List z Írska

Usilovné pátranie

BOL to jeden z tých dní, keď neustále mrholí. Kvapky vody na čelnom skle auta mi zahmlievali výhľad na okolitú krajinu. Po 16-kilometrovej jazde som sa dostal na kopec, pod ktorým leží Westport — malé pobrežné mesto na západe Írska. Slnko konečne rozptýlilo hmlu a predo mnou sa objavil záliv posiaty desiatkami ostrovčekov, krásnych ako smaragdy na modrom zamate. Iba niekoľko ostrovov je obývaných, no na niektoré miestni farmári prevážajú dobytok, aby sa tam napásol.

Ďalej na západ sa pozdĺž pobrežia tiahne súvislé pásmo vrchov. Kopce, odeté do papradia, rašeliny a vresu, žiarili v lúčoch popoludňajšieho slnka ako vyleštená meď. Na obzore sa vypínal kužeľovitý vrch Croagh Patrick, pod miestnym názvom známy ako Reek. Vydal som sa cez preplnené úzke ulice Westportu, minul som Reek a zamieril som do vidieckej oblasti, ktorú Jehovovi svedkovia navštevujú zriedka.

Muž, za ktorým som sa vybral, nevedel, že prídem práve v ten deň. Dostal som list, v ktorom sa písalo, že sa sem nedávno prisťahoval a chce pokračovať v biblickom rozhovore so svedkami. Uvažoval som: ‚Koľko má asi rokov? Je slobodný alebo ženatý? Aké má záľuby?‘ Pozrel som sa na svoju tašku a v duchu som si znova prebehol, či som si so sebou vzal všetko — Bibliu i rôzne biblické publikácie. Uvažoval som, čo by som mohol povedať, aby som rozvinul jeho záujem o posolstvo o Kráľovstve.

Reek bol teraz za mojím chrbtom. Kamenné múry, mnohé postavené počas takzvaného veľkého hladu v 19. storočí, ohraničovali neosiate polia, ktoré sa rozprestierali až k moru, a vytvárali tak zaujímavú mozaiku. Nado mnou s ľahkosťou plachtila osamelá čajka. Na obzore sa k sebe túlili hlohy a trnky, ohnuté a pokrútené ako starci s chrbtami vystavenými vetru.

V tejto vidieckej oblasti domy nemajú čísla a ani ulice nie sú pomenované. Adresa muža, ktorého som hľadal, pozostávala z pomenovania domu a názvu townlandu. * Preto mojím prvým cieľom bolo nájsť človeka, ktorý zaručene vie, kde kto býva — poštára. Po polhodine som našiel poštu — prerobenú miestnosť v jednom z domov v radovej zástavbe. No na dverách bol nápis: „Zatvorené.“ Nedal som sa odradiť  a išiel som sa opýtať do obchodu, odkiaľ ma poslali za jednou paňou, ktorá by mi údajne mohla poradiť.

Keď som prešiel ďalších osem kilometrov, našiel som orientačný bod, ktorý som hľadal — ostrú zákrutu doprava s úzkou cestou doľava. Zaklopal som na dvere blízkeho domu. Otvorila mi postaršia pani, ktorá mi s hrdosťou povedala, že tu žije celý svoj život, no s trpkým sklamaním musela uznať, že nevie, kde by som našiel muža, ktorého hľadám. Povedala, že skúsi ešte niekam zavolať, a pozvala ma dovnútra.

Všimol som si pri dverách sošku Panny Márie a na stene veľký obraz Krista. Na kuchynskom stole ležal ruženec. Kým pani hovorila, podchvíľou na mňa skúmavo pozrela, nepochybne uvažujúc, kto som a čo vlastne chcem. Aby som ju upokojil, jednoducho som povedal: „Mám preňho dôležitú správu od priateľov.“

Potom prišiel aj jej manžel a začal mi rozprávať o histórii tej oblasti. Pani medzitým telefonovala, no z prvého telefonátu sa jej nepodarilo nič zistiť, a tak trvala na tom, aby som počkal, kým nezavolá ešte niekomu. Zdalo sa, že nikto nepočul ani o mužovi, ani o dome. Pozrel som sa na hodinky; bolo už dosť neskoro. Uvedomil som si, že budem musieť prísť inokedy. Obom som sa poďakoval za pomoc, sadol do auta a vydal sa na dlhú cestu domov.

Vrátil som sa nasledujúci týždeň. Tentoraz som našiel poštára a ten mi dal presné informácie. Po 15 minútach som našiel križovatku, ktorú mi opísal. Zabočil som doľava a úzkou cestou som prešiel niekoľko kopcov. Hľadal som ďalší záchytný bod — starý kamenný most. Nenašiel som ho. Nakoniec som sa ocitol pred posledným orientačným bodom a tam, na vrchole kopca, bol dom, hľadaniu ktorého som venoval toľko času a úsilia.

Chvíľu som premýšľal, ako predložím dobré posolstvo. Otvoril mi starší muž. „Ľutujem,“ povedal, „ale dom, ktorý hľadáte, je tamto.“ Ukázal na dom takmer schovaný medzi stromami. Zišiel som k nemu a plný očakávania som zaklopal na dvere. Kým som čakal, zahľadel som sa na Atlantický oceán, ktorý bol len niekoľko sto metrov odo mňa. Zdvihol sa silnejší vietor a biele vlny sa trieštili o kamene nedotknutého pobrežia dlhého niekoľko kilometrov. Široko-ďaleko nebolo nikoho a ani v dome nebol nikto.

Podnikol som túto cestu ešte dvakrát, kým som konečne našiel doma mladého muža. „Toto je správny dom,“ povedal, „ale bývalý nájomník, ktorého hľadáte, sa odsťahoval a ja neviem kam.“ Vysvetlil som, prečo som prišiel, a ukázalo sa, že tento mladík sa ešte nikdy nerozprával s Jehovovými svedkami. Pred nejakým časom sa stal obeťou lúpeže a kládol si otázku, prečo Boh pripustil túto nespravodlivosť, ako aj iné prípady nespravodlivosti. S radosťou si vzal aktuálne čísla časopisov Strážna veža a Prebuďte sa!, ktoré sa zaoberali práve touto témou.

Biblia obsahuje príkaz, aby sme usilovne hľadali ľudí podobných ovciam. Žiaľ, muža, ktorého som hľadal, som nenašiel. Napriek tomu v žiadnom prípade nepovažujem svoje úsilie za zbytočné. V Írsku mnohí ľudia radi počúvajú posolstvo o Kráľovstve a s Jehovovým požehnaním možno semienka pravdy zasiate do srdca tohto mladého muža jedného dňa prinesú ovocie.

[Poznámka pod čiarou]