Celý život nachádzam radosť v konaní Božej vôle

Rozpráva Bill Yaremchuk

V marci 1947 som bol na ceste do môjho misionárskeho pridelenia — do ďalekého Singapuru. Bolo to iba niekoľko týždňov po tom, čo som absolvoval 8. triedu Gileádu, biblickej školy Watchtower, ktorá vtedy bola v South Lansingu v štáte New York v Spojených štátoch.

SPOLU so mnou mal slúžiť Dave Farmer, ktorý bol tiež z Kanady a ktorý absolvoval 7. triedu školy Gileád. Nastúpili sme na loď Marine Adder, bývalú vojenskú transportnú loď, ktorá vyplávala zo San Francisca v Kalifornii.

Našou prvou zastávkou v Oriente bol Hongkong. Obraz, ktorý sa nám naskytol, bol desivý. Všade bolo vidieť pustošivé následky druhej svetovej vojny — na chodníkoch ležali vyhladovaní ľudia na pokraji smrti. Rýchlo sme sa vrátili na loď a zakrátko sme už mierili do Manily, hlavného mesta Filipín.

Aj tam sme videli hrozné následky vojny. V prístave boli rozmetané stožiare lodí, ktoré potopili bombardéri Spojencov, a všade naokolo bola zjavná chudoba. Stretli sme sa s niekoľkými Jehovovými svedkami, ktorí nás vzali do sály Kráľovstva. Boli šťastní aj napriek problémom, s ktorými zápasili.

Našou ďalšou zastávkou bola Batavia (teraz Jakarta) v Indonézii. Zúrila tam občianska vojna a neďaleko prebiehali boje, a tak nám nebolo dovolené vystúpiť z lode. Keď sme vyplávali k Singapuru, začal som premýšľať, čo nás tam čaká. Naozaj iba toto zostalo z toho exotického Orientu, o ktorom sme čítali v turistických príručkách?

Moje obavy sa v priebehu niekoľkých dní rozplynuli. Udalosti nasledujúcich dní nad každú pochybnosť ukázali, že sme s Davom na misii, ktorá má Božie schválenie.

Ako sa nám podarilo zostať

Asi mesiac po tom, čo sme odišli zo San Francisca, naša loď konečne dorazila k Ostrovu svätého Jána, kde kotvili lode, ktoré čakali na povolenie zakotviť v Singapure. Zamestnanci imigračného úradu prišli na loď vybaviť bežné formality týkajúce sa cestujúcich. S Davom sme do cestovných pasov dostali pečiatku, ktorá nám povoľovala vstup do krajiny. Nasledujúce ráno loď zakotvila v prístavisku. Keď nám jeden lodný dôstojník skontroloval doklady, vystúpili sme.

 Na druhý deň sme sa vrátili do prístavu rozlúčiť sa s ostatnými misionármi, s ktorými sme cestovali a ktorí pokračovali v ceste do Indie a na Cejlón (teraz Srí Lanka). Keď nás zbadal kapitán lode, zišiel dole a oboril sa na nás. Zúril a kričal, že sme vôbec nemali vystúpiť z lode. Už predtým, kým sme ešte boli na lodi, mu kontrolór z imigračného úradu, pán Haxworth, nariadil, aby nám v Singapure nedovolil opustiť loď. Nevedeli sme o tom nariadení a nevedel o ňom ani dôstojník, ktorý nám dovolil z lode odísť.

Keď nás predviedli pred pána Haxwortha, čakalo nás veľmi nemilé privítanie. Pán Haxworth soptil a kričal na nás, že máme zakázané vstúpiť na územie Singapuru. Keďže sme o žiadnom takom zákaze nevedeli, ukázali sme mu naše pasy s oficiálnou pečiatkou povoľujúcou vstup do krajiny. Zúrivo nám ich vytrhol z rúk a pečiatky prečiarkol. Ale mal smolu, loď už bola preč! Pán Haxworth zadržiaval naše pasy celý rok. No nakoniec nám ich vrátil s novou pečiatkou povoľujúcou vstup.

Produktívna služba v Singapure

Keď sme v apríli 1947 prišli do Singapuru, jediným svedkom tu bol Joshua. Až do svojej smrti začiatkom 70. rokov slúžil ako priekopník, čiže služobník celým časom, ktorý venuje zvestovaniu veľké množstvo svojho času. Zakrátko sa niektorí, ktorí sa učili biblické pravdy, začali o ne deliť s ďalšími. Naše modlitby o ďalších robotníkov do duchovnej žatvy začali byť vypočúvané. — Matúš 9:37, 38.

