ŽIVOTNÝ PRÍBEH
„Nech sa radujú tie mnohé ostrovy“
Na ten deň nikdy nezabudnem. Bol som s niekoľkými bratmi z rôznych častí sveta v zasadacej miestnosti vedúceho zboru a čakali sme na redakčný výbor. Boli sme dosť nervózni. V predchádzajúcich týždňoch sme analyzovali problémy, s ktorými sa stretávajú prekladatelia, a teraz sme mali predložiť riešenie. Toto stretnutie sa konalo 22. mája 2000. Prečo bolo také dôležité? Skôr ako to vysvetlím, rád vám poviem niečo o sebe.
NARODIL som sa v roku 1955 v austrálskom štáte Queensland. Krátko nato začala moja mama Estelle študovať s Jehovovými svedkami a v nasledujúcom roku bola pokrstená. Môj otec Ron prijal pravdu o 13 rokov neskôr. Ja som sa dal pokrstiť v roku 1968 v odľahlej časti Queenslandu.
Už od detstva som miloval knihy a fascinovali ma jazyky. Keď sme išli autom na rodinný výlet, sedel som vzadu a neodlepil oči od knihy. Vôbec ma nebavilo pozerať z okna a obdivovať okolitú krajinu. Rodičia tým asi neboli veľmi nadšení. Ale vďaka láske ku knihám som mal dobrý prospech v škole. Na strednej škole v Glenorchy na ostrove Tasmánia som získal niekoľko ocenení za vynikajúce študijné výsledky.
V tom čase som stál pred vážnym rozhodnutím. Mám prijať ponuku štipendia a ísť na vysokú školu? Hoci som knihy miloval a rád som sa učil, s maminou pomocou som si viac ako knihy zamiloval Jehovu. Som jej za to veľmi vďačný. (1. Kor. 3:18, 19) A tak som sa so súhlasom rodičov rozhodol, že len čo skončím povinnú školskú dochádzku, prihlásim sa do priekopníckej služby. Priekopníčiť som začal v januári 1971, keď som mal 15 rokov.
Nasledujúcich osem rokov som slúžil ako priekopník na Tasmánii. Tam som sa zoznámil
s Jenny Alcockovou, krásnym tasmánskym dievčaťom, a vzali sme sa. Po svadbe sme štyri roky slúžili ako zvláštni priekopníci vo vzdialených mestečkách Smithton a Queenstown.MISIONÁRSKA SLUŽBA V TICHOMORÍ
V roku 1978 sme prvýkrát cestovali do zahraničia. Išli sme na medzinárodný zjazd v Port Moresby na Papue-Novej Guinei. Stále mám v živej pamäti prejav jedného misionára, ktorý predniesol v jazyku hirimotu. Z prejavu som nerozumel ani slovo. No začala sa vo mne rodiť túžba stať sa misionárom, učiť sa cudzie jazyky a prednášať prejavy ako tento brat. Konečne som prišiel na to, ako skĺbiť lásku k Jehovovi s láskou k jazyku.
Po návrate do Austrálie nás čakalo prekvapenie. Boli sme vymenovaní za misionárov na ostrove Funafuti v súostroví Tuvalu, ktoré sa predtým nazývalo Elliceove ostrovy. Na nové pôsobisko sme pricestovali v januári 1979. Na celom Tuvalu boli vtedy len traja pokrstení zvestovatelia.
Učiť sa tuvalčinu nebolo ľahké. Jediná kniha v tomto jazyku bol „Nový Zákon“. Neexistovali žiadne slovníky ani jazykové kurzy. Rozhodli sme sa, že sa každý deň naučíme desať až dvadsať nových slov. No čoskoro sme zistili, že vlastne ani nevieme, čo väčšina tých slov znamená. Namiesto toho, aby sme ľuďom povedali, že veštenie je nesprávne, hovorili sme im, aby nepoužívali váhy a vychádzkové palice! Nutne sme sa však potrebovali naučiť ich jazyk, lebo sme zaviedli veľa biblických štúdií, a tak sme sa nevzdali. Po rokoch nám jedna z našich prvých záujemkýň povedala: „Sme takí šťastní, že už hovoríte naším jazykom. Zozačiatku sme nemali ani potuchy, čo nám chcete povedať.“
Niekto by si však mohol myslieť, že na učenie sa jazyka sme mali priam ideálne podmienky. Pretože na Tuvalu neboli žiadne domy na prenájom, prichýlila nás rodina spolukresťanov, ktorá žila v hlavnej dedine. To pre nás znamenalo, že si musíme zvyknúť na dedinský spôsob života a naplno sa pustiť do učenia sa jazyka. A tak sa tuvalčina stala naším hlavným jazykom, lebo angličtinu sme nepoužívali niekoľko rokov.
