List z Ruska

Cesta na „kraj sveta“

NAŠE malé lietadlo vzlietlo z mesta Jakutsko a nad údolím Tujmaada postupne nabralo výšku. Nechávajúc za sebou množstvo zamrznutých jazier rôznych veľkostí a tvarov, preleteli sme ponad pohorie Verchojanskij, ponad vrcholy so snehovými čiapkami zaliatymi slnkom. Po 900 kilometroch letu sme konečne pristáli v dedine Deputatskij.

To bol začiatok mojich ciest po Jakutskej republike, krásnej, no drsnej krajine, ktorá je väčšia ako celá západná Európa. Teplota vzduchu sa tu pohybuje v rozmedzí od 40 stupňov Celzia v lete do mínus 70 stupňov Celzia v zime a pôda ukrýva skameneliny obrovských zvierat, ktoré dávno vyhynuli. Hoci od mojej poslednej návštevy uplynulo už niekoľko rokov, stále si pamätám — akoby to bolo včera — malé mestečká zahalené v hustej hmle, mihotavú polárnu žiaru a srdečných, húževnatých Jakutov.

Dedina Deputatskij nebola naším konečným cieľom. So spolukresťanom, ktorý so mnou cestoval, sme sa chystali navštíviť ešte niekoľko ďalších dedín. Prvou bol Chajyr, asi 300 kilometrov ďalej na sever, neďaleko Mora Laptevovcov v severnej časti Sibíri. Prečo sme sa rozhodli vydať na túto cestu? Tieto dediny predtým navštívila jedna Jehovova svedkyňa a našla tu veľa ľudí, ktorí sa chceli o Biblii dozvedieť viac. Ukázalo sa, že my v meste Jakutsko, ktoré je od týchto dedín vzdialené zhruba 1 000 kilometrov, sme k nim najbližšie. Uvedomovali sme si, že títo ľudia potrebujú povzbudenie a pomoc.

Keď sme prišli do dediny Deputatskij, stretli sme muža, ktorý sa chystal autom do Chajyra a ponúkol nám, že nás tam za malý poplatok zvezie. Chvíľu sme váhali, keď sme videli jeho dopravný prostriedok — staré, rozhegané auto sovietskej výroby, ktoré páchlo benzínom. No nakoniec sme sa rozhodli využiť túto možnosť a ešte v ten večer sme vyrazili na cestu. Vtedy sme ešte netušili, čo nás čaká.

Sedadlá v aute boli také ľadové ako tundra vonku a netrvalo dlho, kým sme si uvedomili, že by bolo dosť naivné očakávať, že sa časom oteplia. Pri prvej príležitosti sme vodiča poprosili, aby nám zastavil, a z tašiek sme si vytiahli teplé vlnené oblečenie, ktoré sme si obliekli na to, čo sme už mali na sebe. No chlad nám naďalej neúprosne prenikal až do kostí.

Náš vodič, ostrieľaný severan, bol veľmi srdečný. Zrazu sa opýtal: „Videli ste už polárnu žiaru?“ Ja som ju nikdy predtým nevidel, a tak  zastavil a vyšli sme von. Na chvíľu sme zabudli aj na to, že nám je zima. Stál som tam v ohromení, žasnúc nad trblietavými farebnými pásmi svetla, ktoré sa mihali a vlnili nad našimi hlavami — naozaj čarovný obraz, ktorý sa zdal byť na dosah ruky!

Nadránom, keď bola ešte všade tma, sme uprostred zamrznutej tundry uviazli v snehovom záveji. Pomohli sme vodičovi dostať auto z tejto šlamastiky — ktorá sa ešte niekoľkokrát zopakovala, kým sme došli do Chajyra po cestách vypluhovaných v hlbokom snehu. Až na svitaní som si uvedomil, že tými „cestami“ sú v skutočnosti zamrznuté rieky! Okolo poludnia, 16 hodín od nášho odchodu z dediny Deputatskij, sme konečne dorazili do Chajyra. Hoci sme si mysleli, že po tých dlhých hodinách v mraze určite ochorieme, nasledujúce ráno sme vstali čerství ako nikdy predtým. Iba prsty na nohách som si necítil, zrejme mi omrzli. Dedinčania mi dali medvedí tuk, aby som si ich ním natrel.

Bežne my chodíme za ľuďmi domov, aby sme sa s nimi mohli porozprávať o dobrom posolstve. Ale tu v Chajyre, len čo sa dedinčania dozvedeli o našom príchode, oni prišli za nami! Počas dva a pol týždňa sme každý deň študovali s miestnymi ľuďmi, niekedy od skorého rána až do neskorých večerných hodín. Bolo vzrušujúce stretnúť sa s toľkými srdečnými, pohostinnými ľuďmi, ktorí sa zaujímajú o duchovné veci. Niekoľko starších jakutských žien nám povedalo: „Veríme v Boha. To, že ste prišli až sem, na kraj sveta, dokazuje, že Boh existuje!“

Zaujali nás miestne zvyky. Tak ako inde majú ľudia pri domoch naukladané drevo, tu majú naukladané kusy ľadu. Keď potrebujú vodu, jednoducho vyberú kus ľadu a dajú ho do veľkého kotla nad oheň, aby sa roztopil. Dedinčania nás pohostili úžasnou arktickou rybou sih, ktorú volajú čir. Je naozaj vynikajúca, keď sa pripraví ako stroganina, čo je miestna pochúťka. Táto ryba sa hneď po ulovení nechá zamrznúť, potom sa nakrája na tenučké pásiky a namáča do zmesi soli a korenia a hneď sa je. Dedinčania nám tiež nadšene rozprávali o fosílnych pozostatkoch, ktoré v tejto oblasti často nachádzajú — o mamutích kloch či stromoch.

Z Chajyra som cestoval stovky kilometrov, väčšinou lietadlom, aby som v ďalších jakutských dedinách navštívil tých, ktorí sa zaujímajú o Bibliu. Akí srdeční a láskaví ľudia sú tu! Raz som sa stretol s malým chlapcom, ktorý sa dozvedel, že mám trochu strach z lietania. Aby ma povzbudil, urobil pre mňa kartu. Nakreslil na ňu dva vrabce a malé lietadlo a napísal: „Saša, keď budeš v lietadle, neboj sa, že spadneš. Matúš 10:29.“ Bol som dojatý, keď som si prečítal tento text. Ježiš tam hovorí o vrabcoch: „Ani jeden z nich nespadne na zem bez vedomia vášho Otca.“

To je iba niekoľko z mojich mnohých dojmov z tejto oblasti. Táto chladná, drsná krajina sa mi vždy bude spájať s úžasnými, srdečnými ľuďmi, ktorí skutočne žijú „na kraji sveta“!

[Obrázky na strane 25]

Jakuti sú srdeční a pohostinní ľudia