KEĎ sme mali s Gwen päť rokov, začali sme sa učiť tancovať. Vtedy sme sa ešte nepoznali. Ako sme rástli, obaja sme sa rozhodli, že balet sa stane našou životnou dráhou. No keď sme boli takmer na vrchole slávy, kariéry sme sa vzdali. Čo nás k tomu viedlo?

David: Narodil som sa v roku 1945 v grófstve Shropshire v Anglicku. Otec mal farmu v pokojnom prostredí anglického vidieka. Veľmi rád som na nej pracoval. Po škole som vždy kŕmil sliepky, zbieral vajíčka a staral sa o dobytok a ovce. Cez prázdniny som pomáhal pri žatve a niekedy som jazdil aj na traktore.

No môj život sa začal uberať iným smerom. Otec si všimol, že už ako malý som sa začal zvŕtať hneď, ako som začul hudbu. A tak keď som mal päť rokov, navrhol mojej mame, aby ma prihlásila do miestnej tanečnej školy, kde som sa mal učiť stepovať. Môj učiteľ si všimol, že mám predpoklady na balet a učil ma aj ten. V pätnástich rokoch som vyhral štipendium na štúdium na prestížnej Kráľovskej baletnej škole v Londýne. Tam som stretol Gwen, ktorá sa stala mojou tanečnou partnerkou.

Gwen: Narodila som sa v roku 1944 v rušnom Londýne. Už ako malé dievčatko som úprimne verila v Boha. Skúšala som čítať Bibliu, ale veľmi som jej nerozumela. Od piatich rokov som chodila na hodiny tanca. O šesť rokov som vyhrala celonárodnú súťaž a s ňou možnosť študovať na Kráľovskej baletnej škole. Triedy pre mladších žiakov sa nachádzali vo White Lodge, nádhernom georgiánskom sídle v Richmond Parku na okraji Londýna. Tam som okrem bežných predmetov chodila k uznávaným učiteľom na balet. Keď som mala 16, prestúpila som k starším žiakom, ktorí sa učili v centre Londýna. Vtedy som sa zoznámila s Davidom. Už o pár mesiacov sme spolu vystupovali v baletných scénach opier v londýnskej Kráľovskej opere v Covent Garden.

David: Presne tak. Tancovali sme v slávnej Kráľovskej opere a so súborom Londýnsky festivalový balet (dnes Anglický národný balet). Jeden z choreografov Kráľovského baletu založil v nemeckom meste Wuppertal medzinárodnú spoločnosť a nás dvoch si vybral do svojho súboru. Počas našej kariéry sme tancovali v divadlách po celom svete a vystupovali sme s hviezdami ako Margot Fonteynová či Rudolf Ňurejev. Keď človek vedie taký súťaživý život, začne si o sebe veľa myslieť. Balet bol pre nás všetkým.

 Gwen: Tancu som bola oddaná telom i dušou. S Davidom sme sa chceli dostať až na vrchol. Páčilo sa mi dávať autogramy, dostávať kvety a prijímať ovácie publika. No v spoločnosti, v ktorej sme sa pohybovali, bola bežná nemravnosť, fajčenie a alkohol. A tak ako ostatní v divadelnom svete, aj ja som sa spoliehala na talizmany pre šťastie.

David: Po mnohých rokoch takéhoto života ma už prestalo baviť mať večne zbalené kufre. Keďže som vyrastal na farme, začal som túžiť po jednoduchom živote na vidieku. A tak som v roku 1967 zavesil kariéru na klinec a začal som pracovať na jednej veľkej farme blízko mojich rodičov. Od farmára som si prenajal malý domček. Potom som zatelefonoval Gwen do divadla a opýtal som sa jej, či sa za mňa vydá. Tancovala už ako sólistka a jej kariéra sa sľubne rozbiehala, takže stála pred ťažkým rozhodnutím. Ale moju žiadosť o ruku prijala a prišla za mnou, aj keď o vidieckom živote nemala ani poňatia.