Onedlho začali mnohí ľudia prejavovať záujem o pravdu. Ale čo s nimi budeme študovať? Nemali sme žiadne publikácie v ich jazyku. Ako budú mať osobné štúdium? Čo robiť, keď začnú chodiť na zhromaždenia? Ako budú spievať? Čo budú na nich študovať? Ako sa budú na ne pripravovať? A ako môžu robiť pokroky a spieť ku krstu? Títo 1. Kor. 14:9) No kládli sme si otázku: Bude vôbec možné vydávať našu literatúru v tuvalčine, keď týmto jazykom nehovorí ani 15 000 ľudí? Jehova nám dal odpoveď založenú na dvoch biblických veršoch. Vyplýva z nich, že si praje, aby sa o jeho Slove rozprávalo „medzi ďalekými ostrovmi“, a chce, aby sa „pokorní a ponížení“ ľudia utiekali k jeho menu. (Jer. 31:10; Sof. 3:12)
pokorní ľudia veľmi potrebovali duchovný pokrm vo svojom jazyku! (PREKLADANIE DUCHOVNÉHO POKRMU
V roku 1980 nám pobočka zverila prácu prekladateľov. Bola to úloha, na ktorú sme sa cítili absolútne nespôsobilí. (1. Kor. 1:28, 29) Najprv sme si od vlády kúpili starý cyklostyl a potom sme na ňom začali tlačiť články, ktoré sa študovali na našich zhromaždeniach. Do tuvalčiny sme preložili dokonca knihu Pravda, ktorá vedie k večnému životu a aj tú sme vytlačili na tomto stroji. Stále si pamätám na ten silný pach tlačiarenskej farby a na to, koľko sme sa natrápili, kým sme v tropickej horúčave ručne vytlačili všetku literatúru. V tom čase sme ešte nemali elektrinu!
Prekladať do tuvalčiny bolo náročné, lebo neexistovali takmer žiadne knihy a slovníky, v ktorých by sme si mohli vyhľadať slovíčka alebo urobiť výskum. Niekedy sme však dostali pomoc z neočakávaného zdroja. Jedného dopoludnia som omylom zaklopal na dvere istého muža. Bol to starší pán, bývalý učiteľ. Pretože nemal rád svedkov, hneď sa do mňa pustil, že si neželá, aby sme ho navštevovali. Potom povedal: „Chcel by som len niečo podotknúť. Vo svojich prekladoch používate príliš často trpný rod. V tuvalčine to nie je zvykom.“ Overil som si to a zistil som, že mal pravdu. A tak sme urobili potrebné úpravy. Žasol som, ako Jehova použil tohto človeka, aby nám pomohol. Hoci nás nemal rád, čítal našu literatúru!
Prvý tlačený materiál v tuvalčine, ktorý sme rozširovali verejnosti, bola pozvánka na Pamätnú slávnosť. Po nej nasledovalo Posolstvo *
o Kráľovstve č. 30, ktoré vyšlo zároveň s anglickým vydaním. Mali sme nesmiernu radosť, že sme mohli dať ľuďom literatúru v ich vlastnom jazyku! Postupne boli do tuvalčiny preložené aj niektoré brožúry a dokonca knihy. V roku 1983 začala austrálska pobočka tlačiť v tomto jazyku aj štvrťročné vydanie Strážnej veže. Malo 24 strán, takže na každý týždeň sme mali na štúdium na zhromaždení k dispozícii asi sedem odsekov. Aká bola reakcia verejnosti na našu literatúru? Na Tuvalu ľudia radi čítajú, takže bola veľmi obľúbená. O každej zásielke novej literatúry informoval vo svojom spravodajstve štátny rozhlas. A niekedy to bola hlavná správa dňa!Preklad sme najskôr zapisovali ručne. Ako sme ho dolaďovali, znovu a znovu sme ho prepisovali na písacom stroji a až potom sme ho odoslali do tlačiarenskej pobočky v Austrálii. V jednom období vkladali text do počítača v pobočke dve sestry, ktoré tuvalčine vôbec nerozumeli. Vďaka metóde, pri ktorej sa text vkladal do počítača dvomi pisárkami súčasne a potom sa porovnal, bolo v texte veľmi málo chýb. Bratia v pobočke pridali k textu obrázky a vytvorili konečnú podobu stránok. Tie nám leteckou poštou poslali späť. My sme ich skontrolovali a vrátili do pobočky, kde išli do tlače.
