinka v Allegheny (dnes súčasť Pittsburghu) v americkom štáte Pensylvánia skúmať Písmo. Viedol ju Charles Taze Russell. Študovali rôzne náuky, aj náuku o Kristovej výkupnej obeti. Čoskoro si uvedomili, že má zásadný význam v Jehovovom predsavzatí. Boli nadšení, keď zistili, že výkupné otvára cestu k záchrane, a to dokonca aj tým, ktorí o Ježišovi nikdy nepočuli. Ježišovu smrť si nesmierne cenili, čo ich podnecovalo, aby si ju každý rok pripomínali. (1. Kor. 11:23–26)

Brat Russell začal neskôr vydávať Sionskú Strážnu vežu, ktorá sa zastávala náuky o výkupnom a označovala ho za najväčší prejav Božej lásky. Obdobie Pamätnej slávnosti nazvala „výnimočným obdobím“. Čitatelia ju mali sláviť buď spoločne so študijnou skupinou v Pittsburghu, alebo v samostatných skupinách niekde inde. V Strážnej veži sa písalo: „Aj keď sa zídu iba dvaja či traja ľudia plní viery,“ alebo aj jeden, „vo svojom srdci pocítia spojenie s Pánom.“

Na Pamätnú slávnosť do Pittsburghu prichádzalo každý rok stále viac ľudí. Na pozvánke stálo: „Vďaka vrúcnym srdciam sa tu budete cítiť vítaní.“ A naozaj, miestni Bádatelia Biblie ochotne poskytovali spolukresťanom jedlo a ubytovanie. V roku 1886 sa po Pamätnej slávnosti konalo niekoľkodňové „všeobecné zhromaždenie“. Strážna veža nabádala: „Príďte, každý so svojím srdcom prekypujúcim láskou k Pánovi, k jeho bratom a k jeho pravde.“

Pre tých, ktorí verili vo výkupné a prichádzali na Pamätnú slávnosť, usporadúvali Bádatelia Biblie v Pittsburghu niekoľko rokov zjazdy. Ako počet Bádateľov Biblie rástol, rástol aj počet miest na celom svete, kde sa táto slávnosť konala. Ray Bopp, ktorý patril do eklézie (zboru) v Chicagu, rozprával o priebehu Pamätnej slávnosti na začiatku 20. storočia. Prichádzali na ňu stovky ľudí a symboly kolovali niekoľko hodín, lebo ich prijímali takmer všetci.

Aké symboly sa používali? Hoci v Strážnej veži sa uvádzalo, že Ježiš použil na Pánovej večeri víno, určitý čas sa odporúčalo používať šťavu z hrozna alebo z varených hrozienok. Dôvodom bolo, aby sa „slabí v tele“ nedostali do pokušenia. Pre tých, ktorí si mysleli, že „správne by sa malo používať víno“, bolo k dispozícii aj víno. Neskôr Bádatelia Biblie pochopili, že najvhodnejším symbolom Ježišovej krvi je červené víno bez prísad.

Pamätná slávnosť bola príležitosťou na hlboké rozjímanie. V niektorých zboroch však na nej  vládla smútočná atmosféra a keď sa program skončil, všetci sa takmer bez slova rozišli. No v roku 1934 sa v knihe Jehova písalo, že Pamätná slávnosť by nemala prebiehať „v zármutku“ nad Ježišovou bolestivou smrťou, ale „v radosti“ nad tým, že od roku 1914 vládne ako Kráľ.

V roku 1935 sa udialo niečo, čo výrazne ovplyvnilo nasledujúce Pamätné slávnosti. Bola objasnená totožnosť „veľkého zástupu“ zo Zjavenia 7:9. Dovtedy si Jehovovi služobníci mysleli, že túto skupinu tvoria zasvätení kresťania, ktorí sú menej horliví. Ale teraz porozumeli, že tento nesčíselný zástup pozostáva z verných Božích služobníkov, ktorí majú nádej žiť na rajskej zemi. Keď prišlo toto vysvetlenie, brat Russell Poggensee dôkladne uvažoval o svojej nádeji a potom uznal: „Jehova vo mne prostredníctvom svojho svätého ducha nevzbudil nebeskú nádej.“ On i mnohí ďalší verní kresťania sa ďalej zúčastňovali Pamätnej slávnosti, ale prestali prijímať symboly.

Toto „výnimočné obdobie“ bolo vhodným časom aj na mimoriadne zvestovateľské kampane. Všetci, ktorí sa do nich zapojili, tak dali najavo vďačnosť za výkupné. Bádatelia Biblie si v roku 1932 mohli v Bulletine prečítať nabádanie, aby neboli iba „sviatočnými kresťanmi“ prijímajúcimi symboly, ale „horlivými robotníkmi“, ktorí zvestujú posolstvo pravdy. V roku 1934 sa prostredníctvom Bulletinu hľadali „pomocníci“. Otázka znela: „Prihlási sa ich v období Pamätnej slávnosti 1 000?“ O pomazaných kresťanoch sa v Informátorovi písalo: „Ich radosť môže byť úplná iba vtedy, keď budú šíriť posolstvo o Kráľovstve.“ Časom začalo to isté platiť aj pre kresťanov s pozemskou nádejou. *

Pamätná slávnosť je pre všetkých členov Jehovovho ľudu najvýznamnejšou udalosťou v roku. Slávime ju aj v ťažkých podmienkach. V roku 1930 Pearl Englishová a jej sestra Ora išli asi 80 kilometrov pešo, aby mohli byť prítomné na Pamätnej slávnosti. Misionár Harold King, ktorý bol v samoväzbe v čínskom väzení, skladal o Pamätnej slávnosti básne a piesne a pripravoval si symboly z čiernych ríbezlí a ryže. Odvážni kresťania vo východnej Európe, Strednej Amerike a Afrike si pripomínali Ježišovu smrť aj napriek vojnám či zákazom. Bez ohľadu na to, kde práve sme alebo v akej situácii sa nachádzame, zhromažďujeme sa, aby sme vo výnimočnom období Pamätnej slávnosti chválili Boha Jehovu a Ježiša Krista.