Prejsť na článok

Prejsť na obsah

„Vodí ma v stopách spravodlivosti“

„Vodí ma v stopách spravodlivosti“

„Vodí ma v stopách spravodlivosti“

Rozpráva Olga Campbellová

„Dobrý príklad je ako zvonček, ktorý ostatných láka, aby išli za ním,“ napísala moja sestra Emily. „Ty si zazvonila a ja som zareagovala.“ Písala mi blahoželanie k dovŕšeniu 60 rokov v službe celým časom. Dovoľte mi porozprávať vám o mojej mladosti a o tom, ako som nastúpila na túto životnú dráhu.

NARODILA som sa 19. januára 1927 v roľníckej rodine ukrajinského pôvodu, ktorá žila blízko mesta Wakaw v Saskatchewane na stredozápade Kanady. Môj brat Bill, ktorý je mojím dvojčaťom, a ja sme boli šiestym a siedmym z ôsmich detí. My deti sme pomáhali otcovi, ktorý tvrdo pracoval na poliach. Mama sa o nás v našom malom dome nežne starala napriek ochromujúcej bolesti spôsobenej reumatoidnou artritídou, ktorá jej nakoniec vzala život. Keď zomrela, mala iba 37 rokov. Ja som mala vtedy len štyri roky.

Šesť mesiacov po matkinej smrti sa otec znovu oženil. Doma už onedlho zavládlo napätie. Časom nám pribudlo päť nevlastných sestier. Snažila som sa prejavovať svojej nevlastnej matke úctu, ale pre môjho staršieho brata Johna to bolo ťažké.

Koncom 30. rokov 20. storočia sme s Billom začali v škole chodiť na druhý stupeň, vďaka čomu sme mohli uniknúť pred napätím a nepokojom, ktorý sme doma pociťovali. Na obzore už bola druhá svetová vojna a všade to dýchalo vlastenectvom. Naša nová učiteľka zaviedla zdravenie zástavy. Jedno dievča sa na tom odmietlo zúčastniť. Spolužiaci ju zasypali urážkami, no ja som obdivovala jej odvahu a spýtala som sa jej, prečo nezdraví zástavu. Vysvetlila mi, že je Bádateľkou Biblie, ako boli predtým známi Jehovovi svedkovia, a že jej lojálnosť patrí iba Bohu. — 2. Mojžišova 20:2, 3; Skutky 5:29.

Staviam sa na vlastné nohy

V roku 1943 som prijala prácu v meste Prince Albert. Pomáhala som pri nakladaní áut a roznášala som prepravky s nealkoholickými nápojmi. Túžila som po duchovnom vedení, a tak som si kúpila Bibliu. No bolo pre mňa také ťažké rozumieť jej, že som od zúfalstva až plakala. Všetko, čo som z Biblie vedela, bola modlitba Otčenáš. — Matúš 6:9–13.

Raz v nedeľu mi pani, u ktorej som bývala v podnájme a ktorá pravidelne chodila do kostola, hrdo rozprávala, ako spred dverí vyhodila „biblickú dámu“. ‚Ako môže byť taká neláskavá?‘ uvažovala som. O niekoľko týždňov som sa v nedeľu necítila dobre, a tak som nešla do kostola a zostala som doma. „Biblická dáma“ v ten deň prišla znova.

„Modlievate sa?“ opýtala sa ma.

„Áno, Otčenáš,“ odpovedala som.

Dychtivo som počúvala, keď mi vysvetľovala význam týchto Ježišových slov. Sľúbila mi, že znova príde nasledujúcu stredu.

Keď pani, u ktorej som bývala, prišla domov, s nadšením som jej začala rozprávať o „biblickej dáme“, ktorá patrila k Jehovovým svedkom. No moja domáca ma ohromila výhražnými slovami: „Ak sem na budúcu stredu príde, vyhodím vás obe!“

Dôkladne som prehľadávala okolie, aby som tú svedkyňu našla. Ako som sa dozvedela, bola to pani Rampelová. Keď som ju našla, vysvetlila som jej svoj problém a poprosila som ju, aby mi o Biblii povedala všetko, čo môže. Mala som pocit, že sme prešli všetko od 1. Mojžišovej po Zjavenie! Prirovnala súčasnosť k Noachovým dňom, keď Boh skoncoval s nespravodlivým svetom a zachránil Noacha a jeho rodinu, ktorí potom žili na očistenej zemi. — Matúš 24:37–39; 2. Petra 2:5; 3:5–7, 12.

„Vidím, že si toto biblické učenie prijala ako pravdu,“ poznamenala pani Rampelová po našom dlhom rozhovore. „O dva týždne bude zjazd Jehovových svedkov, mala by si sa dať na ňom pokrstiť.“ V tú noc som nezažmúrila oka; premýšľala som o všetkom, čo som sa dozvedela. Krst sa mi zdal ako veľmi vážny krok. No ja som chcela slúžiť Bohu! Hoci moje biblické poznanie bolo obmedzené, 15. októbra 1943 som sa dala vo veku 16 rokov pokrstiť.

