List z Austrálie

„Dnes večer si ju pri ohni prečítam“

AUSTRÁLSKE vnútrozemie vyvoláva predstavu vyprahnutých púští, neznesiteľných horúčav a obrovských pustých plání. No táto vnútrozemská oblasť je domovom približne 180 000 ľudí, čo predstavuje asi jedno percento obyvateľstva Austrálie.

Moji rodičia, ktorí sú Jehovovými svedkami, ma vzali zvestovať do tejto oblasti, keď som bol ešte chlapec. Rozľahlosť a drsná krása vnútrozemia podnecovali moju predstavivosť. Obľúbil som si aj húževnatých, bezstarostných obyvateľov tejto oblasti. Teraz, keď už sám mám rodinu, chcel som, aby to zažili aj moja manželka a naše dve deti, ktoré majú 10 a 12 rokov.

Plány na výlet

Najprv sme si sadli, aby sme si spočítali náklady. Ako ďaleko si môžeme dovoliť cestovať? Na ako dlho? Jedni manželia z nášho zboru a dve sestry, ktoré slúžia celým časom, sa ponúkli, že sa k nám pridajú. Dohodli sme sa, že pôjdeme cez prázdniny. Potom sme napísali austrálskej odbočke Jehovových svedkov v Sydney a požiadali sme, aby nám pridelili obvod. Napísali nám, aby sme šli zvestovať do odľahlej oblasti blízko Goondiwindi, malého vidieckeho mestečka asi 400 kilometrov západne od Brisbane, kde bývame.

Dozvedeli sme sa, že v Goondiwindi je malý zbor Jehovových svedkov. To bolo ďalšie požehnanie. Stretnutie s kresťanskými bratmi a sestrami patrilo k najkrajším zážitkom nášho výletu. Skontaktovali sme sa s týmto zborom, aby sme im dali vedieť, že prídeme. Z ich nadšenej reakcie bolo jasné, že sa na náš príchod naozaj tešia.

Krátko pred odchodom sa naša skupina zišla, aby sme sa porozprávali o tom, ako by bolo najlepšie predkladať ľuďom vo vnútrozemí dobré posolstvo o Božom Kráľovstve. Zvlášť nám išlo o to, aby sme rešpektovali kultúru a zvyky domorodcov, ktorých by sme mohli stretnúť. Napríklad niektoré kmene považujú svoje územie za svoj spoločný domov a prísť tam len tak bez pozvania by sa považovalo za nezdvorilé.

Cesta do vnútrozemia

Nakoniec prišiel deň D. Naše dve autá, plne obsadené a naložené zásobami, zamierili do vnútrozemia. Polia vystriedali trávnaté pláne, ktoré tu a tam zdobili eukalyptové stromy. Na bezoblačnej oblohe sa ligotalo hrejivé zimné slnko. * O niekoľko hodín sme dorazili do  Goondiwindi a na noc sme sa zložili v prenajatých chatkách v autokempingu.

Nasledujúci deň, v nedeľu, sme sa prebudili do slnečného, sviežeho rána. Bolo to ideálne počasie na zvestovanie; v lete je tu totiž bežne okolo 40 stupňov Celzia. Našou prvou zastávkou bola komunita domorodcov asi 30 kilometrov od kempingu. Bolo nám povedané, aby sme šli za Jenny, staršou sivovlasou ženou, ktorá bola vodkyňou komunity. Jenny si nás pozorne vypočula a s radosťou prijala knihu Uč sa od Veľkého Učiteľa. * Potom nás pozvala, aby sme vstúpili na územie komunity a zvestovali ostatným obyvateľom.

Deti z komunity bežali pred nami a ohlasovali obyvateľom, že ich ideme navštíviť. Každý, koho sme našli doma, si naše posolstvo úctivo vypočul a prijal biblickú literatúru. Literatúra sa nám zakrátko minula a prišiel čas vrátiť sa do mesta, aby sme stihli zhromaždenie. Pred odchodom sme sľúbili, že sa vrátime za tými, s ktorými sme sa ešte nerozprávali.

V to popoludnie bolo v sále Kráľovstva počuť radostné rozhovory nových známych, z ktorých sa čoskoro stali priatelia. Dvadsaťpäť miestnych svedkov tu verne hlása posolstvo o Kráľovstve v rozsiahlom obvode s rozlohou asi 30 000 štvorcových kilometrov, v ktorom žije okolo 11 000 ľudí. „Ďakujeme vám, že ste si dali tú námahu a prišli ste nám pomôcť,“ povedal jeden vďačný svedok. Po živom zhromaždení sme sa všetci vybrali na malé občerstvenie. A večer pred spaním sme ešte stihli nakŕmiť vačkovce, ktoré sa voľne potulovali po kempingu.

‚Dnes večer pri ohni‘

Nasledujúce dva dni naša skupina na dvoch autách navštevovala roztratené domy pozdĺž hranice Queenslandu s Novým Južným Welsom. V tejto oblasti boli zväčša suché eukalyptové húštiny, ktoré sa striedali so šírymi pastvinami, kde sa pásli ovce a dobytok. Cestou sme videli niekoľko kengúr, ktoré hneď zaregistrovali našu prítomnosť a strihali ušami. V diaľke si v prašnom výbehu vykračovali majestátne emu.

V utorok popoludní sme narazili na veľké stádo dobytka, ktoré sa pomaly presúvalo po ceste. Najatí honci tadiaľto zvyčajne ženú stáda zvlášť v období sucha. Onedlho sme stretli jedného honca na koni. Bol to starší muž s pastierskym psom. Zastal som na kraji cesty, vystúpil z auta a zakričal som na pozdrav. „Zdravím!“ odpovedal a zastavil sa na kus reči.

Chvíľu sme sa rozprávali o suchu a potom som mu vydal svedectvo. „O Biblii som naposledy počul, keď som bol malý chlapec!“ zvolal. Povedal, že podľa neho sú duchovní zodpovední za morálny úpadok vo svete. No k Biblii mal hlbokú úctu. Po peknom biblickom rozhovore som mu ponúkol knihu Čo učí Biblia? * Vzal si ju, dal ju do vrecka na košeli a povedal: „Ak hovorí o tom, čo učí Biblia, ešte dnes večer si ju pri ohni prečítam.“

Návrat domov

V ten večer sme v sále Kráľovstva rozprávali svoje skúsenosti našim duchovným bratom a sestrám. Sľúbili nám, že opäť navštívia ľudí, ktorí pri stretnutí s nami prejavili záujem o posolstvo. Na konci zhromaždenia bolo ťažké rozlúčiť sa. Počas našej návštevy medzi nami vzniklo vrúcne puto. Všetci sme sa cítili obohatení vzájomným duchovným povzbudením. — Rimanom 1:12.

Na druhý deň sme cestovali domov. Cestou sme sa rozprávali o našom výlete a zhodli sme sa na tom, že Jehova naše úsilie bohato požehnal. Cítili sme sa duchovne osviežení. Keď sme prišli domov, opýtal som sa detí: „Kam chcete ísť najbližšie prázdniny? Do hôr?“ „Nie, oci,“ odpovedali, „poďme znova zvestovať do vnútrozemia!“ Moja manželka sa k nim hneď pridala: „Áno, poďme tam! Bola to tá najlepšia dovolenka, akú sme kedy zažili!“

[Poznámky pod čiarou]