V mladosti nachádzam východisko z beznádeje

Rozpráva Eusebio Morcillo

V septembri 1993 som navštívil väznicu s najvyšším stupňom ochrany. Prečo som tam šiel? Aby som pokrstil jedného väzňa — moju mladšiu sestru Mariví. Niekoľko spoluväzenkýň a predstaviteľov správy väznice úctivo pozorovalo priebeh krstu. Skôr než vysvetlím, ako sme sa tam ocitli, dovoľte mi povedať niečo o našom detstve.

NARODIL som sa v Španielsku 5. mája 1954 ako prvé z ôsmich detí. Mariví bola tretia. Naša stará mama nás vychovávala ako oddaných katolíkov. Z detstva mám príjemné spomienky na to, ako blízko som sa cítil k Bohu, kým som bol s ňou. Ale atmosféra v dome mojich rodičov ani zďaleka nebola duchovná. Otec často bil mamu i nás deti. Strach bol súčasťou nášho života. Hlboko ma zraňovalo, keď som videl, ako mama trpí.

V škole som zažíval ďalšie skľučujúce situácie. Jeden učiteľ, kňaz, nám búchal hlavu o stenu, ak sme na nejakú otázku neodpovedali správne. Iný kňaz sexuálne zneužíval žiakov, keď s nimi prechádzal domáce úlohy. Okrem toho také katolícke náuky, ako je náuka o pekle, ma miatli a vyvolávali vo mne strach. Moja oddanosť Bohu sa zakrátko vytratila.

V zajatí nezmyselného života

Keďže ma nikto neviedol k zbožným zásadám, začal som tráviť čas s nemorálnymi, násilnými ľuďmi na diskotékach. Často tam dochádzalo k bitkám. Nože, reťaze, poháre, stoličky — to všetko sa používalo ako zbrane. Hoci som sa do násilností aktívne nezapájal, raz som dostal taký úder, že som upadol do bezvedomia.

Nakoniec som z toho prostredia už bol unavený, a tak som začal chodiť na pokojnejšie diskotéky. No aj tam bolo bežné užívanie drog. Vo mne však drogy nevyvolávali pocity eufórie a pokoja, ale halucinácie a úzkosť.

 Hoci ma takýto spôsob života neuspokojoval, k rovnakému životnému štýlu som zlákal aj jedného zo svojich bratov, Josého Luisa, a svojho blízkeho priateľa Miguela. Tak ako mnohí iní mladí v Španielsku v tom čase, aj my sme sa ocitli v zajatí skazeného sveta. Bol som ochotný urobiť takmer čokoľvek, aby som získal peniaze na drogy. Stratil som všetku ľudskú dôstojnosť.

Jehova mi prichádza na pomoc

V tom čase som sa so svojimi priateľmi viackrát rozprával o existencii Boha a zmysle života. Začal som hľadať Boha, a tak som hľadal niekoho, komu by som sa mohol zdôveriť so svojimi pocitmi a myšlienkami. Všimol som si, že Francisco, jeden z mojich spolupracovníkov, bol iný ako ostatní. Vyzeral šťastný, bol čestný a láskavý. A tak som sa rozhodol svoje srdce otvoriť jemu. Francisco bol Jehovov svedok a dal mi Strážnu vežu, v ktorej bol článok o drogách.

Keď som si ten článok prečítal, modlil som sa k Bohu o pomoc: „Pane, viem, že existuješ. Chcem ťa spoznať a konať tvoju vôľu. Prosím, pomôž mi!“ Francisco a ďalší svedkovia ma povzbudzovali textami z Biblie a dávali mi na čítanie biblickú literatúru. Uvedomil som si, že mi poskytujú pomoc, o ktorú som prosil Boha. Zakrátko som sa začal s priateľmi a Josém Luisom rozprávať o tom, čo som sa dozvedal.

Raz, keď som s niekoľkými priateľmi odchádzal z rockového koncertu, oddelil som sa od skupiny. Chvíľu som ich pozoroval ako nezaujatý pozorovateľ a zrazu som si uvedomil, ako odporne sa správame, keď sme pod vplyvom drog. V tej chvíli som sa rozhodol, že skoncujem s týmto životným štýlom a stanem sa Jehovovým svedkom.

Poprosil som Francisca o Bibliu a on mi ju doniesol spolu s knihou Pravda, ktorá vedie k večnému životu. * Keď som čítal o sľube, že Boh zotrie ľuďom každú slzu z očí a odstráni dokonca aj smrť, bol som si istý, že som našiel pravdu, ktorá môže oslobodiť ľudstvo. (Ján 8:32; Zjavenie 21:4) Neskôr som navštívil zhromaždenie Jehovových svedkov v sále Kráľovstva. Priateľská a vrúcna atmosféra, ktorá tam bola, na mňa hlboko zapôsobila.