V roku 1949, kým bol pán Haxworth na dlhej dovolenke v Anglicku, prišli do Singapuru šiesti misionári, absolventi 11. triedy Gileádu. Medzitým Dave, ktorý bol mojím spolupracovníkom niekoľko rokov, musel pre zhoršujúce  sa zdravie zo Singapuru odísť. Odišiel do Austrálie, kde verne slúžil až do svojej smrti v roku 1973. Medzi šiestimi novými misionármi bola aj Aileen Franksová, s ktorou som sa v roku 1956 oženil.

V priebehu rokov sme študovali Bibliu s mnohými, ktorí sa aj so svojimi deťmi stali svedkami. Niektorí z nich až dodnes slúžia celým časom v zahraničí. Jednu z povzbudzujúcich skúseností sme mali s Lesterom a Joanie Haynesovcami, manželmi z Ameriky, ktorí žili v Singapure. Začali sme s nimi študovať Bibliu v 50. rokoch. Títo manželia robili rýchle duchovné pokroky a po svojom návrate do Spojených štátov sa dali pokrstiť. Neskôr sa tešili z produktívnej služby. Mnohým, vrátane svojich troch detí, pomohli stať sa svedkami.

Joanie napísala: „Keď spomínam na ten rok v Singapure, musím povedať, že to úplne zmenilo smerovanie nášho života. Keby ste si nás neboli ‚adoptovali‘, pravdepodobne by sme sa ešte stále túlali po celom svete. Som rada, že Lesa si pravdu vyučoval práve ty, lebo tak mal už od začiatku učiteľa, ktorý mu vštepoval lásku k Jehovovi a k našim kresťanským bratom. Nikdy túto lásku nestratil.“

Nečakaná zmena

Rok 1962 priniesol nečakanú zmenu. Náš rodinný lekár oznámil Aileen, že je tehotná. Chceli sme pokračovať v misionárskej službe, ale ako by sa to dalo spojiť s výchovou dieťaťa? Nathan Knorr, ktorý vtedy dozeral na celosvetovú činnosť Jehovových svedkov, nám napísal a poradil mi, aby som si našiel zamestnanie, aby sme mohli zostať v Singapure. To však vôbec nebolo ľahké.

Väčšina cudzincov tu pracovala na vedúcich pozíciách v zahraničných spoločnostiach. Pre mňa bol svet obchodu veľkou neznámou, lebo od skončenia školy som 23 rokov slúžil celým časom. A tak som zaplatil istej pracovnej agentúre v Londýne, aby mi zostavili stručný životopis na základe mojej činnosti ako náboženského služobníka v zahraničí, a oni ho poslali mnohým nadnárodným spoločnostiam, ktoré pôsobili v Singapure.

Stále som však dostával odpoveď: „Ľutujeme, nemáme miesto pre nikoho s vašou kvalifikáciou.“ Považovali moju kvalifikáciu za príliš vysokú! Mesiace plynuli a narodila sa naša dcérka Judy. Brat Knorr bol práve na návšteve Singapuru, a tak šiel do nemocnice navštíviť Aileen s malou Judy. Upokojil nás slovami: „Môžete zostať v misionárskom domove tak dlho, ako budete potrebovať, kým si Bill nenájde prácu.“

O niekoľko mesiacov som dostal prácu ako obchodný zástupca istej medzinárodnej leteckej spoločnosti. Mal som plat, z ktorého sme ledva vyžili. O dva roky nato ma najala jedna americká letecká spoločnosť a zdvojnásobili mi plat. Časom som v oblasti cestovného ruchu získal dobré meno a mohol som venovať viac času svojej rodine i kresťanskej službe.

Sústredili sme svoj život na službu Jehovovi a duchovné veci sme vždy dávali na prvé miesto. Vďaka tomu som sa v organizácii mohol tešiť z mnohých výsad. Aileen znova začala slúžiť celým časom. Zvestovateľské dielo v Singapure prekvitalo. V polovici 60. rokov sme v centre mesta kúpili peknú dvojpodlažnú budovu, ktorá slúžila ako sála Kráľovstva. Stretávali sa v nej štyri zbory.

Dielo je zakázané!

