Ako mi moja viera pomohla vyrovnať sa s tragédiami

Rozpráva Soledad Castillová

Niekoľkokrát v mojom živote hrozilo, že ma premôže osamelosť — ale nestalo sa to. Keď som mala 34 rokov, zomrel môj drahý manžel. O šesť rokov nato mi zomrel otec. Osem mesiacov po smrti otca som sa dozvedela, že môj jediný syn má nevyliečiteľnú chorobu.

VOLÁM sa Soledad, čo znamená „osamelosť“. No hoci sa to môže zdať zvláštne, nikdy som sa necítila úplne osamelá. Vždy, keď ma postihla tragédia, bola som presvedčená, že Jehova Boh stojí pri mne a ‚stíska moju pravicu a pomáha mi, aby som sa nebála‘. (Izaiáš 41:13) Dovoľte mi vysvetliť, ako som dokázala prežiť tragédie, ktoré ma postihli, a ako ma to ešte viac priblížilo k Jehovovi.

Šťastný, takmer bezproblémový život

Narodila som sa 3. mája 1961 v španielskom meste Barcelona ako jediné dieťa mojich rodičov Josého a Soledad. Keď som mala deväť rokov, moja mama spoznala pravdu z Božieho Slova. Už predtým hľadala odpovede na svoje otázky týkajúce sa náboženstva, ale vo svojej cirkvi nenašla uspokojujúce odpovede. Jedného dňa jej na dvere zaklopali dve Jehovove svedkyne. Na všetky otázky jej odpovedali z Biblie. Mama nadšene prijala ponuku biblického štúdia.

Zakrátko sa moja mama dala pokrstiť ako Jehovova svedkyňa a o niekoľko rokov sa stal svedkom aj môj otec. Eliana, ktorá viedla štúdium s mojou mamou, si čoskoro všimla môj dychtivý záujem o Božie Slovo. Hoci som bola ešte iba dievča, navrhla, aby som aj ja začala študovať. Vďaka jej pomoci i vďaka povzbudzovaniu mojej mamy som sa dala vo veku 13 rokov pokrstiť.

V období dospievania som sa často modlila k Jehovovi — zvlášť vtedy, keď som stála pred nejakým rozhodnutím. Úprimne povedané, počas dospievania som nemala takmer žiadne problémy. V zbore som mala veľa priateľov a mala som blízky vzťah s rodičmi. V roku 1982 som sa vydala za Felipeho, svedka, ktorý mal rovnaké duchovné ciele ako ja.

Učíme naše dieťa milovať Jehovu

O päť rokov sa nám narodil krásny chlapček, ktorému sme dali meno Saúl. Boli sme s Felipem veľmi šťastní. Dúfali sme, že zo Saúla vyrastie zdravé, vyrovnané dieťa, ktoré bude milovať Boha. Trávili sme s ním veľa času, rozprávali sme mu o Jehovovi, jedávali sme spolu, brávali sme ho do parku a hrávali sa s ním  rôzne hry. Saúl veľmi rád chodil s Felipem do zvestovateľskej služby, v ktorej sa rozprávame s ľuďmi o biblických pravdách, a Felipe ho už odmalička do tejto služby zapájal — učil ho zvoniť pri dverách a ponúkať ľuďom traktáty.

Saúl reagoval na našu lásku a výchovu. V šiestich rokoch už s nami pravidelne chodil zvestovať. Veľmi rád počúval biblické príbehy a vždy sa tešil na naše rodinné štúdium Biblie. Krátko po tom, čo začal chodiť do školy, už sám robil malé rozhodnutia na základe svojho biblického poznania.

No keď mal Saúl sedem rokov, náš rodinný život sa dramaticky zmenil. Felipe dostal vírusovú infekciu, ktorá napáda pľúca. Bojoval s touto chorobou 11 mesiacov, počas ktorých nebol schopný pracovať a často bol pripútaný na lôžko. Vo veku 36 rokov môj manžel zomrel.

Ešte aj dnes plačem, keď si spomeniem na ten ťažký rok. Bezmocne som sa dívala, ako môj manžel postupne prehráva boj s chorobou. Po celý ten čas som sa snažila Felipeho povzbudzovať, hoci hlboko vnútri som cítila, že moje vlastné nádeje a plány sú rozbité na márne kúsky. Čítala som mu články založené na Biblii a z toho sme čerpali silu, keď sme nemohli chodiť na kresťanské zhromaždenia. Keď Felipe zomrel, zmocnil sa ma pocit obrovskej prázdnoty.

No Jehova ma posilňoval. Neustále som ho prosila o jeho ducha. Ďakovala som mu za tie šťastné roky spoločného života s Felipem a za nádej, že Felipeho znova uvidím, keď bude vzkriesený. Prosila som Boha, aby mi pomohol tešiť sa zo spomienok na to, čo sme s manželom spoločne prežili, a aby mi dal múdrosť vychovať z nášho dieťaťa pravého kresťana. Tak som napriek veľkej bolesti našla útechu.