Bol som nadšený z toho, čo som zažil v sále Kráľovstva, a tak som sa hneď stretol s Josém Luisom a mojimi priateľmi a o všetkom im porozprával. O niekoľko dní sme na zhromaždenie išli všetci. Jedno dievča, ktoré sedelo v rade pred nami, sa otočilo a letmo na nás pozrelo. Očividne bola vystrašená, keď videla skupinu hippisákov s dlhými vlasmi, a radšej sa už neobzerala. Musela byť prekvapená, keď sme nasledujúci týždeň prišli opäť, ale tentoraz v oblekoch a kravatách.

Krátko nato sme sa s Miguelom zúčastnili aj krajského zjazdu Jehovových svedkov. Nikdy predtým sme nič podobné nezažili — bolo to pravé bratstvo, ktoré tvorili ľudia každého veku. A predstavte si, kde sa konal ten zjazd!  Práve v tom divadle, kde sme predtým boli na rockovom koncerte. No tentoraz atmosféra a hudba povznášali nášho ducha.

Celá naša partia začala študovať Bibliu. Asi o osem mesiacov, 26. júla 1974, sme s Miguelom boli pokrstení. Obaja sme vtedy mali 20 rokov. Ďalší štyria sa dali pokrstiť o niekoľko mesiacov neskôr. To, čo som sa učil z Biblie, ma podnecovalo ku konaniu. Začal som pomáhať mojej trpezlivej mame s domácimi prácami a rozprávať jej o svojej novonájdenej viere. Zblížilo nás to. Veľa času som venoval aj svojim mladším bratom a sestrám.

Časom moja mama a všetci moji súrodenci až na jedného spoznali biblickú pravdu a stali sa Jehovovými svedkami. V roku 1977 som sa oženil so Soledad. Ona bola to mladé dievča, ktoré bolo také prekvapené a vydesené, keď nás prvý raz videlo v sále Kráľovstva. O niekoľko mesiacov sme obaja začali slúžiť ako priekopníci, ako sa medzi Jehovovými svedkami nazývajú tí, ktorí sa vo zvýšenej miere venujú zvestovaniu dobrého posolstva.

Veľké zmeny v živote mojej milovanej sestry

Moja mladšia sestra Mariví bola ako dieťa sexuálne zneužívaná a táto hrozná minulosť ju hlboko ovplyvnila. Už ako tínedžerka začala žiť nemravným životom, ku ktorému patrili drogy, krádeže a prostitúcia. Vo veku 23 rokov bola poslaná do väzenia, kde pokračovala vo svojom neviazanom živote.

V tom čase som slúžil ako krajský dozorca, ako Jehovovi svedkovia označujú služobníkov, ktorí navštevujú zbory. V roku 1989 sme boli so Soledad pridelení slúžiť do oblasti, kde bola uväznená Mariví. Úrady jej pred nejakým časom vzali syna. Bola zdrvená a nechcela už žiť. Jedného dňa som ju navštívil a navrhol som jej, aby sme spolu študovali Bibliu, a ona súhlasila. Už po mesiaci štúdia prestala užívať drogy a fajčiť. Bolo úžasné vidieť, ako jej Jehova dáva silu, aby dokázala urobiť v živote také zmeny. — Hebrejom 4:12.

Mariví už zakrátko začala hovoriť o biblickej pravde so spoluväzenkyňami a dozorkyňami. Hoci bola posielaná z jednej väznice do druhej, pokračovala vo zvestovaní. V jednej väznici dokonca zvestovala od cely k cele. V priebehu rokov zaviedla štúdium s mnohými spoluväzenkyňami v rôznych väzniciach.

Jedného dňa mi Mariví povedala, že túži oddať svoj život Jehovovi a dať sa pokrstiť. No nedostala povolenie opustiť väznicu a ani nebolo dovolené, aby ju niekto pokrstil vo väznici. V skazenom prostredí tej väznice vytrvávala ešte ďalšie štyri roky. Čo jej pomohlo udržať si vieru? Presne v tom čase, keď mal miestny zbor zhromaždenia, aj ona si študovala ten istý materiál vo svojej cele. Mala tiež pravidelný program osobného štúdia Biblie a pravidelne sa modlila.

