List z Ghany

Deň, keď Kojo odložil svoj čierny pás

VYZERÁ inak, ako som si ho predstavoval. Stojí nehybne v bojovom postoji, bosý, naširoko rozkročený, oblečený v splývavom odeve z čistej bielej bavlny, okolo tenkého pása tesne opásaný päťcentimetrovým čiernym pásom. V tvári má neľútostný výraz; stiahnuté obočie svedčí o maximálnom sústredení. Oči prižmúrené, pohľad tvrdý, zastrašujúci, bez najmenšieho náznaku jemnosti, ktorý by prezrádzal akúkoľvek slabinu.

Zrazu urobí rýchly pohyb, pri ktorom hlasne vykríkne: „Hja!“ Vzduchom v prudkom pohybe zasviští jeho ruka. Drevená doska sa s rachotom láme vo dvoje a padá na zem. A potom znova obrat — tentoraz vysoko vo vzduchu, jeho nohy a ruky v plynulom pohybe zasadzujú presne mierené údery vystrašenému protivníkovi. Naozaj je toto ten muž, ktorý požiadal o biblické štúdium?

Vykročím mu v ústrety a podávam mu ruku. „Vy musíte byť Kojo. Vraj by ste rád študovali Bibliu.“ Potriasa mi rukou a na tvári, ktorá je teraz priateľská, sa mu zjavuje široký úsmev. V jeho očiach, v ktorých už nie je nič neľútostné ani zastrašujúce, sa teraz zračí zvedavosť. „Áno, to by som veľmi rád,“ odpovedá. „Kedy začneme?“

S Bibliami a študijnými pomôckami v rukách si sadáme na malú verandu pristavenú k domu. Je tu chladnejšie, tichšie a máme tu súkromie. Sme traja — Kojo, ja a jeho malá opička. Tento malý, 35-centimetrový primát pôsobí veľmi komicky a nezbedne — na hlave má červenú srsť, ktorá vyzerá ako čiapočka, a na brade mu rastie biely chumáč chlpov. Je roztomilý, hravý a extrémne zvedavý; voľne nám tu chodí po papieroch, berie nám perá a strká nám svoje malé rúčky do vreciek na košeli, v ktorých hľadá nejakú maškrtu. Kojo, podobne ako rodič zvyknutý na hlučné a neustále sa vrtiace malé deti, si ho nevšíma a sústredí sa na štúdium. Z jeho mnohých otázok je mi zjavné, že je to premýšľajúci človek, dychtivý učiť sa. Možno ho karate naučilo byť prezieravým a opatrným, lebo neprijíma nič, kým o tom nie je pevne presvedčený a kým nedostane dôkaz z Biblie.

Naše štúdium pekne napreduje. Časom však vidím, že v Kojovi sa začína odohrávať iný boj — zápas hlboko v jeho vnútri, ktorý sa zintenzívňuje. „Jediná vec, ktorú milujem v tomto svete, sú bojové umenia,“ hovorí mi. Vidím, že v srdci tohto bojovníka je túžba po boji, oddanosť zručnosti, ktorú si cibril a zdokonaľoval.  Nielenže karate miluje, ale je v ňom aj dobrý; ako 26-ročný sa už vypracoval tak, že je držiteľom čierneho pásu, čo sa podarí len málokomu.

Nie som si istý, čo Kojo urobí. No vidím, že si uvedomuje, že byť karatistom a svojimi rukami a nohami ubližovať druhým nie je zlučiteľné so súcitom, nehou a záujmom, ktorý charakterizuje lásku medzi pravými kresťanmi. Viem však, že pôsobením biblickej pravdy sa roztopili aj tvrdšie srdcia. Ak je Kojovo srdce správne naklonené pravde, aj ono pomaly zmäkne pod vplyvom moci Božieho Slova. Musím byť len trpezlivý.