Gwen: Je to tak, bolo ťažké zvyknúť si na život na farme. Dojiť kravy a kŕmiť prasatá a sliepky za každého počasia bolo na míle vzdialené tomu, čo som dovtedy poznala. David sa prihlásil do deväťmesačného kurzu na poľnohospodárskej škole, aby sa naučil najnovšie metódy chovu zvierat. Keďže domov chodil až večer, cítila som sa osamelá. V tom čase sa nám narodila naša prvá dcérka Gilly. Na Davidovu radu som sa naučila šoférovať a jedného dňa, keď som bola v neďalekom meste, som stretla Gael. Poznala som ju, lebo kedysi pracovala v miestnom obchode.

Gael bola milá a pozvala ma k sebe na čaj. Prezerali sme si fotky z mojej i jej svadby. Na jednej z jej fotografií bola skupinka ľudí pred budovou, na ktorej bol nápis sála Kráľovstva. Opýtala som sa, aký je to kostol. Keď mi povedala, že ona a jej manžel sú Jehovovi svedkovia, veľmi ma to potešilo. Spomenula som si, že jedna moja teta, otcova sestra, bola tiež svedkyňa. Pamätala som si, aký bol na ňu môj otec nazlostený, a ako jej vyhodil knižky a časopisy do koša. Nevedela som si vysvetliť, ako sa môže môj otec, inokedy veľmi priateľský, tak hnevať na takú milú osobu.

Konečne som mala možnosť zistiť, v čom bola viera mojej tety iná ako to, čo hovorí cirkev. Gael mi ukázala, čo Biblia naozaj učí. Bola som užasnutá, že mnohé náuky, napríklad o Trojici alebo  o nesmrteľnosti duše, sa nezakladajú na Písme. (Kaz. 9:5, 10; Ján 14:28; 17:3) A prvýkrát som videla v Biblii Božie meno, Jehova. (2. Mojž. 6:3)

David: Gwen mi hovorila o tom, čo sa dozvedala. Pamätal som si, že otec mi ešte ako chlapcovi hovorieval, aby som čítal Bibliu. S Gwen sme teda súhlasili, že budeme študovať Bibliu s Gael a jej manželom Derrickom. O šesť mesiacov sme sa presťahovali do mestečka Oswestry v tom istom grófstve, lebo sa nám naskytla príležitosť prenajať si malú farmu. Tam s nami miestna sestra Deirdre ďalej trpezlivo študovala Bibliu. Najprv sme robili iba malé pokroky. Starať sa o dobytok nám zaberalo veľa času. Ale pravda postupne zapúšťala korene v našom srdci.

Gwen: Veľká prekážka, ktorú som musela prekonať, bola poverčivosť. Verš v Izaiášovi 65:11 mi pomohol zistiť, ako sa Jehova pozerá na tých, ktorí „prestierajú stôl pre boha Šťastia“. Trvalo mi dlho, kým som sa zbavila všetkých talizmanov, a musela som sa veľa modliť. Z Matúša 23:12 som sa zase dozvedela, že „ktokoľvek sa povyšuje, bude ponížený, a ktokoľvek sa ponižuje, bude povýšený“. Vďaka tomu som si uvedomila, akí ľudia sa Jehovovi páčia. Práve takému Bohu, ktorý nás má natoľko rád, že za nás dal svojho drahého Syna ako výkupné, som chcela slúžiť. Vtedy sme už mali aj druhú dcéru a bola som nadšená z toho, že budeme môcť ako rodina žiť navždy v raji na zemi.

David: Keď som videl, ako presne sa spĺňajú biblické proroctvá, napríklad z Matúša, 24. kapitoly, alebo z knihy Daniel, presvedčilo ma to, že som našiel pravdu. Pochopil som, že nič v tomto svete sa nevyrovná dobrému vzťahu k Jehovovi. Postupom času som bol stále menej ctižiadostivý. Uvedomil som si, že moja žena a dcéry sú rovnako dôležité ako ja. Z Filipanom 2:4 som sa naučil, že by som nemal myslieť iba na seba a na to, že by som chcel väčšiu farmu. Na prvé miesto by som mal dávať službu Jehovovi. Prestal som aj fajčiť. Ale zariadiť si veci tak, aby sme mohli byť v sobotu večer na zhromaždení, nebolo vôbec ľahké. Do sály sme mali desať kilometrov a v tom čase bolo treba dojiť kravy. No s pomocou Gwen sme na zhromaždeniach nikdy nechýbali. Rovnako to bolo so službou. Každú nedeľu ráno sme najprv podojili kravy a potom sme išli s dievčatami do obvodu.