Ako sa odvtedy všetko zmenilo! Prekladateľské tímy teraz vkladajú text rovno do počítača. Vo väčšine prípadov sa skontrolovaný text zostavuje do záverečnej podoby ešte v prekladateľskom oddelení. Potom sa text posiela cez internet priamo do tlačiarenskej pobočky. Už nie je potrebné uháňať na poštu, aby zásielka odišla v stanovenom termíne.
SLUŽBA NA INÝCH MIESTACH
V nasledujúcich rokoch sme s Jenny pôsobili na rôznych miestach v Tichomorí. V roku 1985 sme boli pridelení do pobočky na Samoe. Tam sme pomáhali pri preklade do samojčiny, tongčiny a tokelaučiny, pričom sme stále pracovali aj na preklade do tuvalčiny. * Keď sme v roku 1996 dostali podobnú úlohu v pobočke na Fidži, pomáhali sme pri prekladateľskej práci do fidžijčiny, kiribatčiny, nauruštiny, rotumčiny a tuvalčiny.
Vždy som obdivoval horlivosť Jehovových služobníkov, ktorí prekladajú našu literatúru. Prekladanie je jednotvárna a vyčerpávajúca práca. Napriek tomu títo verní bratia a sestry odzrkadľujú rovnakú túžbu, akú má Jehova, totiž aby sa dobré posolstvo dostalo ku „každému národu, kmeňu, jazyku a ľudu“. (Zjav. 14:6) Napríklad keď sa pripravoval prvý preklad Strážnej veže do tongčiny, stretol som sa so všetkými staršími na Tonge a opýtal sa ich, kto by mohol byť školený za prekladateľa. Jeden z nich, ktorý mal dobrú prácu ako opravár, sa ponúkol, že na druhý deň odíde zo zamestnania a hneď môže začať s prekladom. Jeho ochota ma veľmi dojala, lebo mal rodinu a vôbec nevedel, z čoho budú žiť. No Jehova sa oňho a o jeho rodinu postaral. Tento brat slúžil ako prekladateľ mnoho rokov.
Takíto zanietení prekladatelia majú rovnaký postoj ako členovia vedúceho zboru, ktorí prejavujú hlboký záujem o duchovné potreby ľudí všetkých jazykov vrátane malých jazykových skupín. Raz napríklad vznikla otázka, či má význam všetko to úsilie, ktoré sa vynakladá na preklad našej literatúry do tuvalčiny. Odpoveď, ktorú sme dostali od vedúceho zboru, ma veľmi povzbudila. V liste sa písalo: „Nevidíme žiadny dôvod, prečo by sa naša literatúra nemala prekladať do tuvalčiny. Hoci tuvalčinou hovorí v porovnaní s inými jazykmi pomerne málo ľudí, aj oni potrebujú počuť dobré posolstvo vo svojom jazyku.“
Do roku 2003 sme s Jenny slúžili v prekladateľskom oddelení v pobočke na Fidži a potom sme boli pridelení do Pattersonu v americkom štáte New York, kde sme mali slúžiť v oddelení prekladateľských služieb. To, o čom sme snívali, sa stalo skutočnosťou! Stali sme sa súčasťou tímu, ktorý pomáha prekladateľom pri ich práci, aby naša literatúra mohla vychádzať v ďalších jazykoch. Nasledujúce dva roky sme mali jedinečnú príležitosť navštevovať rôzne krajiny a školiť prekladateľské tímy.
HISTORICKÉ ROZHODNUTIA
Teraz sa vrátim k dôležitému stretnutiu, o ktorom som sa zmienil v úvode. V roku 2000 sa vedúci zbor zaoberal myšlienkou, ako ešte viac pomôcť prekladateľským tímom na celom svete. Dovtedy prekladatelia nedostávali takmer žiadne školenie. Po spomínanom stretnutí s redakčným výborom schválil vedúci zbor celosvetový školiaci program pre všetkých prekladateľov. Tento program im mal pomôcť lepšie rozumieť angličtine, osvojiť si prekladateľské metódy a naučiť sa pracovať ako tím.
Aké výsledky to prinieslo? Zlepšila sa kvalita prekladu. Okrem toho sa výrazne zvýšil počet jazykov, v ktorých sa vydáva naša literatúra. Keď sme v roku 1979 začali slúžiť ako misionári, časopis Strážna veža vychádzal len v 82 jazykoch a vo väčšine jazykov bol k dispozícii až o niekoľko mesiacov po anglickom vydaní. No dnes je Strážna veža vo viac ako 240 jazykoch a vo väčšine jazykov vychádza súčasne s anglickým vydaním. Duchovný pokrm je teraz dostupný v tej či onej forme vo vyše 700 jazykoch. O tom sa nám pred pár rokmi ani nesnívalo.