V jedno sparné popoludnie, keď už takmer končíme štúdium, Kojo číta biblický text, ktorý ho zasahuje ako silný úder súpera. „Jehova skúma spravodlivého rovnako ako zlého, a každého, kto miluje násilie, Jeho duša istotne nenávidí,“ číta. (Žalm 11:5) „Každého, kto miluje násilie,“ opakuje si potichu. Pohľad jeho hnedých očí, kedysi taký rozhodný a neoblomný, pomaly mäkne. Pozrie sa mi do očí a na tvári sa mu postupne objavuje úsmev: „Rozhodol som sa.“

Spolu s Kojom sa teraz venujeme práci, ktorú máme najradšej — sme dobrovoľníkmi, ktorí bezplatne vyučujú z Biblie ľudí, ktorí si to prajú. Dnes dopoludnia máme dohodnutú návštevu u mladého muža, ktorý sa volá Luke.

Cestou k jeho domu prechádzame cez trh plný ľudí. Ulice lemujú stovky stánkov a predavačov, ktorí ponúkajú svoj tovar. Všade sú hromady červených a zelených paprík čili, košíky plné zrelých rajčín, hŕby okra, ale aj rádiá, dáždniky, mydlá, parochne, kuchynský riad a kopy nosenej obuvi a odevov. Dievčatá roznášajú horúce korenisté jedlá vo veľkých hliníkových miskách, ktoré elegantne nesú na hlave. Svižne si razia cestu cez dav a rozvoniavajúce chutné polievky a jedlá z dusenej zeleniny a začiernených údených rýb, krabov a slimákov sú pokušením pre hladných kupujúcich. Popod nohy sa nám pletú psy, kozy a krákoriace kurence. Rádiá vrieskajú, klaksóny trúbia a ľudia kričia.

Opúšťame ruch mestečka a prašný chodník nás vedie k ošarpanému domu s vyblednutým nápisom, ktorý pozýva pocestných, aby si tu oddýchli na svojej dlhej ceste. Luke, štíhly mladý muž, ktorý má len niečo vyše 20 rokov, stojí vo dverách a pozýva nás ďalej, aby sme sa ukryli pred slnkom. V miestnosti je plno tašiek a škatúľ so sušenými bylinkami a koreňmi, zväzkami listov a hrubými kusmi kôry — to všetko patrí jeho zostarnutej tete, ktorá je bylinkárkou. V jej bylinkových zmesiach, špeciálne podrvených a pripravených, ktoré vraj zaručene vyliečia každú chorobu, akú len opíšete, je zúročené poznanie mnohých generácií. Luke nás už čakal, lebo neporiadok už odsunul nabok a rozložil tri drevené stolčeky. Sedíme tesne vedľa seba a začíname biblické štúdium.

Lukovým učiteľom je Kojo. Pozorujem, ako sa títo dvaja mladí muži rozprávajú o tom, ako Biblia odpovedá na otázku, prečo je na zemi toľko utrpenia. Keď Kojo pomáha Lukovi nájsť biblický text, sledujem, ako jeho silné ruky jemne obracajú tenké stránky Biblie. V tej chvíli si uvedomujem, že to nie je tak dávno, čo to boli ruky bojovníka. Moc Božieho Slova odstraňuje hlboko zakorenené negatívne rysy, také bežné v tomto bezzásadovom svete, a pretvára ich na pozitívne vlastnosti, ako je súcit a láska. A to je naozaj niečo úžasné.

Keď sa vraciame domov, pristupujeme k mužovi sediacemu v tieni mangovníka. Ticho počúva, keď Kojo otvára Bibliu a číta mu z nej. No keď si uvedomí, že sme Jehovovi svedkovia, vyskočí na rovné nohy a zrúkne: „Neznášam vás!“ Na chvíľu zbadám na Kojovej tvári napätie. Potom vidím, že sa uvoľňuje a zdvorilo sa rozlúči. Odchádzame.

Cestou sa Kojo ku mne nakloní a šepne: „Veru sa mi zrýchlil tep, keď to povedal. Vieš, čo som mu mohol urobiť?“ „Viem,“ hovorím s úsmevom. Aj on sa usmeje a ideme ďalej.