Naši príbuzní neboli nadšení z toho, ako sa náš život zmenil. Gwenin otec sa s ňou šesť rokov nerozprával. Aj moji rodičia sa nás snažili odhovoriť od toho, aby sme sa stretávali so svedkami.

Gwen: Jehova sa o nás v tom náročnom období dobre staral. Bratia a sestry v zbore Oswestry sa stali našou novou rodinou a s láskou nás  podporovali v skúškach. (Luk. 18:29, 30) V roku 1972 sme oddali svoj život Jehovovi a dali sa pokrstiť. Mojou túžbou bolo pomôcť čo najväčšiemu počtu ľudí spoznať pravdu, a tak som začala slúžiť ako priekopníčka.

David: Práca na farme bola fyzicky náročná. No našim dcéram sme sa vždy snažili dávať v duchovných veciach dobrý príklad. Po nejakom čase vláda znížila dotácie pre farmárov, a tak sme sa museli farmy vzdať. Zostali sme bez strechy nad hlavou, bez práce a naša tretia dcérka mala ešte len rok. Modlili sme sa k Jehovovi, aby nám pomohol a viedol nás. Rozhodli sme sa, že využijeme svoj talent, a otvorili sme si tanečné štúdio. Naše odhodlanie dávať duchovné veci na prvé miesto prinieslo bohaté ovocie. Mali sme obrovskú radosť, keď sa všetky tri naše dcéry prihlásili po škole do priekopníckej služby. Aj Gwen bola priekopníčka, takže s nimi mohla chodiť každý deň do služby.

Keď sa naše staršie dcéry Gilly a Denise vydali, tanečné štúdio sme zatvorili. Napísali sme bratom do pobočky, aby sme zistili, kde by sme mohli byť užitoční. Navrhli nám, aby sme išli do juhovýchodnej časti Anglicka. Keďže s nami bývala už iba najmladšia dcéra, Debbie, s priekopníckou službou som začal aj ja. Po piatich rokoch nás bratia požiadali, aby sme pomohli zborom na severe. Keď sa vydala aj Debbie, mali sme vynikajúcu príležitosť byť desať rokov zapojení do medzinárodného stavebného programu a slúžiť v Zimbabwe, v Moldavsku, v Maďarsku a na Pobreží Slonoviny. Potom sme sa vrátili do Anglicka a pomáhali sme pri stavebných prácach v londýnskom Bételi. Keďže som mal skúsenosti s farmárčením, bratia ma poprosili, aby som pracoval na farme, ktorá v tom čase patrila Bételu. V súčasnosti slúžime ako priekopníci v severozápadnom Anglicku.

Gwen: Svoj život sme najprv zasvätili baletu. Bolo to síce pekné, ale prchavé. Naše druhé a najdôležitejšie zasvätenie — Bohu Jehovovi —, nám prináša oveľa väčšiu radosť a môže trvať večne. S Davidom sme stále partneri, ale už nie na javisku, ale v priekopníckej službe. Sme neopísateľne šťastní, lebo sme pomohli mnohým ľuďom spoznať vzácne pravdy zachraňujúce život. Tieto „odporúčajúce listy“ sú lepšie než akákoľvek svetská sláva. (2. Kor. 3:1, 2) Keby sme nespoznali pravdu, zostali by nám iba spomienky na našu kariéru, staré fotky a divadelné programy.

David: Vybrali sme si službu Jehovovi ako životnú dráhu, a to nám od základov zmenilo život. Viem, že vďaka tomu som sa stal lepším manželom a otcom. Z Biblie sa dozvedáme, že Mirjam, kráľ Dávid a iní vyjadrovali svoju radosť tancom. A my, rovnako ako mnohí ďalší, túžime tancovať od radosti v Jehovovom novom svete. (2. Mojž. 15:20; 2. Sam. 6:14)