V roku 2004 urobil vedúci zbor ďalšie významné rozhodnutie. Zameriavalo sa na urýchlenie prekladania Biblie. V priebehu niekoľkých mesiacov sa prekladanie Biblie stalo súčasťou bežnej prekladateľskej práce. Tak sa otvorila príležitosť, aby sa Preklad nového sveta dostal k ľuďom hovoriacim mnohými ďalšími jazykmi. V roku 2014 bol tento preklad Biblie, či už celý, alebo jeho časti, dostupný v 128 jazykoch vrátane mnohých, ktorými sa hovorí v južnom Tichomorí.
Jedným z najkrajších zážitkov v mojom živote bol zjazd na Tuvalu v roku 2011. V tom roku trápilo celú krajinu niekoľkomesačné sucho a hrozilo, že zjazd bude zrušený. No večer po našom príchode ukončil obdobie sucha tropický lejak. Zjazd sa mohol uskutočniť! Považujem to za mimoriadnu poctu, že som na ňom mohol oznámiť vydanie Prekladu nového sveta Kresťanských gréckych Písiem v tuvalčine. Hoci týmto jazykom hovorí len hŕstka našich bratov a sestier, aj oni sa mohli tešiť z tohto nádherného daru od Jehovu. Na konci zjazdu sa prihnala ďalšia prietrž mračien. A tak všetci odchádzali z programu osviežení prúdmi životodarnej vody — v obraznom i doslovnom zmysle.
Žiaľ, Jenny, ktorá mi bola vernou spoločníčkou viac ako 35 rokov, sa tejto historickej udalosti nedožila. Ochorela na rakovinu prsníka a po 10-ročnom boji jej podľahla. Po vzkriesení bude nepochybne nadšená, keď sa dozvie, že Preklad nového sveta bol vydaný aj v tuvalčine.
Jehova ma po čase požehnal ďalšou krásnou spoločníčkou. Volá sa Loraini Sikivou. Loraini a Jenny pracovali spolu v Bételi na Fidži, kde Loraini slúžila ako prekladateľka do fidžijského jazyka. Opäť mám manželku, ktorá ma verne podporuje v službe Jehovovi a má rovnakú lásku k jazyku ako ja.
Pri pohľade späť si uvedomujem, ako sa náš milujúci nebeský Otec, Jehova, stará o ľudí všetkých jazykových skupín, či už sú veľké, alebo malé. Veľmi ma to povzbudzuje. (Žalm 49:1–3) Keď ľudia dostanú našu literatúru v materinskom jazyku alebo keď v ňom chvália Jehovu spevom, ich tváre žiaria šťastím. V takej chvíli cítim, ako veľmi nás Jehova miluje. (Sk. 2:8, 11) Dodnes mi znejú v ušiach slová, ktoré mi povedal Saulo Teasi, starší brat z Tuvalu. Keď prvýkrát zaspieval pieseň Kráľovstva vo svojom jazyku, poznamenal: „Mal by si bratom vo vedúcom zbore povedať, že tieto piesne znejú v tuvalčine lepšie ako v angličtine.“
V septembri 2005 som bol vymenovaný za člena vedúceho zboru Jehovových svedkov. Vôbec som to nečakal a je to pre mňa veľká česť. Aj keď už neslúžim ako prekladateľ, ďakujem Jehovovi, že mi umožnil ďalej podporovať prácu prekladateľov na celom svete. Veľmi si cením, že Jehova sa stará o duchovné potreby všetkých svojich služobníkov. Výnimkou nie sú ani tí, ktorí žijú na odľahlých ostrovoch uprostred Tichého oceánu. Je to v súlade so slovami žalmistu: „Sám Jehova sa stal kráľom. Nech sa raduje zem. Nech sa radujú tie mnohé ostrovy.“
^ 18. ods. O reakciách na našu literatúru sa viac dočítaš v Strážnej veži z 15. decembra 2000, strana 32, z 1. augusta 1988, strana 22, angl., a v Prebuďte sa! z 22. decembra 2000, strana 9.
^ 22. ods. Ďalšie podrobnosti o prekladateľskej práci na Samoe nájdeš v Ročenke 2009, strany 120 – 121 a 123 – 124.