Veľkú podporu som cítila aj od mojich rodičov a od bratov a sestier v zbore. Teraz som však musela sama viesť biblické štúdium so Saúlom a učiť ho, ako slúžiť Jehovovi. Môj predchádzajúci zamestnávateľ mi ponúkol dobrú kancelársku prácu, ale ja som uprednostnila prácu upratovačky, aby som mohla tráviť viac času so Saúlom a byť s ním, keď príde zo školy.

Z jedného biblického textu som zvlášť vnímala, aké dôležité je, aby som svojho syna poučovala o duchovných veciach: „Vychovávaj chlapca podľa cesty, ktorá je pre neho; aj keď zostarne, neodbočí z nej.“ ​(Príslovia 22:6) Tento text mi vlieval nádej, že keď sa budem zo všetkých síl snažiť vštepovať Saúlovi duchovné hodnoty, Jehova požehná moje úsilie. Je pravda, že z ekonomického hľadiska som musela priniesť určité obete, ale potrebovala som tráviť čas so svojím synom a na tom mi záležalo viac ako na akejkoľvek materiálnej výhode.

Keď mal Saúl 14 rokov, zomrel môj otec. Saúla to veľmi silne zasiahlo, lebo smrť jeho  starého otca v ňom znovu oživila všetku tú bolesť, ktorú cítil, keď stratil svojho otca. Môj otec bol tiež vynikajúcim príkladom človeka, ktorý miloval Jehovu. Po tejto strate sa Saúl rozhodol, že ako jediný „muž“ v rodine sa teraz musí postarať o svoju matku a starú matku.

Boj s leukémiou

Osem mesiacov po smrti môjho otca mi náš rodinný lekár povedal, aby som vzala Saúla do nemocnice, keďže trpel extrémnou vyčerpanosťou. Po sérii testov mi lekári oznámili, že Saúl má leukémiu. *

V priebehu nasledujúceho dva a pol roka bol Saúl každú chvíľu v nemocnici. Okrem toho, že zápasil s rakovinou, musel znášať aj vedľajšie účinky chemoterapie, ktorú mu lekári nasadili v snahe bojovať proti tejto zákernej chorobe. Úvodnou šesťmesačnou liečbou sa podarilo dosiahnuť remisiu, ktorá trvala asi 18 mesiacov. Ale rakovina sa vrátila a Saúl musel podstúpiť ďalšiu kratšiu chemoterapiu, ktorá ho značne oslabila. Remisiu sa tentoraz podarilo dosiahnuť iba na krátky čas a Saúl nebol schopný tretíkrát podstúpiť chemoterapiu. Oddal svoj život Bohu a chcel sa dať pokrstiť ako Jehovov svedok, no zomrel krátko po dosiahnutí veku 17 rokov.

Lekári často odporúčajú transfúziu krvi na zmiernenie vedľajších účinkov chemoterapie. Samozrejme, transfúzie nemôžu vyliečiť túto chorobu. Hneď ako lekári zistili, že Saúl má leukémiu, Saúl i ja sme jasne vyjadrili, že transfúzia je pre nás neprijateľná, keďže chceme poslúchať Jehovov zákon, ktorý prikazuje, aby sme sa „zdržiavali... krvi“. (Skutky 15:19, 20) Saúl musel viackrát v mojej neprítomnosti presviedčať lekárov, že v tejto veci urobil vlastné rozhodnutie. (Pozri rámček na strane 31.)

Lekári nakoniec dospeli k záveru, že Saúl je zrelý neplnoletý, ktorý plne chápe závažnosť svojej choroby. Rozhodli sa rešpektovať náš postoj a ponúkli nám bezkrvnú liečbu, hoci sme boli stále pod tlakom, aby sme svoje rozhodnutie zmenili. Bola som na Saúla veľmi hrdá, keď som ho počula, ako lekárom vysvetľuje svoj postoj. Bolo zjavné, že si vytvoril blízky vzťah k Jehovovi.

V to leto, keď sme sa dozvedeli o Saúlovej chorobe, bolo na našom oblastnom zjazde v Barcelone oznámené vydanie knihy Priblíž sa k Jehovovi. Táto neoceniteľná kniha sa pre nás stala kotvou, ktorá nám dodávala stabilitu, keď sme stáli tvárou v tvár neistej a znepokojivej budúcnosti. Počas dlhých hodín v nemocnici sme si z nej spoločne čítali. V mnohých ťažkých chvíľach, ktoré sme potom zažívali, sme si často pripomínali myšlienky z tejto knihy. Práve v tom období nadobudol pre nás zvláštny význam text z Izaiáša 41:13, ktorý je uvedený v jej predhovore. Tento text znie: „Tvoju pravicu stískam ja, Jehova, tvoj Boh, Ten, ktorý ti hovorí: ‚Neboj sa. Ja sám ti pomôžem.‘“

