JE JAR roku 1931. Pred vchodom do koncertnej siene Pleyel v Paríži sa to hemží delegátmi z 23 krajín. Veľké taxíky privážajú vyobliekaných cestujúcich a hlavnú sálu čoskoro zaplní takmer 3 000 ľudí. Neprišli si vypočuť žiadny koncert, ale Josepha F. Rutherforda, ktorý v tom čase stál na čele zvestovateľského diela. Jeho pôsobivé prejavy sú tlmočené do francúzštiny, nemčiny a poľštiny. Zvučný hlas brata Rutherforda sa nesie celou sálou.

Tento zjazd v Paríži bol dôležitým míľnikom vo zvestovaní posolstva o Kráľovstve vo Francúzsku. Brat Rutherford vyzval medzinárodné publikum, no najmä mladých kresťanov, aby slúžili vo Francúzsku ako kolportéri. John Cooke, mladý anglický delegát, nikdy nezabudol na tú strhujúcu výzvu: „Mladí, nič pod slnkom by vás nemalo zastaviť pred tým, aby ste začali s kolportérskou službou!“ *

Nielen John Cooke, ktorý sa neskôr stal misionárom, ale aj mnoho ďalších zareagovalo na túto macedónsku výzvu. (Sk. 16:9, 10) Výsledkom bolo, že počet kolportérov vo Francúzsku vzrástol z 27 v roku 1930 na 104 v roku 1931. To bol výnimočný nárast! Ale ako prekonajú jazykovú bariéru, keď väčšina týchto raných priekopníkov nehovorila po francúzsky? A ako zvládnu život v skromných podmienkach a odlúčenosť?

Keď zahraniční kolportéri išli do služby, spoliehali sa na to, že o nádeji na Kráľovstvo budú za nich hovoriť svedecké karty. Jeden nemecky hovoriaci brat, ktorý smelo vydával svedectvo v Paríži, rozpráva: „Vedeli sme, že náš Boh je mocný. Preto keď nám počas služby srdce bilo až v hrdle, nebolo to zo strachu z človeka, ale z obavy, aby sme nezabudli tú krátku otázku: ‚Voulez-vous lire cette carte, s’il vous plaît?‘ [Chceli by ste si prečítať túto kartu?] Boli sme presvedčení, že je to naozaj dôležitá činnosť.“

Keď kolportéri slúžili v bytovkách, často ich odtiaľ vyháňali domovníci. Jedného dňa sa dve anglické sestry, ktoré vedeli po francúzsky len veľmi málo, ocitli zoči-voči rozhnevanému domovníkovi. Pýtal sa ich, za kým prišli. Sestra sa ho snažila upokojiť a vtom si všimla malú tabuľku na dverách. Bolo na nej napísané: „Tournez le bouton“ [Zazvoňte na zvonček]. Mysliac si, že je to meno domácej panej, s úsmevom odpovedala: „Prišli sme za madam ‚Tournez le bouton‘.“ Zmysel pre humor bol pre týchto horlivých kolportérov veľkou pomocou!

V 30. rokoch 20. storočia väčšina Francúzov žila vo veľmi skromných podmienkach. Zahraniční kolportéri neboli výnimkou. Mona Brzoska, anglicky hovoriaca sestra, opísala, ako bývali so svojou priekopníckou partnerkou: „Naše ubytovanie bolo obyčajne veľmi jednoduché. Jedným z najväčších problémov bolo kúrenie v zime. Často sme mali v izbe takú zimu, že voda na umývanie v krčahu zamrzla. Keď sme sa ráno chceli umyť, museli sme najskôr rozbiť ľad.“ Odradil týchto prvých priekopníkov nedostatok pohodlia? V žiadnom prípade! Jeden z nich pekne vystihol ich pocity: „Nič sme nemali, ale nič nám nechýbalo.“ (Mat. 6:33)

Títo odvážni kolportéri museli prekonávať aj odlúčenosť. Začiatkom 30. rokov nebolo vo Francúzsku ani 700 zvestovateľov Kráľovstva a väčšinou boli roztrúsení po celej krajine. Čo pomáhalo odlúčeným kolportérom udržať si radosť? Mona, ktorá so svojou partnerkou slúžila v takých podmienkach, povedala: „Museli sme bojovať proti odlúčenosti tým, že sme si spolu pravidelne študovali publikácie Spoločnosti. Pretože v tých prvých dňoch sme nemali žiadne opätovné návštevy ani domáce biblické štúdiá, po večeroch sme mali čas písať našim rodinám a najmä iným priekopníkom, aby sme sa podelili o zážitky zo služby a povzbudili jeden druhého.“ (1. Tes. 5:11)

Napriek prekážkam si obetaví kolportéri udržali pozitívny postoj. Vidno to z listov, ktoré posielali do pobočky, niekedy aj desiatky rokov po tom, ako boli priekopníkmi vo Francúzsku. Annie Cregeenová, ktorá patrila k pomazaným a v rokoch 1931 až 1935 precestovala s manželom Francúzsko krížom-krážom, o tom období napísala: „Mali sme veľmi šťastný a rušný život! My priekopníci sme boli veľmi zomknutí a úzko sme spolupracovali. Tak ako povedal apoštol Pavol, ‚ja som sadil, Apollo polieval, ale Boh dával vzrast‘. Je to vzrušujúce, že sme mali možnosť pomáhať ľuďom pred toľkými rokmi.“ (1. Kor. 3:6)

Títo raní priekopníci dali krásny príklad vytrvalosti a horlivosti všetkým, ktorí chcú rozšíriť svoju službu. Dnes slúži vo Francúzsku asi 14 000 pravidelných priekopníkov, mnohí v cudzojazyčných skupinách a zboroch. * Tak ako ich predchodcovia, ani oni nedovolili, aby ich niečo pod slnkom zastavilo! (Z nášho archívu vo Francúzsku.)