Po čase bola Mariví preložená do väznice, v ktorej bol bazén. Mala pocit, že za týchto nových okolností by sa konečne mohla dať pokrstiť. A naozaj, Mariví nakoniec dostala povolenie. A tak som mohol mať prejav k jej krstu. Bol som s ňou v tej najdôležitejšej chvíli v jej živote.

Mariví následkom svojho predošlého spôsobu života ochorela na AIDS. No za dobré správanie ju z väzenia prepustili skôr, v marci 1994. Žila s matkou a až do svojej smrti bola činnou kresťankou. Zomrela dva roky po prepustení.

 Prekonávam deštruktívne pocity

Aj môj život poznačila minulosť. Otcovo zlé zaobchádzanie, ako aj spôsob života, ktorým som žil ako dospievajúci, zanechali na mojej osobnosti hlboké stopy. Často ma trápia pocity viny a bojujem s nedostatkom sebaúcty. Občas prepadnem zdrvujúcej skľúčenosti. No Božie Slovo mi je neoceniteľnou pomocou v boji s týmito znepokojujúcimi pocitmi. Opakované rozjímanie o takých textoch, ako je Izaiáš 1:18 a Žalm 103:8–13, mi v priebehu rokov pomohlo zmierniť pocity viny, ktoré sa mi neustále vracajú.

Ďalšou duchovnou zbraňou, ktorá mi pomáha v boji s pocitmi bezcennosti, je modlitba. Často sa mi stáva, že keď sa modlím k Jehovovi, nedokážem potlačiť slzy. Posilňujú ma však slová z 1. Jána 3:19, 20: „Podľa toho budeme vedieť, že pochádzame z pravdy, a uistíme pred ním svoje srdce vzhľadom na to, z čohokoľvek by nás mohlo naše srdce odsúdiť, lebo Boh je väčší ako naše srdce a vie všetko.“

Keďže sa úprimne približujem k Bohu, so „zlomeným a zdrveným“ srdcom, uvedomujem si, že nie som až taký zlý, ako som si kedysi myslel. Biblia uisťuje všetkých, ktorí hľadajú Jehovu, že Jehova neopovrhuje ľuďmi, ktorí úprimne ľutujú svoje predchádzajúce správanie a začnú konať jeho vôľu. — Žalm 51:17.

Vždy, keď začnem o sebe pochybovať, snažím sa zamerať svoju myseľ na pozitívne, duchovné veci, o akých sa píše vo Filipanom 4:8. Naučil som sa naspamäť Žalm 23 a Kázeň na vrchu. Keď ma prepadnú negatívne myšlienky, nahlas si opakujem tieto biblické pasáže. Takáto duševná očista mi pomáha zvlášť počas bezsenných nocí.

Ďalším zdrojom pomoci je pre mňa pochvala, ktorú dostávam od svojej manželky a ďalších zrelých kresťanov. Hoci spočiatku bolo pre mňa ťažké prijať ich povzbudzujúce slová, Biblia mi pomohla pochopiť, že láska „všetkému verí“. (1. Korinťanom 13:7) A, samozrejme, postupne sa učím pokorne prijímať svoje slabosti a obmedzenia.

Keď sa na to pozriem z pozitívnej stránky, môj boj s negatívnymi pocitmi mi pomáha byť v službe cestujúceho dozorcu empatickým. Spolu s manželkou sme v službe celým časom už takmer 30 rokov. Radosť, ktorú mi prináša to, že môžem slúžiť iným, mi pomáha stále viac potláčať negatívne pocity a spomienky na nepríjemné skúsenosti.

Keď sa teraz obzriem späť a uvažujem o všetkých tých požehnaniach od Jehovu, podnecuje ma to, aby som podobne ako žalmista povedal: „Žehnaj Jehovu... ktorý odpúšťa každé tvoje previnenie, ktorý uzdravuje všetky tvoje choroby, ktorý žiada späť tvoj život priamo z jamy, ktorý ťa korunuje milujúcou láskavosťou a prejavmi milosrdenstva.“ — Žalm 103:1–4.

[Poznámka pod čiarou]

[Zvýraznený text na strane 30]

Často ma trápia pocity viny a bojujem s nedostatkom sebaúcty. No Božie Slovo mi je neoceniteľnou pomocou v boji s týmito znepokojujúcimi pocitmi

[Obrázky na strane 27]

Môj brat José Luis a priateľ Miguel nasledovali môj príklad tak v zlom, ako aj v dobrom

[Obrázok na stranách 28, 29]

Rodina Morcillovcov v roku 1973

[Obrázok na strane 29]

Mariví, keď bola vo väzení

[Obrázok na strane 30]

S manželkou Soledad