Saúlova viera pôsobí na srdcia iných

Na lekárov a zdravotné sestry v nemocnici Vall d’Hebrón hlboko zapôsobila Saúlova zrelosť a optimizmus. Celý tím, ktorý sa oňho staral, si ho veľmi obľúbil. Hematológ, ktorý sa zaoberá onkologickými chorobami krvi, odvtedy už liečil aj ďalšie deti svedkov trpiace leukémiou a zaobchádzal s nimi vždy veľmi úctivo a dôstojne. Stále si pamätá na Saúlovo pevné rozhodnutie držať sa svojho presvedčenia, na jeho odvahu aj zoči-voči smrti a na  jeho pozitívny pohľad na život. Tím zdravotných sestier sa vyjadril, že Saúl bol tým najlepším pacientom, akého kedy v oddelení mali. Povedali, že sa nikdy nesťažoval a nikdy nestratil zmysel pre humor — dokonca ani vtedy, keď zomieral.

Jedna psychologička mi povedala, že mnohé deti, ktoré v jeho veku musia čeliť smrteľnej chorobe, majú sklon búriť sa proti lekárom i proti rodičom, pretože pociťujú hnev a frustráciu. No všimla si, že u Saúla sa nič také neprejavilo. Žasla nad tým, aký je pokojný a pozitívny. Vďaka tomu sme so Saúlom mali príležitosť vydať jej svedectvo o našej viere.

Spomínam si tiež, ako Saúl nepriamo pomohol jednému svedkovi z nášho zboru. Tento svedok už asi šesť rokov trpel depresiou a lieky jeho stav nezlepšili. Niekoľkokrát strávil noc v nemocnici a pomáhal so starostlivosťou o Saúla. Povedal mi, že postoj, s akým Saúl čelil leukémii, naňho hlboko zapôsobil. Všimol si, že Saúl sa napriek vyčerpanosti snažil povzbudzovať každého, kto ho navštívil. „Saúlov príklad mi dal silu bojovať s depresiou,“ hovorí tento svedok.

Od Saúlovej smrti uplynuli už tri roky. Stále je to pre mňa bolestné. Nie som silná, ale Boh mi dáva „moc, ktorá je nad to, čo je prirodzené“. (2. Korinťanom 4:7) Naučila som sa, že aj tie najťažšie a najbolestnejšie situácie môžu mať aj pozitívnu stránku. To, že som sa musela vyrovnať so smrťou svojho manžela, otca a syna, mi pomohlo stať sa nesebeckejšou a lepšie chápať tých, ktorí trpia. A predovšetkým ma to ešte viac priblížilo k Jehovovi. Dokážem sa pozerať do budúcnosti bez strachu, lebo môj nebeský Otec mi stále pomáha. Stále ma pevne drží za ruku.

[Poznámka pod čiarou]

[Rámček/obrázok na strane 31]

UVAŽOVALI STE UŽ O TOM?

Možno ste už počuli o tom, že Jehovovi svedkovia neprijímajú transfúziu krvi. Položili ste si niekedy otázku prečo?

Tento ich biblický postoj je často chápaný nesprávne. Niekedy si ľudia myslia, že Jehovovi svedkovia odmietajú akúkoľvek liečbu alebo že si jednoducho necenia život. Nič nemôže byť ďalej od pravdy! Jehovovi svedkovia sa snažia tak pre seba, ako aj pre členov svojej rodiny zabezpečiť tú najlepšiu zdravotnú starostlivosť, aká je dostupná. Chcú však liečbu bez použitia krvi. Prečo?

Ich postoj je založený na jednom zo základných zákonov, ktoré dal Boh ľudstvu. Bezprostredne po potope v Noachových dňoch Boh dovolil Noachovi a jeho rodine jesť mäso zvierat. No dal im jedno obmedzenie: nemali jesť krv. (1. Mojžišova 9:3, 4) Ľudia všetkých rás sú potomkami Noacha, a preto je tento zákon záväzný pre celé ľudstvo. Nikdy nebol zrušený. O viac ako osem storočí Boh opäť potvrdil platnosť tohto zákona, keď izraelskému národu vysvetlil, že krv je posvätná, lebo predstavuje dušu, čiže samotný život. (3. Mojžišova 17:14) A o vyše 1 500 rokov neskôr kresťanskí apoštoli všetkým kresťanom dali príkaz, aby sa „zdržiavali... krvi“. — Skutky 15:29.

Jehovovi svedkovia považujú prijatie krvi do tela transfúziou za porušenie tohto zákona. Preto trvajú na alternatívnych spôsoboch liečby. Tento biblický postoj v konečnom dôsledku veľakrát prispel k vyššej kvalite lekárskej starostlivosti. Nepochybne práve preto aj mnohí ľudia, ktorí nie sú Jehovovými svedkami, žiadajú bezkrvné liečebné postupy.

[Obrázok na strane 29]

S manželom Felipem a naším synom Saúlom

[Obrázok na strane 29]

Moji rodičia José a Soledad

[Obrázok na strane 30]

Saúl mesiac predtým, ako zomrel