Časom sa nad nami začali sťahovať temné mračná. Štrnásteho januára 1972 sme sa ako obyčajne vybrali do sály Kráľovstva na zhromaždenie, no na bráne bola reťaz so zámkou. Bol tam vyvesený oznam, že registrácia Jehovových svedkov v Singapure bola zrušená. Naše dielo bolo zakázané! *

 Zatvorenie sály Kráľovstva nás nezastavilo v našom uctievaní Jehovu, no moju myseľ zamestnávala otázka: ‚Aká je Božia vôľa, pokiaľ ide o moju rodinu?‘ Uvažoval som, že ak by nás deportovali, zrejme by sa nám už nikdy nepodarilo vrátiť sa sem a navštíviť našich priateľov. A tak som sa opýtal svojho nadriadeného, či by som nemohol pracovať v meste Kuala Lumpur v Malajzii. To by našej rodine umožnilo bez problémov sa vracať do Singapuru. Na moje prekvapenie mi ponúkol miesto vedúceho kancelárie v Kuala Lumpur, čo by znamenalo dvojnásobné zvýšenie platu a ďalšie výhody.

Potom som začal premýšľať: ‚Je Božou vôľou, aby sme odišli zo Singapuru a od našich bratov?‘ Spoločne sme ako rodina predložili túto vec v modlitbe Jehovovi. Dospeli sme k záveru, že to bol Jehova, kto nás sem priviedol, a tak som urobil konečné rozhodnutie — zostaneme. Môj nadriadený bol veľmi prekvapený, keď som jeho lukratívnu ponuku nakoniec odmietol.

Žiť a slúžiť pod zákazom bolo veľmi stresujúce, lebo nám neustále hrozilo zatknutie a uväznenie. Zažili sme situácie, v ktorých sme si naozaj uvedomovali pravdivosť slov zo Žalmu 34:7: „Jehovov anjel táborí okolo tých, ktorí sa ho boja, a oslobodzuje ich.“

Nové pridelenie

Nakoniec v roku 1993, po takmer 46 rokoch služby v Singapure, sme boli požiadaní, aby sme šli na Nový Zéland, kde podmienky na službu neboli také stresujúce. Asi si viete predstaviť, akí sme boli smutní, keď sme sa museli rozlúčiť s našimi drahými priateľmi v Singapure, ktorých sme si veľmi zamilovali. No tešilo nás vedomie, že ich viera bola vybudovaná na pevnom základe a z ohňovzdorných materiálov. Vďaka tomu dokázali zostať pevní napriek skúškam, v ktorých naďalej vytrvávajú. — 1. Korinťanom 3:12–14.

Aj po viac ako 14 rokoch na Novom Zélande sa s Aileen napriek pokročilému veku stále tešíme zo služby, a to ako zvláštni priekopníci. Dvaja z mojich súrodencov — Mike, ktorý má 94 rokov, a Peter, ktorý má 90 — stále verne slúžia Jehovovi v Kanade.

V roku 1998 sa naša dcéra Judy vrátila do Orientu a slúžila tam niekoľko rokov. V jednom liste nám napísala: „Každý deň ďakujem Jehovovi za úžasnú výsadu, že tu môžem slúžiť! Ďakujem Vám obom za láskyplnú výchovu a za obete, ktoré ste priniesli a ktoré stále prinášate, aby to všetko bolo možné.“ V roku 2003 prišla späť na Nový Zéland, aby nám s Aileen mohla pomáhať. *

Sme Jehovovi vďační, že nám okolnosti umožnili reagovať na Pánovu výzvu, aby sa do žatvy zapojilo viac robotníkov. Prinieslo nám to neopísateľnú radosť. A keď ‚svet pominie‘, ako to predpovedá Biblia, budeme sa môcť tešiť zo splnenia Božieho nádherného sľubu: „Ten, kto koná Božiu vôľu, zostáva naveky.“ — 1. Jána 2:17.

[Poznámky pod čiarou]

[Obrázok na strane 29]

Keď sme v roku 1947 prišli do Singapuru, Joshua tu bol jediným svedkom

[Obrázok na strane 29]

V Hongkongu s Davom Farmerom počas cesty do Singapuru v roku 1947

[Obrázok na strane 29]

S Aileen v roku 1958

[Obrázok na strane 31]

S našou dcérou Judy

[Prameň ilustrácie]

Kimroy Photography

[Prameň ilustrácie na strane 28]

Kimroy Photography