Naši čitatelia sa pýtajú

Prečo by sme mali používať Božie meno, aj keď presne nevieme, ako sa vyslovovalo?

Nikto dnes presne nevie, ako sa Božie meno vyslovovalo v starovekej hebrejčine. No nie je zanedbateľné, že Božie osobné meno sa v pôvodnom texte Biblie vyskytuje asi 7 000-krát. Keď bol Ježiš na zemi, zjavil Božie meno a svojich učeníkov učil, aby sa modlili o posvätenie tohto mena. (Matúš 6:9; Ján 17:6) Jedna vec je teda istá — používanie Božieho mena je veľmi dôležitým prvkom kresťanskej viery. Prečo sa teda dnes s istotou nevie, ako sa toto meno pôvodne vyslovovalo? Je to tak hlavne z dvoch dôvodov.

Prvým je to, že asi pred 2 000 rokmi medzi Židmi vznikla tradícia založená na povere, že je nesprávne vyslovovať Božie meno. Keď čitateľ pri čítaní biblického textu narazil na Božie meno, nahradil ho slovom „Pán“. A keďže sa mnoho storočí Božie meno nepoužívalo, jeho výslovnosť upadla do zabudnutia.

Druhý dôvod je, že staroveká hebrejčina sa písala bez samohlások, čo je veľmi podobné, ako keď sa v angličtine či v iných jazykoch píšu skratky. Pri čítaní čitateľ dopĺňal chýbajúce samohlásky spamäti. Časom bol vymyslený systém, ktorý mal zabrániť tomu, aby sa úplne nezabudla výslovnosť hebrejských slov. Tak boli ku každému slovu v hebrejskom texte Biblie pridané samohláskové značky. No pri Božom mene boli pridané buď značky pre výslovnosť slova „Pán“, aby pripomenuli čitateľovi, že má použiť toto náhradné slovo, alebo tam neboli žiadne značky.

A tak sa zachovali iba štyri spoluhlásky, označované ako tetragramaton, ktorý jeden slovník definuje ako „štyri hebrejské písmená obyčajne prepisované ako YHWH alebo JHVH, ktoré podľa Biblie tvoria vlastné meno Boha“. Nie je ťažké predstaviť si, ako pridaním samohláskových značiek a samohlások k písmenám JHVH vznikla forma „Jehovah“, čo je v angličtine najznámejšia a všeobecne prijímaná podoba tohto mena (v slovenčine Jehova).

No niektorí učenci odporúčajú výslovnosť „Jahve“, lebo podľa nich je to bližšie k pôvodnej výslovnosti. Je to naozaj tak? Tým si nikto nemôže byť istý. Iní učenci v skutočnosti uvádzajú dôvody, prečo nepoužívať túto výslovnosť. Samozrejme, biblické mená, keď sa spomínajú v novodobých jazykoch, pravdepodobne neznejú tak ako v pôvodnej hebrejčine a nikto voči tomu nenamieta. Je to tak preto, že tieto mená sa v našich jazykoch udomácnili a ľudia si ich ľahko spoja s konkrétnymi biblickými postavami. To isté platí aj o mene Jehova.

O kresťanoch v prvom storočí sa v Biblii píše, že si ich Boh vybral ako „ľud pre svoje meno“. Kresťania toto meno oznamovali ďalším a povzbudzovali ich, aby ho vzývali. (Skutky 2:21; 15:14; Rimanom 10:13–15) Je zjavné, že Bohu záleží na tom, aby sme používali jeho meno, bez ohľadu na to, akým jazykom hovoríme, a aby sme chápali jeho význam a žili v súlade s tým, čo toto meno predstavuje.

[Zvýraznený text na strane 31]

Nie je zanedbateľné, že Božie osobné meno sa v pôvodnom texte Biblie vyskytuje asi 7 000-krát