Sťahujem sa na opačný koniec krajiny

V novembri sa ma môj brat Fred opýtal, či by som nechcela pracovať preňho a starať sa o jeho trojpodlažný dom v Toronte. Súhlasila som, dúfajúc, že tam budem môcť slobodnejšie uctievať Jehovu. Ešte pred odchodom som navštívila svoju sestru Ann, ktorá bývala neďaleko Prince Albert, v Saskatchewane. Mala pre mňa prekvapenie — ona i Doris, naša ďalšia sestra, študovali Bibliu s Jehovovými svedkami. Povzbudzovala ma, aby som to urobila tiež. Nato som prezradila svoje tajomstvo — že som už pokrstená svedkyňa!

Spolu s mojou mladšou sestrou Emily sme sa vydali na dlhú cestu vlakom do Toronta. Bill nás čakal na stanici a priviedol nás do domu, v ktorom býval spolu s Fredom a Johnom. Opýtala som sa Freda, kto ešte v tom dome býva. „Neuveríš,“ povedal. „Pamätáš sa na Alexa Reeda z nášho mesta? Tak on býva hore na poschodí. A predstav si, ten bláznivý chlap sa zaujíma o tých Bádateľov Biblie!“ Srdce mi priam poskočilo radosťou.

Nenápadne som sa vybrala navštíviť Alexa a dohodla som sa s ním, že ešte v ten večer s ním pôjdem na zhromaždenie. Chcela som ísť na zhromaždenie hneď, aby moji bratia nemali čas odrádzať ma. Napriek tomu, že so mnou nikdy nebolo formálne vedené biblické štúdium, krátko nato som šla prvý raz do zvestovateľskej služby. Tešila som sa, že som mohla hovoriť s mnohými Ukrajincami a využiť jazyk, ktorý som sa naučila v detstve.

Bill rád čítal Strážne veže, ktoré som mu často nechávala v jeho izbe. Keď sa presťahoval do Britskej Kolumbie na západe Kanady, poslala som mu ako dar predplatné na Strážnu vežu. Hoci Bill bol zvyčajne málovravný, napísal mi desaťstranový ďakovný list. Časom oddal svoj život Jehovovi a stal sa horlivým kresťanským dozorcom. A tak na moju veľkú radosť päť mojich súrodencov — Bill, Ann, Fred, Doris a Emily — sa stalo oddanými ctiteľmi Jehovu!

Dňa 22. mája 1945 kanadská vláda zrušila zákaz činnosti Jehovových svedkov. * Ja som v skutočnosti ani nevedela, že sme boli pod zákazom, kým som nepočula ten oznam. Spolu s priateľkou Judy Lukusovou sme sa rozhodli slúžiť ako priekopníčky ďaleko na východe v Quebecu, kde sa hovorí po francúzsky. Keď o našich plánoch počuli moje sestry Doris a Emily, rozhodli sa slúžiť ako priekopníčky vo Vancouvri v Britskej Kolumbii, na opačnej strane kontinentu.

Náboženská neznášanlivosť v Quebecu

Keď som sa presťahovala do Quebecu, neznamenalo to len zmenu prostredia. Svedkovia sa tam pri zvestovateľskej činnosti stretávali s tvrdým odporom. * Mali sme radosť z toho, že sme sa mohli zapojiť do rozširovania traktátu Quebec’s Burning Hate for God and Christ and Freedom Is the Shame of All Canada (Planúca nenávisť Quebecu k Bohu a Kristovi a slobode je hanbou pre celú Kanadu). Toto ostré posolstvo bolo odhalením náboženskej neznášanlivosti voči Jehovovým svedkom.

V priebehu 16 dní sme začínali každý deň asi o druhej ráno a potichu sme vkladali traktáty pod dvere. Pri jednej bytovke sme zistili, že sa nás chystá zatknúť polícia. Podarilo sa nám uniknúť tak, že sme sa skryli v jednej uličke. Nasledujúci deň sme sa vrátili a ponúkali sme časopisy Strážna veža Prebuďte sa! Ako plynuli mesiace, polícia nás zatkla toľkokrát, že sme to už prestali počítať. Preto som vždy so sebou nosila zubnú kefku a ceruzku na oči, aby som bola pripravená na pobyt vo väzení.

V novembri 1946 prišiel z Brooklynu v New Yorku na návštevu Nathan Knorr, ktorý sa ujímal vedenia v celosvetovom zvestovateľskom diele svedkov. Pozval 64 priekopníkov z Quebecu, medzi ktorými som bola aj ja, do deviatej triedy Gileádu, biblickej školy Watchtower, ktorá prebiehala v South Lansingu v New Yorku. V tejto škole sme dostali intenzívny päťmesačný kurz biblického vzdelávania. Po graduácii v auguste 1947 sme boli vyslaní do rôznych miest po celom Quebecu, aby sme tam zakladali nové zbory.

Odmeňujúca služba

Ja som bola spolu s ďalšími tromi mladými sestrami poslaná do mesta Sherbrooke. Usilovne sme si precvičovali francúzštinu — časovali sme slovesá znovu a znovu celou cestou do nášho zvestovateľského obvodu i cestou späť. V čase obeda sme občas nemali peniaze, aby sme si mohli kúpiť niečo jesť, a tak sme šli domov a študovali sme. Moja partnerka v službe Kay Lindhorstová bola ozajstnou odborníčkou na gramatiku. Aby som vedela lepšie pochopiť francúzsku gramatiku, učila ma najprv anglickú.

Z mojej priekopníckej služby mi v pamäti najviac utkvelo mesto Victoriaville, ktoré malo v tom čase asi 15 000 obyvateľov. Len málokto tam hovoril po anglicky, a tak to bolo pre nás ideálne prostredie na zlepšovanie sa vo francúzštine. Prvý týždeň bol naozaj vzrušujúci. Kamkoľvek sme prišli, všetci si brali našu literatúru. No keď sme tam prišli opäť, všetky dvere boli zamknuté a okenice zatvorené. Čo sa stalo?

Tamojší kňaz vystríhal ľudí, aby nás nepočúvali. A keď sme chodili od dverí k dverám, v istej vzdialenosti za nami chodili deti a hádzali po nás kamene a snehové gule. Napriek tomu mnohí ľudia túžili počuť biblické posolstvo. Zozačiatku nám dovolili prísť iba po zotmení. No ako napredovali v biblickom poznaní, postupne dávali otvorene najavo, že študujú, a to aj napriek nevôli susedov.

V 50. rokoch 20. storočia sme sa spolu s mojimi sestrami vybrali na návštevu do mesta Wakaw. Na jednom zborovom zhromaždení sme rozprávali skúsenosti. Potom nám jeden zborový starší povedal: „Vaša matka bude nesmierne šťastná, keď bude vzkriesená a dozvie sa, že jej deti sa stali Jehovovými svedkami!“ Vysvetlil nám, že skôr než naša mama zomrela, študovala Bibliu s jednou svedkyňou. Oči sa nám zaliali slzami, keď sme sa dozvedeli, že mama prijímala biblické pravdy a že by sa s nami o ne istotne podelila, keby tak skoro nezomrela.

Manželstvo a spoločná služba

V roku 1956 som spoznala Mertona Campbella, svedka, ktorý počas druhej svetovej vojny strávil vo väzení 27 mesiacov pre svoju kresťanskú neutralitu. Keď sme sa zoznámili, už takmer desať rokov slúžil v ústredí Jehovových svedkov v Brooklyne. Merton mal mnoho vynikajúcich duchovných vlastností a videla som, že to bude dobrý manžel. Niekoľko mesiacov sme si písali a naša vzájomná úcta a náklonnosť prerástla do lásky.

Vzali sme sa 24. septembra 1960. Uplynulých 47 rokov, ktoré som strávila s týmto úžasným duchovným mužom, boli pre mňa skutočne požehnaním! Merton pracoval 58 rokov v služobnom oddelení, ktoré poskytuje pomoc a usmernenie zborom Jehovových svedkov v celých Spojených štátoch. V Brooklyne som sa vyše 30 rokov starala o úpravu a výzdobu hosťovských izieb a neskôr veľkých zjazdových sál v oblasti New York City. Potom, v roku 1995, sme s Mertonom boli pridelení do Vzdelávacieho strediska Watchtower v Pattersone, asi 110 kilometrov na sever od New York City.

Keď som vo veku 12 rokov odchádzala z domu, ani by mi nenapadlo, že jedného dňa budem obklopená takou veľkou duchovnou rodinou, do ktorej budú patriť aj moji vlastní súrodenci. Túžim po čase, keď sa v Božom novom svete budeme môcť zhŕknuť okolo mamy a porozprávať jej o tom, čo sa stalo, kým spala spánkom smrti — zvlášť o tom, ako sa Jehova Boh s láskou postaral o duchovné potreby jej detí. Sme nesmierne šťastní, že Jehova nás vodí „v stopách spravodlivosti“! — Žalm 23:3.

[Poznámky pod čiarou]

^ 21. ods. Pre neutrálny postoj Jehovových svedkov vláda 4. júla 1940 zakázala ich organizáciu.

^ 23. ods. Podrobnejšiu správu o náboženskom prenasledovaní v Quebecu nájdete v Prebuďte sa! z 22. apríla 2000 na stranách 20 – 23.

[Obrázky na strane 27]

Moji rodičia a dom, v ktorom som bývala s rodičmi a mojimi siedmimi súrodencami

[Obrázok na strane 29]

S mojimi partnerkami v službe v Ottawe v roku 1952

[Obrázok na strane 29]

So súrodencami (zľava doprava): Ann, Mary, Fred, Doris, John, ja, Bill a Emily

[Obrázok na strane 29]

S Mertonom v súčasnosti